Pavol Országh-Hviezdoslav životopis

Pavol Országh-Hviezdoslav je najväčší slovenský básnik. Jeho veľkosť nie je len v rozsiahlosti básnickej tvorby, ale predovšetkým v jej umeleckej hodnote a vo význame, aký má pre život nášho národa. Jeho tvorba je zrastená so životom slovenského ľudu, veď sám vyhlásil, že kým trpí rod, musí trpieť i jeho básnik. Jeho dielo verne odzrkadľuje skutočnosť, preto je realistické. Hviezdoslav však túto skutočnosť aj posudzuje, odkrýva a kritizuje jej chyby. Preto sa aj stal zakladateľom nášho básnického kritického realizmu.
Narodil sa vo Vyšnom Kubíne 2. februára 1849. Krásne okolie básnikovho rodiska si získalo jeho srdce už za detstva. Jeho rodičia pochádzali zo zemianskeho rodu, ale už chudobného, takže celkom splývali s oravským roľníckym ľudom. Chlapec v rodičovskom dome zrástol s roľníckou prácou. Zo svojich učiteľov si veľmi obľúbil Adolfa
Medzihradského, ktorý neskoršie vplýval aj na jeho národné uvedomenie. Do trinásteho roku žil v rodinnom kruhu, kde sa s veľkou láskou vinul najmä k matke. Mal dvoch
starších súrodencov - brata a sestu. Keď brat ostal pri gazdovstve, rodičia sa rozhodli Pavla dať do škôl.
Dali ho na gymnázium do Miškovca, kde žil otcov brat, takže býval u neho. Keď prišiel do Miškovca, po maďarsky ešte nevedel, ale usilovnosťou dokázal, že už na konci prvého ročníka patril k najlepším žiakom. Už tu si obľúbil básne maďarských básnikov Petofiho a Aranya. Pod ich vplyvom v tomto maďarskom prostredí v
krážoch maďarskej školy začal písať básne po maďarsky.
Po skončení troch tried z Miškovca odišiel do Kežmarku, kde sa naučil po nemecky. Vo štvrtej triede už písal i nemecké básne. Ako žiak piatej triedy v
maďarskom samovzdelávacom krúžku na literárnom súbehu prevýšil i žiakov ôsmej triedy. Domov chodil len na prázdniny, takže bol od slovenskej rodnej Oravy skoro
celkom odtrhnutý. Hrozilo nebezpečenstvo, že sa odnárodní.
Zásluhou oravských národovcov dostali sa mu do ruky diela našich slovenských básnikov, z ktorých najmä Ján Kollár a Andrej Sládkovič blahodarne vplývali
na jeho rozhodnutie stať sa slovenským básnikom. Toto u neho dozrelo aj pod vplyvom lásky k matke a k jej reči. O svojom prebudení neskôr píše v básni Mňa kedys´
zvádzal svet. O sile jeho lásky k slovenskému národu svedčí jeho prvá básnická zbierka, ktorá vyšla už r. 1868 s názvom Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Po matúre v Kežmarku odchádza do Prešova študovať právo. Slovenskí študenti tam vyvíjali čulú kultúrnu činnosť.

Založili si Kolo a tento literárny krúžok navštevoval
i Pavol Országh. So svojím druhom Kolomanom Banšellom r.1871 vydali literárny almanach Napred.
Po skončení práva stal sa advokátskym osnovníkom v Dolnom Kubíne a neskôršie v Martine, kde zásluhou Matice slovenskej a slovenského gymnázia bol čulý
kultúrny ruch. R. 1873 sa zúčastnil Jungmannových slávností v Prahe. Tu sa zoznámil s predstaviteľmi českého národa a poprednými osobnosťami iných slovanských
národov.Návšteva Prahy v Pavlovi Országhovi utvrdila cit československej spolupatričnosti.
Neskoršie bol podsudcom na okresnom súde v Dolnom Kubíne. Boli to práve kritické časy, keď začiatkom sedemdesiatych rokov po rakúsko-uhorskom
vyrovnaní začal sa stupňovať maďarizačný tlak. Prejavilo sa to v postupnom zatváraní matičných gymnázií a išlo aj o osud Matice slovenskej. Pavol Országh vtedy v
Dolnom Kubíne otvorene vystúpil na obranu národných práv Slovákov. Ako štátny úradník nemohol bojovať proti maďarskému politickému šovinizmu. Zatúžil po slobodnom
prostredí, potrebnom pre básnickú tvorbu. Preto sa vzdal úradu. Prijal básnické meno Hviezdoslav a jeho rozhodnutie bojovať za slobodný, ľudsky dôstojný život svojho
národa a ľudu dozrelo.
R. 1879 opúšťa štátny úrad v Dolnom Kubíne a odchádza do Námestova za advokáta, kde žije dvadsať rokov. Boli to roky jeho najplodnejšiej tvorby. Čarokrásna
hornooravská príroda pod Babou horou a styk s roľníckym ľudom boli dva hlavné pramene jeho tvorby obdobia námestovského. Zaujal ho najmä život nášho dedinského
ľudu a veľmi kriticky sa vyslovil o vzťahoch, aké mali k nemu páni. Rozhorčovalo ho ich opovrhovanie ľudom. Hviezdoslav ostro šľahal neslovenskú i slovenskú
buržoáziu. Kriticky sa postavil aj proti tej časti slovenskej inteligencie, ktorá pasívne očakávala pomoc zvonku. Volal po aktivite nášho vzdelanstva, po jeho väčšom
záujme o ľud. V Námestove vznikli jeho vrcholné epické skladby: Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský a iné.
Po dvadsiatich rokoch sa vracia do Dolného Kubína, odkiaľ so živým záujmom sleduje domáce i svetové udalosti, veľa tvorí a prekladá. Tam ho zastihla i prvá
svetová vojna.
Hneď v auguste a septembri roku 1914 napísal svoje Krvavé sonety ostro zamerané proti vojne. V máji r. 1918 na čele slovenskej delegácie ide do Prahy na
oslavy 50. výročia založenia Národného divadla.

Vtady v Panteóne Národného múzea Alois Jirásek svoju reč skončil slovami: ,,My vaši jsme, vy naši jste a národ český
nedopustí, aby hynuli, kteří jeho jsou." Po Jiráskovi za veľkého nadšenia hovoril Hviezdoslav a jeho slová dali podnet k veľkej manifestácii za spoločný-šťastnejší život
Čechov a Slovákov. Hviezdoslav bol celý život hlásateľom bratskej jednoty oboch národov. Dožil sa jej 28.októbra 1918, keď na troskách macošskej
Rakúsko-uhorskej monarchie vznikla Československá republika. Básnikove sedemdesiate narodeniny oslavoval celý národ. Prišla ho pozdraviť i mládež-už z
československých škôl, oslobodených spod národného útlaku. Jej zástupcom dal svoj odkaz slovami: ,,Mládež, uč sa!" Zaplesal, že sa slovenská a česká mládež už
môže vzdelávať v materinskej reči a v národnom duchu. Veď za toto bojova i svojou tvorbou. Hviezdoslav sa stal poslancom Národného zhromaždenia. Karlova
univerzita v Prahe ho poctila čestným doktorátom. Pozdravil oživotvorenú Maticu slovenskú a stal sa jedným z jej predsedov: Nebolo významnejšieho národného
podujatia, ktoré by nebol pozdravil básňou. No jeho kritický realistický duch videl aj zhubný vplyv vojny na náš život, preto vystríhal pred sebectvom a lenivosťou. Nechcel, aby sme vo vlasti mali ,,škodcov, leňochov a trúdov". Po prekročení sedemdesiatky začal rapídne slabnúť a chorľavieť. Nepomohlo mu ani liečenie v Prahe. 8. novembra 1921 umrel v Dolnom Kubíne a tam je i
pochovaný. Jeho život a tvorbu nám približuje Hviezdoslavovo múzeum v Dolnom Kubíne.