Alexander Macedónsky nastúpil na trón egyptských faraónov aj perzských kráľov. Bol vari najslávnejšou postavou staroveku a okolo neho vznikalo množstvo legiend. Charakteristika jeho osobnosti kolíše od prehnaného vyzdvihovania až po úplné znevažovanie jeho vlastností.
Už jeho narodenie sprevádzali nadprirodzené úkazy. Jeho matka Olympias ho vraj nesplodila so svojím manželom, macedónskym kráľom a podmaniteľom Filippom II., ale so samotným bohom Amónom, ktorý sa k nej vlúdil v podobe hada. V deň, keď malá Alexandros uzrel svetlo sveta, zapálili slávny chrám Artemidy Efezskej, z čoho sa usudzovalo, že tento deň splodil veľké nešťastie a pohromu pre celú Áziu.
Alexandros mal najlepšieho učiteľa tých čias, vynikajúceho filozofa Aristotela, ktorý v ňom vzbudzoval lásku a úctu k starej gréckej kultúre. Obľúbeným Alexandrovým čítaním sa stala Homérova Ilias a jeho vzorom bol Achilleus. Tejto láske ostal verný celý život. Iliadu nosil so sebou v drahocennej skrinke z Dáreiových pokladov. Po smrti Filippa II. sa Alexandros stal ako dvadsaťročný kráľom. Prvým jeho činom bolo to, že rázne potlačil protimacedónske povstanie v Grécku. Jedno z centier odporu- Théby - zrovnal so zemou, ušetril iba chrámy a dom básnika Pindara. Neskôr často ľutoval, že sa dal takto uniesť hnevom - jeho výbuchy zlosti sú povestné. Keď si zabezpečil koalíciu s Gréckom, tiahol s vybraným vojskom proti dávnemu nepriateľovi Grékov, Perzii. V Perzii vtedy vládol Daréios III.,človek pasívny, ktorý nevynikal osobitými schopnosťami. Perzská ríša Achaimenovcov prežívala hlbokú vnútornú krízu a bola na pokraji rozpadu. Grécke mestá v Malej Ázii ťažko znášali závislosť od Perzie. Vojenskou silou, ale aj diplomatickým ťahom, zabral Alexandros tieto oblasti. Uchvátil najvýznamnejšie bohaté perzské mestá, Babylon, Súzy, Persepolis a po Dáreiovej smrti nastúpil na perzský trón. Spojil Macedóniu a Perziu v jedno kráľovstvo. Nepriaznivo to pocítili macedónski členovia jeho družiny, ktorí klesli na úroveň sluhov. Naproti tomu vzrastal vplyv perzských hodnostárov, satrapov, ktorí prešli na Alexandrovu stranu, výsledkom čoho bolo hromadné zavádzanie východných zvykov pri dvore. Tak vznikli rozpory medzi Alexandrom a šľachtou, ktoré sa počas ďalších Alexandrových výbojov na východ stále prehlbovali. Alexandrovo zdecimované vojsko, zamorené chorobami, sa muselo vrátiť.
Alexander pochopil, že rôznorodú ríšu treba postaviť na spoločný základ.