Maďarský skladateľ 19. storočia, najväčší a najslávnejší klavírny virtuóz, predstaviteľ novoromantizmu, prvý tvorca symfonickej básne sa narodil 22.10. 1811 v maďarskom mestečku Doborján na eszterházyovských majetkoch.
Už ako päťročný prejavil mimoriadnu hudobnú pamäť a pod vedením otca usilovne cvičil hru na klavíri.
Osemročný Franz sa už „ predvádzal “ pred kniežaťom Eszterházym a žal prvé vavríny, ktorí sa mu zelenali po celý život.
Keď deväťročný Liszt hral na koncerte v Bratislave, očaril nielen obdivuhodným virtuóznym výkonom, ale aj tým, že hral technicky ťažké skladby a vista, čo znamená z listu bez predchádzajúceho cvičenia. Dokázal zahrať z akýchkoľvek nôt, ktoré sa mu predložili. Bratislavskí šľachtici sa po úspešnom koncerte malého Liszta zaviazali, že mu budú šesť rokov poskytovať umelecké štipendium 600 zlatých ročne. Na vtedajšie pomery to bola pomerne vysoká suma, a tak mal mladý Liszt príležitosť štúdiom v cudzine rozvinúť svoje nadanie.
Franz Liszt sa učil hrať na klavíri vo Viedni u Carola Czerného a hudobnú teóriu u vtedy slávneho skladateľa Antonia Salieriho. Pod vedením týchto výborných učiteľov dosiahla Lisztova hra zvláštnu vnútornú silu a oheň. Viedeň obdivovala umenie malého Liszta, jeho schopnosť hrať z listu najťažšie skladby, jeho improvizačné umenie. Pre mocný úder na klaviatúru a vnútornú silu hry nazývali ho malý Herkules.
Dvanásťročný Liszt odcestoval do Paríža. Cestou koncertoval v Mníchove, Sttutgarte a v Štrasburgu. Všade mal obrovský úspech.
Žil v Paríži, usilovne študoval hudbu, literatúru, obdivoval umenie majstrov. Každým koncertom sa stával úspešnejším a slávnejším a ako trinásťročný sa získal Londýn.
Napriek úspech sa však začal vyhýbať šľachtickej spoločnosti. Vravel: „ Radšej budem všetko iné na svete než hudobník v službách veľkých pánov platený ako cirkusant alebo cvičený pes. “
Netúžil po bohatstve, chcel dosiahnuť čo najvyššie umelecké hodnoty.
Začal si zarábať vyučovaním hry na klavíri.
Veľmi ho nadchlo umenie slávneho husľového virtuóza Niccola Paganiniho.

Uvedomil si, že majstrovstvo môže dosiahnuť len úmorným cvičením a uvedomelým utváraním novej techniky.
Fascinovaný jeho technikou hľadal nové výrazové možnosti klavírnej hry.
Usilovne sa venoval klavíru a potom sa predstavil neuveriteľne dokonalou hrou, ktorá vynikala strhujúcim vnútorným ohňom, nezvyčajne poetickým výrazom a neslýchaným technickým majstrovstvom.
Ohnivý, dynamický a impulzívny temperament spojený s najjemnejšou lyrikou a rubatom pravej ruky nadchýnali obecenstvo celej Európy. Neuveriteľná technická virtuozita mu dovolila hrať transkripcie piesňových, operných a symfonických diel, rozoznieval klavír ako celý orchester. Vytvoril okolo 400 transkripcií, navyše voľné fantázie a parafrázy na slávne diela, napr. Don Juan, Rigoletto. Vytvoril celkom nové poňatie klavírnej hry, novú techniku a objavné skladby pre tento nástroj.
Franz Liszt sa stal najväčším klavírnym virtuózom na svete. Koncertoval po celej Európe. Putoval od jedného veľkého mesta k druhému a všade obdivovali jeho hru, jeho skladby: Veľké etudy a koncertné fantázie, Uhorské rapsódie, Sonátu h mol, Consolations, cykly Album cestovateľa a Roky putovania, Harmónie poetické a religiózne, prelúdia, variácie, legendy.
Pre klavír s orchestrom skomponoval dva klavírne koncerty Es dur a A dur, Prepracoval Dance macabre ( Tanec smrti ), čo je parafráza na stredovekú sekvenciu Dies irae, a rad ďalších skladieb. Objavil v nich nové zvukové bohatstvo i v klavíri i v orchestri s patetickým gestom i vlastným prežitým poetickým výrazom. Skladby mnoho razy aj pod vplyvom koncertných skúseností, aj v túžbe po improvizačnej zmene, ktorá by dokonalejšie vyjadrila dramatickosť a lyriku obsahu, prepracoval.
Hudobná teória uvádza, že klavírna technika Franza Liszta bola nedostižná. Traduje sa, že Chopin napísal raz také klavírne dielo, ktoré pre technickú náročnosť nevedel zahrať. Príležitostne ho ukázal Lisztovi, a ten si sadol za klavír a zahral ho na prvý pohľad s neuveriteľnou istotou. Vedel vraj tiež napodobiť jemnú Chopinovu hru, ako aj hru svojho ďalšieho súpera Kalkbrennera tak dokonale, že pomýlil aj najväčších odborníkov.
Na koncertoch robil pravé šou, aby roznietil poslucháčky, a na konci vždy hodil na zem biele rukavičky, o ktoré sa strhla bitka. Čosi podobné sa ostatne stáva aj dnes pri koncertoch speváckych hviezd či skupín.
Liszt bol veľmi dobrým a obetavým človekom. Často pomáhal iným hudobníkom – objavil Schubertove piesne, spopularizoval Beethovena, Schumanna i Berlioza, angažoval sa za postavenie Beethovenovho pomníka v Bonne a podobne.
Na vrchole koncertnej slávy ako tridsaťšesťročný sa Franz Liszt uprostred obrovských úspechov rozhodol náhle zanechať koncertovanie a usadil sa ako dirigent vo Weimare, kde mal k dispozícii operu a orchester.
Sem k nemu prichádzali umelci všetkých národov. Hľadali u neho ľudskú i umeleckú pomoc. Každému poradil, a keď potrebovali, i pomohol.
Weimar premenil na dôležité hudobné centrum.

Sústredil okolo seba vynikajúcich hudobníkov z celej Európy. Uvádzal Wagnerovho Lohengrina, Schumannove scény z Fausta, Berliozove diela, a čo je najdôležitejšie komponoval.
Obrovský význam mali jeho francúzske a nemecké prejavy, články o zásadných umeleckých a spoločensko-kultúrnych otázkach, o významných osobnostiach. No najväčší význam mala jeho tvorba. Za šesť rokov vytvoril všetky svoje významné diela. Skladateľ, ktorý preniesol orchester do klavíra, vrátil nové zážitky do orchestra.
Vytvoril nový hudobný druh – necyklickú, jednočasťovú programovú orchestrálnu skladbu, symfonickú báseň. Objavil nový formový princíp daný prácou s prízračnými motívmi. Jednoduché základné prízračné motívy prepracovával, rozvíjal, opakoval, menil v symfonickej koncepcii tak, aby vyjadrovali mimohudobný obsah. Melódie tvoril rozvíjaním prízračných motívov a tieto motívy zaznievali v totožnom zmysle alebo inokedy v kontrastnom tvare. Niekedy na záver skladby akoby v apoteóze rozozvučal všetky témy skladby.
Harmonické napätie a inštrumentácia zvyšovali účinok tohto autonómneho princípu rozvíjania formy. Idea, duch skladby sa stali najdôležitejšími zákonmi výstavby. Poeticko-dramatický obsah v zmysle programu znamená, že Liszt symfonickou hudbou vyjadril obraz, literárny námet, osobný zážitok, dramatický dej, ale nezobrazoval realisticky, netvoril zvukomalebné obrazy. Hudbou vyvolával podobné myšlienky, podobný stav citov, aby poslucháč ďalej dotváral program vo svojej duši. Vtom tkvela podstata umeleckej sily symfonickej básne.
Zároveň sa stal aj priekopníkom v oblasti akordického spájania jednotlivých hlasov, vytvoril nové postupy pri výstavbe skladieb. Preto romantickí umelci i dnešní skladatelia nachádzajú v jeho skladbách podnety pre nové tvorivé postupy.
Franz Liszt skomponoval trinásť symfonických básní: Tasso podľa Torquata Tassa, Prelúdia podľa Lamartina, Čo počuť na horách a Mazeppa podľa veršov Victora Huga, Ideály na Schillerove verše, Hunská bitka podľa obrazu Kaulbacha, Hamlet podľa Shakespearovho hrdinu, Hungaria podľa Vörösmartyho básne, Prometeus podľa Herderových predstáv, Orfeus podľa maľby na antickej gréckej váze, Od kolísky po hrob podľa Zichyho kresby, Slávnostné zvony a Héroide funèbre.
Nielen tieto symfonické básne, ale aj symfónie Franza Liszta sú programové diela. V Danteovskej symfónii oživil svet Božskej komédie, vo Faustovskej oslávil Goetheho hrdinov.

Ešte aj v dvoch klavírnych koncertoch, vo variáciách Tanca smrti a v Sonáte h mol, tuší poslucháč mimohudobný program.
Z diel Franza Liszta pre organ sa s obľubou interpretuje jeho Fantázia a fúga a Prelúdium a fúga BACH.
V umeleckej osobnosti Franza Liszta sa dramaticky spájalo dramatické a duchovné, ohnivé a nežné, búrka a pokoj. Túžba stať sa kňazom poznačila začiatok kariéry mladého virtuóza. Vtedy chcel obetovať všetko pre pokoj duchovného života. Táto túžby narastala, takže v posledných rokoch života ( v roku 1865 ) prijal nižšie svätenie abbého a žil striedavo v Ríme, Budapešti, Weimare a Bayreuthe. Komponoval mysticko-religiózne a fantasticko-kontemplatívne skladby: omše, litánie, žalmy. Vzkriesil ducha stredovekých liturgických hier a vytvoril novopoňatú dramaticko-symfonickú katolícku cirkevnú hudbu. Skomponoval nádherné diela: Ostrihomskú omšu, Maďarskú korunovačnú omšu, a podľa ideálov Palestrinu Missu choralis (chorálnu omšu), Žalm XIII., oratórium Legenda o sv. Alžbete a oratórium Kristus patria k najkrajším oratórnym dielam 19. storočia.
Frant Liszt nikdy nezaprel svoju uhorskú vlasť, rád sa vracal do Bratislavy, hlásil sa i k nemeckej a francúzskej kultúre, uchvátili ho talianske umelecké pamiatky, slovom bol umelcom, ktorý patril celej Európe.
Zomrel roku 1886 ako 75-ročný v nemeckom meste Bayreuth, ktoré sa práve stával chrámom Wagnerovho umenia. Prišiel ta chorý, aby sa poklonil dielu svojho zaťa (Cosima – dcéra Liszta a grófky Marii d´Agoult – bola Wagnerova manželka), čo je konečným dôkazom jeho veľkorysej, dobrosrdečnej povahy.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Franz Liszt životopis