Matúš Čák Trenčiansky sa narodil okolo roku 1260. Pochádzal zo starého maďarského šľachtického rodu. Matúšov otec Peter a jeho strýc boli odvážnymi rytiermi kráľov Štefana a Ladislava. Obaja sa vystriedali v najvyšších dvorných hodnostiach. Po nich zdedil Matúš Čák majetky rozptýlené po celom JZ Slovensku. Nebolo ich veľa. O získanie ďalších sa pričinil sám. Matúš bol typom dravého feudála, bol vynikajúcim a udatným vojakom - rytierom, vypočítavým diplomatom no predovšetkým bezohľadným človekom, ktorý sa nezastavil pred
ničím, ak išlo o moc a majetok. S jeho menom sa prvý raz stretávame roku 1291, keď v službách mladého kráľa Ondreja III. bojoval proti rakúskemu vojvodovi Albrechtovi a hneď vzápätí v hodnosti kráľovského podkoniara pri obliehaní Bratislavy, ktorej sa zmocnili páni z Kysaku. Matúš Čák Bratislavu pre kráľa vydobyl. Kráľ ho vymenoval za župana celej stolice a keď sa o niečo neskôr zaslúžil o porazenie pánov z Kysaku v roku 1296 sa stáva palatínom, jedným z najvyšších hodnostárov. Vysokú hodnosť a rozvrátené pomery v kráľovstve využil Matúš predovšetkým na rozšírenie svojich majetkov. Získal hrady a panstvá Topoľčany, Uhrovec, Oponice, kúpil polovicu panstva Červený Kameň a získal menšie majetky v Hontianskej, Komarňanskej a Ostrihomskej stolici. V roku 1299 dostal sa do jeho rúk aj Trenčiansky hrad a od tej doby začal sa nazývať pánom z Trenčína.
Roku 1300 vypravil sa proti Matúšovi sám kráľ Ondrej III., ktorý však nečakane zomrel. Jeho osobou vymreli Arpádovci. S nárokmi na uhorskú korunu vystúpili až traja uchádzači: favorit pápežskej stolice Karol Róbert z Anjou, Václav II. a Otto Bavorský. Nastalo obdobie dlhých a krvavých bojov o trón. Pre Matúša Čáka nastali zlaté časy. Spočiatku sa postavil na stranu českého kráľa. Nerobil to prirodzene zadarmo. Václav II. mu daroval všetky majetky kráľa a kráľovnej, ktorých sa medzičasom zmocnil, a celú Nitriansku stolicu. Matúš však nebol verným spojencom. Vzápätí prešiel na stranu Karola Róberta. Václav II. sa vzdal nároku v prospech syna Václava III., on však odovzdal korunovačné klenoty ( svätoštefanskú korunu, berlu a jablko ) Ottovi Bavorskému. Otto preoblečený za kupca prišiel tajne do Uhorska na konci roka 1305 čanádsky a vesprémsky biskup ho korunovali v Stoličnom Belehrade za uhorského kráľa. V krajine však nenašiel dostatočnú podporu. Sedmohradský vojvoda ho dokonca na čas uveznil a odňal mu korunovačné klenoty. Otto roku 1307 opustil Uhorsko.

Karolovi Róbertovi sa otvorila cesta k trónu. Nezávislá šľachta si Karola Róberta už v roku 1308 na sneme zvolila za kráľa, no nanešťastie bez účasti najmocnejších pánov, medzi nimi aj Matúša Čáka. Preto už v nasledujúcom roku vysiela pápež svojho posla kardinála Gentileho do Uhorska, aby jednak získal podporu jeho chránencovi, najmä aby zabránil ďalšiemu rozkrádaniu cirkevných majetkov. Ako na prvého sa Gentile obrátil na pána z Trenčína. Ich sprievody sa stretli pod hradom Vyšehrad. Matúš po krátkom váhaní prisľúbil svoju podporu Karolovi Róbertovi, ktorý ho okamžite vymenoval taverníkom, najvyšším správcom kráľovských majetkov. Majetky, ktoré držali neoprávnení majitelia, a ktoré mal Matúš vrátiť kráľovi, si zväčša ponechával pre seba. Podobne to robil aj v štátnej pokladnici. A tak ho Karol Róbert musel už v roku 1311 zbaviť všetkých vysokých štátnych úradov a Gentile ho navyše exkomunikoval z cirkvi. To bol začiatok otvorenej vojny Matúša Trenčianskeho proti kráľovi Karolovi Róbertovi. Matúš prenasledoval jeho prívržencov, pustošil kráľovské majetky, obsadzoval ich a zaberal do svojej dŕžavy. S územnou mocou rástla aj jeho armáda, ktorú si budoval najmä zo svojej, ale aj z českej a moravskej familiarity už od čias Ondreja III. V tejto dobe sa Matúš zmocnil aj viacerých hradov na južnom Slovensku a uzavrel spojenectvo s východoslovenským oligarchom Omodeom z rodu Aba, ktorý tiež vypovedal poslušnosť kráľovi.
Niekedy v polovici roku 1311 sa vzbúrili košickí mešťania proti despocii Omodea a v ozbrojenej zrážke ho zabili. Karol Róbert ich však nielenže nepotrestal ale naopak vzal ich pod ochranu pred pomstou Omodeových synov. Keď mu potom Omodeovci odopreli poslušnosť, pritiahol na jar 1312 na východné Slovensko a obľahol ich na Spišskom hrade. Matúš Čák okamžite poslal svojim ohrozeným spojencom pomoc. Nemusel by sa za ňu hanbiť nijaký kráľ: mal vraj spolu 15 000 pešiakov a jazdcov, z toho 1 700 kopijníkov a rytierov. Dňa 15. júna 1312 došlo pri Rozhanovciach k rozhodujúcemu boju. Bitka sa vyvíjala v neprospech kráľa. V osudnej chvíli zasiahli však na jeho strane spišskí Sasi, košickí mešťania a rytieri rehole johanitov. Zvíťazil Karol Róbert a panstvo Omodeovcov na východnom Slovensku padlo. Vojská Matúša Čáka došli už po bitke. Zdá sa, že Matúšove vojská napriek porážke, v ktorej padol aj ich veliteľ Aba Krásny, príliš neutrpeli na svojej sile a organizovanosti.

Odtiahli bojovať pod múry Krakova, kde pomáhali nastoliť na poľský panovnícky stolec Vladislava Lokietka, proti kandidatúre českých Luxemburgocov. Bitka pri Rozhanovciach v ničom nenarušila Matúšovu majetkovú dŕžavu a panstvo. Naďalej ovládal 14 stolíc Uhorska, držal okolo 50 hradov, kde vymenúval svojich kastelánov a ustanovil svoje posádky. Za hlavné sídlo si zvolil Trenčín. Na svojom dvore bol obklopený hodnostármi, ktorí mali také isté tituly ako na uhorskom kráľovskom dvore. Občas sa zdržiaval v druhom centre svojej dŕžavy – v Topoľčanoch, kde zvolával aj snem jemu područenej šľachty a riešil na ňom otázky života a politiky vo svojej dŕžave. Najvyšším úradníkom na Matúšovom dvore až do roku 1318 bol Felicián Zach, mal i vlastného taverníka, dvorského sudcu a pravdaže aj notára, ktorý vystavoval listiny a iné písomnosti Matúšovi ako vladárovi.
S cirkvou nebol Matúš Trenčiansky nikdy v priateľskom vzťahu. No v rokoch 1316 – 1317 sa dostal do ozbrojených rozporov s ostrihomským arcibiskupom, nitrianskym biskupom i s benediktínskymi mníchmi, ktorí mali rozsiahle majetky aj na Slovensku. Matúš zaberal majetky týchto cirkevných hodnostárov, poddaných z nich presťahoval do nových dedín, ktoré zakladal, využívajúc zákupné právo. Pomery sa zhoršili najmä po roku 1317, keď medzi nitrianskym biskupom Jánom a Matúšom vypuklo nové otvorené nepriateľstvo. V Nitre nechal spustošiť aj sídlo biskupa na hrade, zváľať múry mestského opevnenia, vypáliť katedrálu, pričom zhorel aj biskupský archív. Ján utiekol zo svojej diecézy a nad Matúšom vyhlásil cirkevnú kliatbu: ,,Rozum nemôže pochopiť, slovo vyjadriť, srdce precítiť, pero opísať tie ohavné skutky, odhadnúť škody, ktoré tento zlostný človek, ktorý neverí v Boha na nebesiach a nebojí sa trestov pekelných, popáchal vo svojej nadutosti a tvrdošijnosti.“ V kliatbe vypočítava všetky škody, ktoré mu Matúš Čák urobil. O nič ohľaduplnejšie nepostupoval ani proti tým mestám, ktoré podporovali Karola Róberta. Napr.: Trnava, či Zvolen.
Pravdepodobne pod tlakom pápeža, cirkevných feudálov v spojenectve s rakúskym vojvodom Fridrichom Pekným Karol Róbert po rokoch napadol Matúša. Uspokojil sa však iba s dobytím Komárna. Zdá sa, že čakal na Matúšovu smrť. Roku 1321 mocný Matúš Čák Trenčiansky, ,,pán Váhu a Tatier“, bez dedičov zomrel. Sám Trenčiansky hrad sa ešte nejaký čas pokúšal udržať Matúšov bratranec, český feudál Štefan zo Šternberga. Trenčín i ostatné hrady padli do rúk Karola Róberta a celá táto oblasť bola opäť podriadená kráľovi. Len v listinách a medzi slovenským ľudom sa ešte dlho nazývala ,,Matúšovou zemou.“.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Matúš Čák Trenčiansky životopis