Leonardo da Vinci prišiel na svet v sobotu 15. apríla 1452 ale nikto z toho nemal radosť. Plač nemluvňaťa nepotešil vážených príbuzných otca, dvadsaťpäťročného notára z malého mestečka Vinci, ani matky, mladej dedinčanky Cateriny. Namiesto toho, aby si vzal Caterinu, oženil sa hneď po narodení svojho dieťaťa s inou, šestnásťročnou dievčinou, Albierou, dcérou bohatého Giovanniho Amadoriho. Leonarda si po narodení vzal otec ser Piero k sebe. Albiera sa o nevlastného syna starala s nehou a láskavosťou. Nespútané detstvo, prežité na lúkach okolo rodného mesta Vinci, dalo chlapcovi neoceniteľnú prípravu do života. Pod nie príliš dbalým dozorom strýka Francesca sa naučil pozerať okolo seba, veriť svojim zmyslom viac než autoritám a hlavne premýšľať o všetkom, čoho sa stal svedkom. Medzitým sa však otcovo postavenie upevnilo natoľko, že sa mohol z mesta Vinci presťahovať do centra vtedajšieho diania – Florencie. Tá bola bohatým a rušným mestom, textilný priemysel jej zabezpečoval prosperitu. Ale začiatok pobytu nebol šťastný. Zomrela Albiera. Netrvalo dlho a prah otcovho domu prekročila ďalšia macocha, Francesca, ktorá bola iba o tri roky staršia ako jej nevlastný syn. Ser Piero je už notárom Signorie, spravuje majetok najbohatších rodín v meste. Môže ísť nemanželský syn v jeho stopách? Jeho predkovia boli advokáti, kam až pamäť siaha. Leonardo sa má zatiaľ k svetu. Vie pekne spievať, hrá na lutnu a nájde odpoveď na každú otázku. Aj keď k štúdiu sa veľmi nemá. Naučil sa iba čítať a písať a asi aj trochu latinčiny, žiaľbohu len toľko, že ešte v päťdesiatke musel hľadať nový spôsob, ako sa bifľovať slovíčka. O to radšej kreslil. Leonardo navždy zostal „uomo senza littere“, muž bez vzdelania, samouk. Aj keď neskoršie svojským spôsobom ovládal všetky vedy a všetky umenia, v očiach namyslených vzdelancov už nikdy nedosiahol úroveň tých, čo skončili školu, do ktorej chodil on len veľmi krátko, alebo sa učil tak nesústredene, že nezvládol poriadne ani základy latinčiny. A bez latinčiny bol medzi humanistami, ktorí jediní predstavovali renesančnú inteligenciu, ako nahý v tŕní. A tak v roku 1467 prekročil prah botegy Andrey di Cione. Bola to jedna z mnohých umeleckých dielní, ktoré vo Florencii prevádzali zlatnícke a kovotepecké práce, odlievali sošky. Vznikali tu na objednávku sochy a obrazy a keď bolo treba, prijímal majster aj zákazky na zhotovenie hudobných nástrojov. Maliarstvo ju však preslávilo. Andrea totiž vedel to, čo hneď tak každý nedokáže.

Vedel odhadnúť talent. V jeho dielni viedli prvé ťahy svojho štetca Botticelli, Perugino, Botticini, Lorenzo Credi. A tiež Leonardo. Žiaci tejto dielne mali možnosť sledovať kultúrny život v meste vlastne z prvej ruky. Prichádzali sem záujemcovia o umelecké diela, majstrovi známi, priatelia. Niekedy sa tu objavil aj sám Lorenzo Nádherný, aby sa presvedčil, ako pokračujú práce na jeho objednávkach. Mladý vladár sa snažil vybudovať z Florencie kultúrne centrum, založil tu už Platónsku akadémiu. Po niekoľkých rokoch učenia u Andrey je Leonardo prijatý medzi maliarov do cechu sv. Lukáša. Na osamostatnenie mu však chýbali potrebné prostriedky a ešte ďalšie štyri roky je tovarišom svojho majstra. Podieľa sa na Verrocchiových dielach, maľuje aj vlastné obrazy. Z tohto obdobia je aj Zvestovanie, dnes vystavené vo Florencii. Sú na ňom na prvý pohľad viditeľné nedostatky. Máriina ruka je príliš dlhá na to, aby zodpovedala správnym proporciám, ale nájdeme na ňom všetko, čo je charakteristické pre autorovu neskoršiu tvorbu. Obe postavy vnútorne spája závažnosť okamihu, a Leonardo ich načrtol jemnými prechodmi svetla a tieňa, ktoré ich neskôr tak preslávili. Aj florentská krajina je vykreslená skutočným znalcom.
Začiatok sľubnej kariéry bol náhle naštrbený nepríjemným tieňom. 9. apríla 1476 predstúpil pred obávaných Správcov dobrých mravov. Anonymné udanie, ktoré ho tam priviedlo bolo skutočne veľmi závažné. Škandál, ktorý prepukol, maliarovej povesti neprospel. Anonymný udavač urobil chybu, pretože spolu s Leonardom bol postavený pred súd aj blízky príbuzný všemocného Lorenza. Snáď preto je vyšetrovanie rýchlo zastavené a previnilci sú zbavení obvinenia. Leonardo však prestáva maľovať a uzatvára sa sám do seba. Odchádza k strýkovi na vidiek, ale z niečoho musí žiť. Opäť sa vracia do Florencie a začína maľovať. V roku 1478 je už samostatným maliarom a prijíma zákazky od súkromných aj cirkevných zákazníkov. O tri roky pápež zvoláva do Ríma umelcov na výzdobu Sixtínskej kaplnky, ale na zozname pozvaných Leonardovo meno chýba. Trpí pocitom krivdy. Je rozhodnutý odísť z mesta pri prvej príležitosti.

Milánske vojvodstvo patrilo v tej dobe k najbohatším v Taliansku. Po smrti vojvodu Galeazza na jeho miesto nastupuje vojvoda Lodovico Moro. Chce postaviť pomník svojmu otcovi, vyšle žiadosť o schopného umelca, a preto mu Lorenzo posiela Leonarda. Ten odchádza do Milána rád, ale nechce sa tam živiť ako maliar. Morovi ponúka svoje služby ako staviteľ a konštruktér.

Moro ho síce zamestnal, ale len ako staviteľa kanálov a opevnení. Plat, ktorý dostával ledva stačil na vydržiavanie nákladnej domácnosti, preto musí začať opäť maľovať. Spojencov našiel v bratoch Predisových. Z tejto spolupráce vzišiel obraz Madona v skalách. Lenže Leonardo túžil odliať jazdeckú sochu. Preto odchádza do Milána, kde získava objednávku na portrét vojvodovej milenky Cecilie Gallerani. Medzi ním a inteligentnou, literárne nadanou Ceciliou, vznikne vzťah plný vzájomného pochopenia, snáď aj priateľstva. Isté je, že si Leonardo s Morovou priateľkou tykal v dobe, keď muži vykali aj svojej žene. A 23. apríla 1490 zahájil práce na Cavallovi. Leonardo je v Miláne už sedem rokov. Svoju finančnú situáciu si vylepšuje prijímaním maliarskych zákaziek. Pre vojvodu zdobí komnaty paláca, projektuje opevnenia, navigáciu riek, vymýšľa otáčací ražeň do kuchyne a brúsku na ihly. Morovi ponúka projekt ideálneho mesta, ktorému by nehrozil mor, ani preľudnenie. Stáva sa uznávaným režisérom dvorských slávností a svadieb. Študuje anatómiu ľudského tela a prevádza pitvy. Zaoberá sa mechanikou, statikou, ale aj mágiou a okultnými vedami, projektuje vojnové stroje, ale nie je spokojný. Peniaze a sláva sa mu stále vyhýbajú, maľuje pomaly a svoje diela miluje viac než peniaze, ktoré by za ne dostal. Nerád ich predáva. Ale má Cavalla. Hlinený gigant pomaly rastie. Konečná podoba presahuje výšku sedem metrov. Nakoniec bol Cavallo odhalený len v pálenej hline. Leonardo ho však už nedokončil, bronz na odliatie sochy spotreboval Moro na delá. Leonardo neprežíva šťastné obdobie svojho života. Obraz Poslednej večeri, ktorej venoval v kláštore Santa Maria della Grazia toľko času a umu, a ktorá ho preslávila v celom Taliansku aj vo Francúzsku mu vrýva do čela stále viac vrások. Špeciálne podkladové omietky, ktoré si sám namiešal, mu robia starosti. Mali mu umožniť kľud pri práci, na svoje dielo potrebuje čas, nedokáže pracovať v zhone ako Michelangelo v Sixtínskej kaplnke. Lenže receptúra ho zradila, podklad začal praskať. Leonardo sa rozhodne odísť. Ide do Mantovy. Strávil tiež niekoľko mesiacov v Benátkach, kde ponúka svoje vojenské umenie, projektuje potápačský prístroj, ktorý však zničí a nakoniec sa vracia do Florencie. No o Leonardove obrazy tam nikto nestojí, maliar žije z úspor. Ponúka republike projekty vodných diel, uvažuje o spojení Florencie s morom. Prijíma ponuku Cesara Borgia a vstupuje do jeho služieb. Dostal funkciu inšpektora pevnosti.

No Leonardo stratil o Florenciu záujem.

S Monou Lisou a ďalšími obrazmi odchádza do Milána, tentoraz do francúzskych služieb. Za päť rokov milánskeho pobytu realizoval len malú časť svojich plánov. Prehĺbil svoje anatomické štúdiá a zaoberal sa teóriou maliarskej tvorby. Definitívne sa rozlúčil so svojim snom, že by človek mohol lietať. A vedľa toho vedie spory o dedičstvo po otcovi a strýkovi s celým húfom nevlastných súrodencov. V roku 1513 sa objavuje na dvore pápeža Leva X., ale pápež má svojho obľúbeného maliara Raffaela, a preto po krátkej dobe prijíma bez veľkého váhania ponuku nového francúzskeho kráľa Františka I. a so svojim žiakom, Francescom Melzim, sa naposledy sťahuje. Francúzsky dvor si zastaralého maliara veľmi váži. Rovnako ako v Miláne režíruje veľkolepé dvorné slávnosti a uzavrel svoje anatomické dielo. Sám priznával, že skúsenosti k napísaniu získal z pitvy najmenej tridsiatich ľudí.
Umrel 2. mája 1519 v zámku Cloux pri Amboise, mal šesťdesiatsedem rokov. Leonardo umieral sám, pri posteli stál iba verný Francesco Melzi. Na poslednej ceste ho odprevádzali chudobní, pre ktorých prikázal hádzať mince.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Leonardo da Vinci životopis