Napoleon životopis

Napoleonov príbeh sa začína na ostrove Korzika, kde sa 15. 8. 1769 narodil. Tento ostrov vtedy ešte patril Janovskej republike. Táto ho pár mesiacov po Napoleonovom narodení predala Francúzsku. Na Korzike „vyčíňal“ Paoli, bojovník za nezávislosť tohto ostrova, ktorého odboj Francúzi krvavo potlačili a on musel emigrovať do cudziny.
Rodina, v ktorej sa Napoleon narodil, bola chudobná a mnohodetná. Otec, Carlo Bonaparte, patril k drobnej šľachte a pracoval ako advokát v Ajacciu. V roku 1778 odviedol svojich dvoch najstarších synov, Jozefa a Napoleona, do Francúzska aby im tam umožnil vyššie vzdelanie. Napoleon spočiatku krátko študoval v Antunskom gymnáziu, potom na vojenskej škole v Brienne, kde prežil 5 rokov. Roku 1784 ho preradili do vojenskej školy v Paríži, kde sa špecializoval na delostrelectvo. Po roku úspešne zložil skúšky a odišiel ako podporučík k pluku do Valence (v blízkosti Lyonu ).
Ostalo veľa písomných dokumentov, ktoré vydávajú svedectvo o tom, aký bol Napoleon vo svojich mladých rokoch – neobyčajne skromný a pracovitý, pritom vynikal svojím intelektom a hrdosťou na svoj Korzický pôvod. Veľavravná je aj udalosť, ktorú zaznamenal jeden z jeho súčasníkov. V Briennskej škole, kde naňho nahnevaný profesor skríkol: „Kto vlastne ste!?“ jedenásťročný Napoleon rázne, sebavedome a dôstojne odpovedal: „Som človek.“
Hneď po vypuknutí Francúzskej revolúcie sa Napoleon nedočkavo vráti na rodnú Korziku. Do Ajaccia dorazil koncom septembra 1789. Bol však nepríjemne prekvapený tým, že Korzika žila ďalej ustáleným konzervatívnym životom a závan revolúcie ju vôbec neovial. Napoleonovi bolo od začiatku jasné, že Korzika sa musí pripojiť k veľkej revolúcii. V kostole San Francesco v Ajacciu predniesol 31. októbra 1789 ohnivý prejav a navrhol zúčastneným, aby v mene korzického ľudu podpísali posolstvo revolučnému Národnému zhromaždeniu v Paríži. Jeho vystúpenie bolo úspešné a prítomní vyjadrili súhlas búrlivým potleskom. Národné zhromaždenie prijalo dekrét o zrovnoprávnení Korziky s ostatnými územiami kráľovstva. „Národného hrdinu“ Paoliho vyzvali, aby sa vrátil do vlasti. Hoci sa Paoli čoraz viac stával neobmedzeným diktátorom so separatistickými sklonmi, Napoleon ho ešte vždy podporoval. Pre Paoliho bol však nebezpečný a tak zariadil, aby ho povolali naspäť k pluku. V júni 1791 Napoleona povýšili na poručíka a preložili k 4. delostreleckému pluku do Valence. Stal sa jedným z prvých členov Jakobínskeho klubu.

V septembri 1791 sa znova vracia na Korziku. Ešte stále obdivoval Paoliho. Salicetti, zástupca Korziky v Národnom zhromaždení skoro pobadal separatistické tendencie Paoliho a keď sa vrátil na Korziku, postavil sa na čelo opozície proti nemu. V Ajacciu dosiahol Napoleon významný úspech. Proti Paoliho vôli ho zvolili za plukovníka práporu dobrovoľníkov, čo znamenalo odchod z regulérnej armády. Mladá Francúzska republika prežívala v lete 1793 ťažké obdobie. Spomeniem len dva najnebezpečnejšie neúspechy – Angličania dobili Toulon a domáca kontrarevolúcia sa pripojila k zahraničnej. Plukovníkovi Napoleonovi Bonapartovi zverili velenie pobrežnej batérie. Zostával nedoceneným. Jeho starý známy Salicetti, teraz komisár konventu ho poveril velením delostrelectva v Carteauxovej armáde, ktorá už dlhšie obliehala Toulon. A práve týmto rozhodnutím sa začala jeho kariéra. Vypracoval úplne nový plán dobytia Toulonu. To sa Carteauxovi nepáčilo. Napoleon sa obrátil rovno na konvent, ktorý mu plán schválil. Útok sa začal v noci na 17. novembra 1793 a o piatej ráno bol už Toulon v rukách republikánskej armády. Bonaparte nemusel čakať, kým ho minister vojny začlení k slávnym osobnostiam. 22. decembra 1793 mu Robespierre ml. a Salicetti z moci komisárov udelili hodnosť brigádneho generála.
V júli 1794 došlo k politickému prevratu a popraveniu Robespierrovcov. Z logiky situácie vyplýva, že Napoleona , ich favorita, uväznili. Mal však šťastie v nešťastí, keď ho po dvoch týždňoch prepustili a dokonca mohol zostať v štábe talianskej armády.
Medzi tým Rakúšania útočili na vysilené Francúzsko. Napoleona preložili 7. mája 1795 k Západnej armáde, ktorá bojovala proti vzbúrencom v departemente Vendée. Koncom roku 1794 sa začali mierové rokovania s Pruskom. Skončili sa mierovou zmluvou. Vtedy sa už na obzore črtala nová protifrancúzska koalícia- Anglicko, Rakúsko a Rusko.
V tejto situácii sa Napoleonovi naskytla šanca znovu dokázať svoje schopnosti. Iróniou je, že nie proti zahraničnému nepriateľovi. Závažné chyby republikánskej vlády spôsobili, že sa stúpencom zvrhnutého kráľa podarilo zorganizovať 40 000 vojakov, kým celé vojsko konventu malo len štvrtinu tohto počtu. V tomto ťažkom postavení bol Napoleon vymenovaný za veliteľa delostrelectva. Veľkú presilu porazil. Tu sa po prvý raz stretol s mužom, ktorý mu mal byť v budúcnosti najbližším druhom- Muratom.
Konvent Napoleona za spomínané víťazstvo povýšil do hodnosti divízneho generála a vymenoval ho za hlavného vojenského veliteľa Paríža. Napoleona 2.

marca 1796 vymenovali za veliteľa talianskej armády. Jeho túžba sa splnila. V tomto období sa oženil s Máriou Jozefínou Tascher de la Pagerie, vdovou po vikomtovi Beauharnais.
V Taliansku stáli proti sebe dve armády- rakúska a piemontská. Napoleon plánoval rozdeliť tieto dve armády. Tento plán spočíval v jeho jednoduchosti. O niekoľko dní po príchode do Nizzy Napoleon dal armáde rozkaz, aby sa vydala na pochod. Týmto sa začala 2-ročná šnúra víťazstiev. Už 12. apríla 1796 došlo k prvej bitke pri Montenotte, na ktorú Napoleon rád spomínal s komentárom: „Náš rodokmeň sa začína pri Montenotte.“ Rakúska vláda túto prehru podcenila ,no už o dva dni utrpela rovnako zdrvujúcu porážku piemontská armáda pri Millesime. A do tretice - 22. apríla toho istého roku francúzske vojsko zvíťazilo pri Mondove. V Turíne sa 28. apríla podpísalo prímerie, výhodné pre Francúzsko, ktoré v podstate ovládalo celý Piemont a územie Janova.
Napoleonovi zostal už len jeden nepriateľ- rakúska armáda. Bol to však protivník s výraznou prevahou. Napoleon sa aj tu držal zásady, že početnú slabosť treba dorovnať rýchlym presunom. Po víťazstve pri Lodi 15. mája vkročil do hlavného mesta Lombardie Milána. Obyvatelia mesta s jasotom vítalo ako osloboditeľov spod jarma nenávidených rakúskych utláčateľov.
Úspechy v Taliansku zvýšili Napoleonovi prestíž vo vojenských kruhoch celej Európy. Jemu však najviac lichotila stúpajúca popularita u normálnych vojakov, ktorý ho dôverne volali „náš malý kaprál“.
Triumfálnym vstupom do Milána sa však vojna neskončila. Dojmu slovo historikovi:
„Vojnu charakterizovali bitky, ktoré vošli do histórie vojenského umenia- Lastiglione, arcolský most, Rivoli. Francúzska armáda bola v tých zápasoch rovnako blízko k prehre ako k výhre. Prirodzene, Bonaparte nesmierne riskoval. V legendárnej bitke na arcolskom moste sa nezľakol postaviť na jednu kartu ani osud armády ani vlastný život. Vrhol sa zo zástupom vojakov do krupobitia guliek a prežil vďaka Muironovi, ktorý vlastním telom vychytal všetky smrteľné guľky určené Bonaparteovi. Trojdňoví boj pri Rivoli vyzeral pre Francúzov celkom beznádejne, no v poslednej chvíli Francúzi prevýšili rakúske vojsko a bitku vyhrali.“
Direktórium chcelo začať s Rakúskom rokovať o mieri a tak Napoleona vyradiť z „hry“. Okrem toho sa aj Rakúsko začalo spamätávať z „faciek“ a postavili proti Napoleonovi veľkú 80 000-ovú armádu. Tejto armáde velil skúsený maršal Alvinczi. K rozhodujúcej bitke došlo 14. a 15. januára 1797 pri Rivoli.

Napoleon, ako víťaz, vkročil do Verony a krátko potom vyhral bitku o Mantovu. Bol už vlastne pánom celého Talianska. Direktórium ho muselo akceptovať. Direktórium sa pochopiteľne chcelo Napoleona zbaviť a tak ho vymenovali za hlavného veliteľa tzv. Anglickej armády, ktorá mala vstúpiť na Britské ostrovy. Význam tohto „šachového“ ťahu pochopíme až keď si uvedomíme, že vtedy najväčšou hrozbou pre Francúzsko bolo Anglicko. Napoleon už dlhšie rozmýšľal o tejto vojenskej výprave. Keď však zobral do úvahy všetky okolnosti, vychádzalo mu, že najefektívnejšie by bolo na Anglicko zaútočiť v pásme Stredozemného mora tým, že zaútočí na Egypt. 19. mája 1798 vyplávalo z Toulonu prakticky celé francúzske loďstvo. O cieli nik nič netušil. Napoleon to udržal tak v tajnosti, že akcia prekvapila samotného ministra obrany. Obrovská flotila o 3 týždne priplávala na strategicky významné miesto – Maltu. Tento ostrov bez akýchkoľvek ťažkostí francúzska armáda porazila a obsadila. 2. júla 1798 vstúpili Francúzi do Alexandrie. 1. augusta o šiestej večer sa pred francúzskou flotilou, ktorá kotvila v Abúkírskom zálive neočakávane zjavilo anglické loďstvo, ktorému velil legendárny admirál Nelson. V námornej bitke Francúzi utrpeli zdrvujúcu porážku. Na druhý deň francúzska flotila prestala existovať. Zo stoviek lodí sa podarilo ujsť iba štyrom. 23. augusta v noci Napoleon tajne ušiel. Plávať do Francúzska mu trvalo neuveriteľných 47 dní. 9. októbra 1799 sa na obzore objavil sotva viditeľný tmavý pásik zeme. Keď sa konečne jeho nohy dotkli francúzskej zeme ešte nemohol tušiť veľkosti úloh a úspechov, ktoré ho čakajú. Keď sa Napoleon vrátil do Francúzska, našiel ho priam v nepredstaviteľnej kríze. Po porade s mladším bratom Lucienom (predsedom Rady päťsto) a Sieyesom (najvplyvnejším členom Direktória) usporiadal 18. novembra 1799 štátny prevrat, ktorý sa stal klasickou ukážkou nekrvavého prevzatia moci. Rada starších ho vyhlásila za veliteľa ozbrojených síl Paríža a okolia.
Začiatku prevratu, jeho prvému dňu triumfoval úspech. Direktórium bolo zvrhnuté, jednoducho prestalo existovať. Situácia sa začala vymykať z rúk. Napoleon násilím prinútil Radu päťsto prijať uznesenie dočasnej komisie troch konzulov: Sieyesa, Ducosa a Napoleona. Týmto sa začala jeho nová etapa. Nielen jeho. Celého Francúzska. Napoleon mal vtedy 30 rokov...
Zhoda v trojčlennom konzuláte netrvala dlho. Rozdielne stanoviská sa prejavili už pri príprave novej ústavy, ktorá bola vydaná 13. decembra 1799. Mala však jednu zvláštnosť, aká sa predtým ani potom neobjavila v žiadnej ústave sveta.

V jej 39. článku sa uvádza, že za prvého konzula vymenúva občana Bonaparta na 10 rokov a za druhého a tretieho konzula občanov Cambaceresa a Lebruna. Veru je to jediná ústava, v ktorej sa spomínajú konkrétne mená. Zaujímavý je aj finančný aspekt celej záležitosti. Ústava presne určuje plat najvyšších hodnostárov republiky:
„Článok 43 - Plat prvého konzula sa stanovuje na 500 000 frankov ročne, plat druhého a tretieho konzula sa rovná trom desatinám prvého.“
Celé Napoleonove pôsobenie vo funkcii prvého konzula svedčí o obdivuhodnej koncepčnosti vyplývajúcej z dokonalej informovanosti. Už 25. decembra 1799 poslal rakúskemu cisárovi a anglickému kráľovi posolstvá, v ktorých navrhoval aby sa začalo rokovať o mieri. Bol to iba propagačný akt vypočítaný na zvýšenie jeho popularity, bol na toľko prezieravým politikom, ktorý vedel, že Francúzska mierová iniciatíva sa nestretne s porozumením. Ešte pred odoslaním posolstiev sa začal pripravovať na veľkú vojnu ...
Do Lausenne prišiel 13. mája 1800. Už na druhý deň dal príkaz armáde na pochod cez Alpy. Znenazdajky udrel na nič netušiacich Rakúšanov, vtiahol do Milána a proklamoval tu obnovenie slobodnej republiky. Rozhodujúca bitka ho však ešte len čakala 14. júna pri Marengu. Keďže Rakúšania mali obrovskú prevahu v delostrelectve, ukazovalo sa, že mladý a rozprávkovo úspešný vojvodca utrpí porážku. Marengo sa dostalo do rúk Rakúšanov, ktorý sa už cítili byť víťazmi. Mali v rukách celé bojisko. Paľba na oboch stranách stíchla. Rakúsky veliteľ vydal rozkaz prenasledovať ustupujúcich Francúzov.
A vtedy nastal zvrat. Šťastena neopustila svojho miláčika. Na bojisko dorazila divízia generála Desaixa, ktorá sa s čerstvými silami vrhla na Rakúšanov. Napoleon sa spamätal a bleskurýchle preskupil vojská. Bojisko prešlo do rúk Francúzov. Rakúska armáda bola úplne rozdrvená. Veľké straty mali aj Francúzi. Vyše 3000 mŕtvych a ranených. Zvlášť bolestne sa Napoleona dotkla smrť generála Desaixa. Francúzi zistili, že ich najnebezpečnejším nepriateľom je Anglicko a koniec vojny závisí od toho, na ktorú stranu sa pridajú Rusi. Napoleonovi sa podarilo nakloniť si ich na svoju stranu. Odvrátenou, ale rovnako dôležitou stránkou tohto obdobia bola aktivita rakúskej strany a domácich rojalistov. Rakúsko podporovalo rojalistov nielen morálne, ale i hmotne a vojensky. Napoleon, ktorého podráždilo otáľanie Rakúšanov, dal Moreauovi príkaz obnoviť útok. Moreau 3. decembra 1800 pri Hohenlidene porazil na hlavu rakúsku armádu. Rakúsko muselo 25.

decembra 1800 podpísať prímerie a 9. Februára 1801 mierovú zmluvu. Koncom roku 1800 sa v Európe otvárala nová politická situácia. Proti Anglicku sa formovala koalícia viacerých štátov. Rusku sa podarilo uzavrieť so Švédskom a Dánskom dohody o spoločnom boji proti Anglicku – Liga severných štátov. V decembri sa k nim pridalo aj Prusko. O necelý mesiac dal ruský cár Pavel I. rozkaz atamanovi donského vojska, generálovi Orlovovi, príkaz zmobilizovať všetky kozácke pluky a vtrhnúť do Indie – zasiahnuť tak Angličanov priamo do srdca. Vtedy nastal zvrat, s ktorým nikto nepočítal. V noci z 11. na 12. marca 1801 V Petrohrade zabili cára Pavla I. V tom období pokračovala aj iná, oveľa nebezpečnejšia, vojna. Významný Napoleonov životopisec píše: „ Večer 24. decembra 1800 sa Bonaparte vydal z Tuilérií do Opery na premiéru Haydnovho oratória. Kočiar sa rýchlo hnal a už sa blížil k cieľu, keď sa na zákrute ulice Saint-Nicais rozľahol ohlušujúci výbuch. V hustom dyme nebolo vidieť nič. Keď sa dym rozplynul, ukázal sa smutný obraz: vytrhaná dlažba, rozbité múry domov, na zemi niekoľko mŕtvych a desiatky ranených, trosky z kočiara, dokaličené kone, krv, črepiny skla a rozbité tehly. Bonaparte ostal živý a zdravý. Ako sa to mohlo stať? Pekelný stroj vybuchol niekoľko sekúnd potom, čo tadiaľ prešiel Napoleonov kočiar. “
Napoleon žiadal v Štátnej rade tvrdé a účinné represálie, popravy a vyhnanstvá. Ich realizáciou upevňoval režim svojej osobnej moci. Bol to prechod k diktatúre jednej osoby. Prekážkou formovania diktatúry prvého konzula boli zákonodarné zbory. Prvý konzul aj tu našiel riešenie. V marci 1802 poslušný senát prijal uznesenie, podľa ktorého neboli novej moci žiaduci 240 členovia zákonodarného zboru a 80 členovia Tribunátu., Z týchto inštitúcií ich jednoducho vyhodili. V procese upevňovania moci zveroval najdôležitejšie funkcie v štátnej správe a armáde ľuďom, o ktorých schopnostiach sa už presvedčil a ktorým dôveroval. Ak však išlo o jeho osobné záujmy, presnejšie o záujmy posilnenia jeho moci, nepoznal zľutovanie. Sú prípady, kedy nedbal ani na dlhoročné priateľské záväzky a človeka, ktorý ho sklamal dal popraviť. Ako pravý diktátor zbavoval sa aj tých najschopnejších, ktorý by sa mu mohli v nečakanej situácii stať konkurentmi (napr. generál Moreau). Napoleon správne predvídal, že nepotrvá dlho a po mieri na kontinente bude nasledovať aj mier s Anglickom. 27. marca 1802 bola v Amiense podpísaná mierová zmluva medzi Anglickom a Francúzskom.
Napoleonova sláva dosiahla vrchol.

Ešte pred podpísaním Amienského mieru sa stali dve dôležité a veľavýznamné udalosti. V Lyone začal 15. januára zasadať zákonodarný zbor niekoľkých talianskych obcí, nazývaných Cisalpská republika. Na zasadanie prišiel aj Napoleon, aby tento štátny útvar nazval Talianskou republikou. Čudesným zavŕšením tejto aktivity sa stalo zvolenie Napoleona za prezidenta tejto republiky ...
Druhou udalosťou bolo, že v Toskánsku neustanovili pod Napoleonovým patronátom republiku, ale kráľovstvo. Mesiac po Amienskom mieri vyšiel zákon, ktorým sa royalistickým emigrantom udeľuje amnestia a ak odprisahajú vernosť republike môžu sa do nej vrátiť. Ruka na zmierenie sa však vystierala iba jedným smerom. Jakobíni a ľavicový republikáni naďalej zostávali v nemilosti. O mesiac na to vytvoril zákon o zriadení Rádu čestnej légie, o ktorom sa Alexander Dumas vyjadril, že vytvoril novú šľachtu. Ďalšie udalosti nedali na seba dlho čakať. Začala pôsobiť taktná a vtieravá propaganda, že najlepším, ba jediným východiskom z danej situácie je zmeniť funkciu prvého konzula na doživotného konzula. Senát však tento návrh neprijal a uznal Napoleonovi iba ďalších 10 rokov. Napoleona sa to dotklo, ale zachoval chladnú hlavu a možno povedať, že sa mu podarilo senát „dobehnúť“. Napísal mu, že v tejto vážnej situácii treba dať slovo ľudu. V zákonodarných ustanovizniach boli iba štyri hlasy proti. Napriek tomu sa Štátna rada uzniesla usporiadať všeľudové referendum. Jeho výsledok je zaujímavý a veľavravný. Za doživotný konzulát 3 000 569, proti 8 384 hlasov. Napoleon sa stal 2. augusta 1802 doživotným konzulom. Keď ho oficiálne požiadali, aby sa stal cisárom, pateticky vyhlásil: „Prijmem tento titul, ktorý ste uznali za prospešný ľudu.“ Okrem toho mal ešte jednu podmienku – nastolenie cisárstva mal schváliť ľud. Slávnostný korunovačný obrad sa konal 2. decembra 1804 v parížskom chráme Notre – Dame. Napoleon trval na tom, aby ho osobne korunoval pápež Pius VIII, ktorý sa na túto úlohu podujal veľmi neochotne. Keď mal Napoleonovi položiť na hlavu korunu, Napoleon mu ju vytrhol z rúk a sám si ju položil na hlavu. Potom zložil slávnostnú prísahu. Tzv. Anglická armáda, ktorá mala vtrhnúť do Anglicka, bola Napoleonom premenovaná na Veľkú armádu, v septembri 1805 prekročila Rýn a vtrhla do Nemecka. Hoci početná prevaha nepriateľskej koalície vysoko prevyšovala Napoleonovo vojsko, vzal iniciatívu so svojich rúk a jeho výprava sa vyznačovala dvoma črtami, ktoré ho už neraz doviedli k víťazstvu: - rýchly presun a rozdelenie síl protivníka. Už 20.

októbra rakúska armáda kapitulovala. V Ulme padlo do zajatia vyše 20 000 vojakov a naviac Francúzi ukoristili veľké zásoby munície. Víťazstvo ohromilo celú Európu. Napoleon však po ňom nezaspal na vavrínoch. Postupoval na Viedeň a keď vstúpil do rakúskeho hlavného mesta zdalo sa, že vojnu už vyhral. Zjednotenú rusko-rakúsku armádu podriadili veleniu skúseného Kutuzova. Naviac sa očakával aj príchod pruských vojsk. Do štábu armády zavítali ruský cár a rakúsky cisár. V tejto vojne sa vyvíjala situácia na mori dosť zle. Anglické vojsko, ktorému velil admirál Nelson, zničilo 21. októbra 1805 celú francúzsku flotilu. V dôsledku toho sa stal plán invázie do Británie pre Bonaparta nereálnym. Víťazstvo pri Ulme zastrela táto prehra. Uvedomoval si, že mu môže pomôcť len ďalšia výhra. Chcel Rakúšanov a Rusov vlákať do pasce, aby im mohol vnútiť rozhodujúci boj, výhodný pre neho. K zápasu došlo 10. decembra 1805 na Morave pri Slavkove. Napoleon zvíťazil a neskôr často hovoril, že vyhral 40 bitiek, ale Slavkov bol najvýznamnejší. Napoleonova reputácia a autorita sa zvýšila tým, že 21. novembra 1806 V Berlíne podpísal dekréty o celokontinentálnej blokáde proti Britským ostrovom.
Koncom januára 1807 sa dozvedel, že ruská armáda sa dala na pochod. Okamžite sa odobral k vojsku. Ruská a francúzska armáda sa stretli v rozhodujúcom boji pri Preussisch-Eylu. Bola to jedna z najkrvavejších Napoleonových bitiek. Rusi – 30 000 mŕtvych, Francúzi – 20 000 mŕtvych. Po tomto zápase Pruský kráľ a ruský cisár podpísali dohodu, v ktorej sa zaväzovali nerokovať s Napoleonom dovtedy, kým Francúzov nezaženú za Rýn. Jemu však stále žičilo šťastie.
14. júna došlo k bitke Friedlande. Víťazom bol Napoleon. Ruský cár požiadal o stretnutie. Oficiálne rokovali v Tylži od 25. júna do 9. júla 1807. Vyšli ako spojenci a priatelia. Napoleon sa do Paríža vrátil 27. júla 1807.
Osud Portugalska bol vtedy už spečatený. Francúzsko- španielska dohoda o rozdelení Portugalska bola podpísaná 27. októbra 1807 vo Fontainebleau. Keď Portugalsko padlo, Napoleon vytušil, že sa oň nemusí deliť. Španielsko však nebolo ani Portugalsko, ani Toskánsko. Bolo obrovským štátom a dynastia Bourbonovcov patrila medzi najstaršie v Európe. Vládla v ňom však neobyčajne komplikovaná vnútropolitická situácia, ktorá bola výsledkom odlišných záujmov členov kráľovskej rodiny.
Napoleon sa veľkomyseľne ponúkol, že rozsúdi a zmieri členov kráľovskej rodiny. Všetko sa na koniec skončilo tak, že všetci uchádzači o trón sa ho vzdali v prospech Napoleona.

O päť týždňov na španielsky trón dosadil Jozefa Bonaparta. . .
V Španielsku preto vypuklo povstanie, ktoré onedlho nadobudlo všeľudový ráz. Francúzske vojská ho spočiatku úspešne utláčali až do 23. júla 1807. Vtedy španielsky partizánsky oddiel a regulérny pluk v Bailéne obkľúčili jednu z francúzskych divízií, ktorej veliteľ kapituloval. Španieli zajali 18 000 vojakov. Iba generálom a vyšším dôstojníkom dovolili odísť do vlasti. Dva týždne na to povstalo celé Portugalsko a krátko na to sa tam vylodili anglické vojská. Veliteľ francúzskej armády podpísal v Sintre v predposledný augustový deň kapituláciu. Za dva mesiace slávna armáda kapitulovala dva razy. Napoleonovi sa stále nedarilo. Dvojdenná bitka pri Esslingu v máji 1809 sa skončila porážkou jeho armády. Po nej nasledovali ďalšie komplikácie: neúspechy v Španielsku a rozmach národnooslobodzovacieho hnutia v Nemecku. Jedna z jeho najúspešnejších a najslávnejších bitiek sa odohrala 5. a 6. júla pri Wagrame. Napoleon sa na ňu pripravoval dva mesiace. Bola výnimočne krutá a straty na oboch stranách boli veľké. Wagram sa skončil víťazstvom francúzskych zbraní.
Po rýchlom rozvode s Jozefínou sa oženil s Máriou Luisou, dcérou rakúskeho cisára. 1. apríla 1810 sa konal občiansky sobáš a o deň neskôr cirkevný. Zaujímavé na tom bolo, že Jozefíne aj po rozvode zostal titul cisárovnej. Roku 1811 sa na program dostala aj vojna proti Rusku – napriek všetkým negatívnym okolnostiam spojencovi Francúzska.
Včas ráno 24. júna 1812 armáda po troch pontónových mostoch prešla cez rieku Nemen na územie ruskej ríše. 23. júna sa Napoleon prechádzal na koni po brehu Nemenu, zrazu sa kôň strhol a spadol na zem. Ktosi z vojakov zvolal: „Zlá zvesť „!“ “ Napoleona táto bezvýznamná udalosť, pri ktorej sa mu nič nestalo úplne vykoľajila ...
Všetko šlo zo začiatku úplne ľahko. Armáda obsadila Kovno a Vilno a prenikla hlboko do ruskej ríše. Ruské vojsko pozostávajúce z dvoch armád však začalo ustupovať. Napoleon nemal s kým bojovať. Naviac prechádzal úplne prázdnymi osadami a dedinami, lebo miestny obyvatelia domy opustili a všetko čo by sa mohlo stať korisťou spálili. V Bitke pri Borodine došlo 7. septembra 1812 a možno ju ohodnotiť ako najkrvavejšiu bitku dovtedajších európskych dejín. Výsledok bitky bol víťazstvom iba zdanlivo. V skutočnosti bol predohrou porážky.
Presne o týždeň po Borodinskej bitke Francúzi vošli do Moskvy. Rusi im ju vydali bez jediného výstrelu ...
Večer 14. septembra 1812 vzbĺkli požiare. Zúrili celú noc a zachvacovali nové a nové štvrte.

Vietor roznášal plamene. Drevená Moskva horela a oheň sa nedal uhasiť. Vojna sa dostala do slepej uličky. Napoleonovi vojaci strávili v Moskve 34 dní. Na rozkaz cisára ju 19. októbra opustili. 5. decembra sa Napoleon inkognito vracia do vlasti. Do Tuilerijského paláca dorazil 18. decembra. V januári 1813 francúzska armáda prakticky neexistovala a o pár mesiacov mala pol milióna členov. Napoleon sa znovu vrhol do vojny a zopár bitiek vyhral. 14. a 15. augusta sa strhla bitka pri Drážďanoch, v ktorej vyhral. Už v nasledujúcej bitke pri Lipsku (16. až 18. októbra 1813) Napoleonova armáda utrpela zdrvujúcu porážku a začiatkom roku 1814 sa vojna preniesla na francúzske územie. Alexander I., ruský cár, vstúpil so svojou armádou do Paríža 31. marca 1814. Napoleon sa zdržiaval v zámku Fontainebleau. 6. apríla 1814 podpísal abdikáciu. Na základe Fontainebleauskej dohody dostal do trvalého panstva ostrov Elba v Stredozemnom mori a ponechali mu titul cisára. Koncom apríla sa Napoleon vypravil na ostrov Elba a v máji prišiel do Paríža nový kráľ Ľudovít XVIII. Bourbon. O niekoľko týždňov po odchode z Paríža zomrela jeho prvá manželka Jozefína. Už 1. marca 1815 sa na francúzskom pobreží objavilo sedem malých lodí s niekoľkými delami. Na francúzskej pôde sa Napoleon snažil vyhnúť ozbrojeným konfliktom.
O jeho taktike svedčí aj známa udalosť pri Grenobli. Napoleon pokojným krokom šiel v ústrety hlavniam namierených pušiek, gestom ruky zastavil svoj oddiel a vykročil vpred, sám, bez ochrany a keď sa priblížil na dostrel rozopol si žaket a zvolal: „ Vojaci, poznáte ma? Kto z Vás chce strieľať na svojho cisára? Stojím pred Vašimi puškami. “ „Nech žije cisár!“ zvolali vojaci a prešli na stranu Napoleona. 20. marca 1815 sa Napoleon dostal do Paríža.
K osudnej bitke došlo 18. júna pri Belgickom Waterloo. Napoleon utrpel zdrvujúcu porážku, ktorá ho úplne vyradila z mocenskej scény. Znovu podpísal akt abdikácie a o niekoľko dní sa zveril do rúk Angličanom. Toto rozhodnutie v najbližších rokoch iste neraz trpko oľutoval. Posledných 6 rokov života strávil vo vyhnanstve na ostrove Svätej Heleny. Tu 5. mája 1821 zomiera. Najpravdepodobnejšia verzia jeho smrti je, že sa otrávil arzénom, ktorý sa vtedy používal pri výrobe tapiet. Čo zostalo po tomto mužovi? Obrovský žulový pomník.