Napoleon upevňoval základné vymoženosti buržoáznej revolúcie v hospodárskej sfére a rozhodne potláčal akékoľvek pokusy zmeniť tento poriadok. Napoleon sa obával robotníckych nepokojov a aby im predišiel, organizoval verejné práce, rozhodne bránil vzniku akýchkoľvek robotníckych spolkov a roku 1803 zaviedol tzv. robotnícke knižky.Roku 1802 sa stal doživotným konzulom a roku 1804 bol vyhlásený za cisára pod menom Napoleon I. Ako cisár upevnil novú buržoáznu monarchiu a aby jej pridal aj vonkajší lesk, utvoril novú šľachtu, udržiaval si prepychový, nákladný cisársky dvor, rozviedol sa s prvou ženou Jozefínou a roku 1810 sa oženil s Máriou Lujzou, dcérou rakúskeho cisára Františka I. Víťazné vojny s protifancúzskymi koalíciami feudálnych štátov, rozsiahle územné zisky na úkor porazených urobili z Napoleona I. vládcu fakticky celej západnej(okrem Anglicka) a strednej Európy a prispeli k rastu jeho nebývalej slávy. Rýchli vzrast moci, vyniknutie napoleonovského Francúzska víťazstva jeho armády nemožno však pripisovať iba osobným vlastnostiam a schopnostiam Napoleona I. Bolo to predovšetkým preto, že vo vojnách proti feudálnoabsolutistickým štátom Európy Francúzsko malo pokrokové buržoázne spoločenské zriadenie. Rozhodnutie Napoleona I. začať vojnu proti Rusku svedčilo o jeho úsilí ovládnuť celú Európu a napokon celý svet. Vlastenecká vojna nurodov Ruska roku 1812 úplne zničila veľkú armádu Napoleóna I. a vyvolala mohutný národnooslobodzovací boj európskych národov proti jeho nadvláde. Napoleón I. musel roku 1813 už čeliť nielen armádam koalície európskych štátov, ale aj povstaniam a partizánskej vojne národov. Po porážke Napoleóna I. v „bitke národov“ pri Lipsku 16 – 19 októbra 1813 bolo oslobodené celé územie Nemecka. Niektoré čiastkové vojenské úspchy Napoleona I. už na pôde Francúzska nemohli zabrániť jeho kapitulácii. 31.marca 1814 vstúpili do Paríža vojská protifrancúzskej koalície a 6. apríla sa Napoleon I. vzdal trónu. Víťazi mu ponechali titul cisára a poskytli mu ako miesto núteného pobytu ostrov Elbu. Napoleon I. sa však 1. marca 1815 vylodil na juhu Francúzska. O tri týždne bez jediného výstrelu opäť ovládol celé Francúzsko. Stalo sa tak vďaka jeho mimoriadnemu talentu a schopnosti riskovať, ale predovšetkým vďaka podpore väčšiny Francúzov, ktorí v ňom videli jediného človeka schopného vyhnať z krajiny nenávidených Bourbonovcov a aristokratov. Lenže po prehranej bitke Napoleona I. pri Waterloo 18. júna 1815 druhýkrát abdikoval. Vzdal sa Angličanom, ktorí ho ako svojho zajatca dopravili do vyhnanstva na ostrov Svätej Heleny, kde po šesťročných útrapách zomel.