Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Napoleon I. Bonaparte životopis

Francúzsky vojvodca a štátnik, narodil sa roku 1769 v Ajacciu na Korzike v početnej rodine schudobneného šľachtica. Po úspešnom absolvovaní Parížskej vojenskej školy v rokoch 1784 – 1785 ako šestnásťročný nastúpil v kráľovskej armáde v hodnosti podporučíka delostrelectva. nadšene privítal Veľkú francúzsku revolúciu, stal sa jej vášnivým stúpencom a obrancom. Toto revolučné obdobie ho zastihlo v rodnej Korzike. Tu sa dostal do rozporov so separatistami a z ostrova musel utiecť. Prvý raz sa preslávil, ako mladý kapitán delostrelectva v armáde revolučného Francúzska v decembri 1793 pri oslobodení Toulonu od anglických interventov a domácich monarchistov. Za tento vynikajúci vojenský úspech dvadsaťštyriročného kapitána povýšili na brigádneho generála. Odvtedy sa datuje nebývalo rýchli vzostup vojenskej kariéry Napoleona Bonaparta. Druhý raz sa mimoriadne preslávil v októbri 1795, keď tvrdo potlačil monarchistické povstanie v Paríži proti republike. Stal sa veliteľom parížskej posádky. V nasledujúcom roku bol vymenovaný za veliteľafrancúzskej armády bojujúcej v Taliansku proti rakúskej ríši. Po porážke rakúskych vojsk obsadil značné oblasti Talianska. V talianskej výprave v rokoch 1796 – 1797 sa prejavilo jeho mimoriadne vojenské umenie a chápanie sociálnych aspektov vojny. Po víťaznej vojne v severnom Taliansku sa vrátil do Paríža. Bez ťažkostí získal súhlas direktória na zorganizovanie a vedenie vojenskej expedície do Egypta. Expedícia v rokoch 1798 – 1801 napriek jednotlivým víťazným bitkám nebola úspešna. Keď sa Napoleon dozvedel o slabosti direktória a porážke jeho armád, opustil Egypt aj svoju armádu a v októbri 1799 sa vrátil do Paríža. V tom období vrcholila kríza vlády direktória. Napoleon využil situáciu a opierajúc sa o pomoc armády a francúzskej veľkoburžoázie, ktorá sa usilovala o vládu tvrdej ruky, uskutočnil 9. novembra (18. brumaire) 1799 štátny prevrat. Po zvrhnutí vlády direktória bol vymenovaný za prvého konzula; postupne mu patrila všetka plná moc, ktorú využil na nastolenie vojensko-buržoáznej diktatúri. Zaviedol policajno-byrokratický systém prefektov a ďalších úradníkov menovaných vládou. Roku 1801 uzatvori s pápežom konkordát, čím si zabezpečil podporu katolíckej cirkvi. Za Napoleonovej osobnej účasti bol vypracovaný občianský kódex (1804), obchodný kódex (1807) a trestný kódex (1810), zakotvujúci právne normy buržoáznej spoločnosti.

Napoleon upevňoval základné vymoženosti buržoáznej revolúcie v hospodárskej sfére a rozhodne potláčal akékoľvek pokusy zmeniť tento poriadok. Napoleon sa obával robotníckych nepokojov a aby im predišiel, organizoval verejné práce, rozhodne bránil vzniku akýchkoľvek robotníckych spolkov a roku 1803 zaviedol tzv. robotnícke knižky.Roku 1802 sa stal doživotným konzulom a roku 1804 bol vyhlásený za cisára pod menom Napoleon I. Ako cisár upevnil novú buržoáznu monarchiu a aby jej pridal aj vonkajší lesk, utvoril novú šľachtu, udržiaval si prepychový, nákladný cisársky dvor, rozviedol sa s prvou ženou Jozefínou a roku 1810 sa oženil s Máriou Lujzou, dcérou rakúskeho cisára Františka I. Víťazné vojny s protifancúzskymi koalíciami feudálnych štátov, rozsiahle územné zisky na úkor porazených urobili z Napoleona I. vládcu fakticky celej západnej(okrem Anglicka) a strednej Európy a prispeli k rastu jeho nebývalej slávy. Rýchli vzrast moci, vyniknutie napoleonovského Francúzska víťazstva jeho armády nemožno však pripisovať iba osobným vlastnostiam a schopnostiam Napoleona I. Bolo to predovšetkým preto, že vo vojnách proti feudálnoabsolutistickým štátom Európy Francúzsko malo pokrokové buržoázne spoločenské zriadenie. Rozhodnutie Napoleona I. začať vojnu proti Rusku svedčilo o jeho úsilí ovládnuť celú Európu a napokon celý svet. Vlastenecká vojna nurodov Ruska roku 1812 úplne zničila veľkú armádu Napoleóna I. a vyvolala mohutný národnooslobodzovací boj európskych národov proti jeho nadvláde. Napoleón I. musel roku 1813 už čeliť nielen armádam koalície európskych štátov, ale aj povstaniam a partizánskej vojne národov. Po porážke Napoleóna I. v „bitke národov“ pri Lipsku 16 – 19 októbra 1813 bolo oslobodené celé územie Nemecka. Niektoré čiastkové vojenské úspchy Napoleona I. už na pôde Francúzska nemohli zabrániť jeho kapitulácii. 31.marca 1814 vstúpili do Paríža vojská protifrancúzskej koalície a 6. apríla sa Napoleon I. vzdal trónu. Víťazi mu ponechali titul cisára a poskytli mu ako miesto núteného pobytu ostrov Elbu. Napoleon I. sa však 1. marca 1815 vylodil na juhu Francúzska. O tri týždne bez jediného výstrelu opäť ovládol celé Francúzsko. Stalo sa tak vďaka jeho mimoriadnemu talentu a schopnosti riskovať, ale predovšetkým vďaka podpore väčšiny Francúzov, ktorí v ňom videli jediného človeka schopného vyhnať z krajiny nenávidených Bourbonovcov a aristokratov. Lenže po prehranej bitke Napoleona I. pri Waterloo 18. júna 1815 druhýkrát abdikoval. Vzdal sa Angličanom, ktorí ho ako svojho zajatca dopravili do vyhnanstva na ostrov Svätej Heleny, kde po šesťročných útrapách zomel.

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk