Český Literárny vedec a estetik. Vyštudoval češtinu, francúzštinu a estetiku (1915). Od roku 1926 bol členom 'Pražského lingvistického kroužku'. Od roku 1937 bol profesorom a v rokoch 1948-53 rektorom na Univerzitě Karlově v Prahe. Patril k predstaviteľom štrukturálnej metódy v estetike a literárnej vede. Zaoberal sa zvukovou stránkou verše, špecifikom básnického jazyka, slohovými osobitosťami novodobých českých autorov. Venoval sa problematike všeobecnej estetiky, ale hlavne otázkam estetické funkcie, normy a hodnoty, vo vzťahu k literárnemu dielu a k spoločnosti a jeho estetickým pôsobením. Estetické a literárno-teoretické práce zhrnul vo svojich knihách. Zomrel v Prahe.

Dielo:

 Básnická sémantika: Univerzitní přednášky, 1995
 Božena Němcová, 1950
 Cestami poetiky a estetiky, 1971
 Dějiny české literatury I: Starší česká literatura, 1959
 Dějiny české literatury II: Literatura národního obrození, 1960
 Dějiny české literatury III: Literatura druhé poloviny devatenáctého století, 1961
 Estetická funkce, norma a hodnota jako sociální fakty
 Kapitoly z české poetiky
- K vývoji české poezie a prózy, 1941
- Máchovské studie, 1948
- Obecné věci básnictví, 1941
 Máchův Máj
 O básnickém jazyce: Cyklus rozhlasových přednášek, 1947
 O motorickém dění v poezii, 1985
 O Vladislavu Vančurovi: Dvě přednášky, 1945
 Příklad poezie: K otázce trvalé platnosti Máchova díla, 1991
 Příspěvek k dnešní problematice básnického zjevu Máchova, 1936
 Studie, 2000
 Studie z estetiky, 1966
 Studie z poetiky, 1982
 Výbor z prózy Karla Čapka, 1946
 Z české literatury: Studie a portréty, 1961

Podstata výtvarných umení

Na začiatku tejto práce kladie autor otázku:„Čo vlastne výtvarne umenie JE“.
V prvom pláne výtvarné umenie definuje ako také ktoré sa vyjadruje materiálom neživej hmoty je určené priestorom a nedejové. Teda také ktoré nieje závislé od prebiehajúceho času. Na rozdiel od literatúry a divadla. Pri týchto druhoch vizuálneho umenia je potrebný čas na celkové vykreslenie diela. Výtvarné umenie je vnímateľné v jednom momente. Autor v tejto práci považuje za zbytočné vyratúvanie umeleckých druhov a pravdepodobne aj slohov ako ich poznáme podľa jeho názoru by to bolo len metúce. Takýto spôsob neukazuje podstatu výtvarného umenia.

Metódou by mal byť bez a prior-ny prístup. V zmysle tejto práce by bolo zaujímavé prehodnotiť diela „výtvarných“ umelcov druhej polovice 20-teho storočia. Či sú tieto ich práce typu happening, enviroment a podobné práce závisle od deja, ešte stále vo sfére výtvarného umenia alebo sú tieto diela druhom „vizuálneho“ umenia. Jan Mukařovský vytyčuje niekoľko etáp skúmania.

V prvej etape porovnáva Výtvarne dielo s prírodným predmetom.
Problém vzniká v porovnávaní a vo vnímaní socha a balvan toho istého materiálu. Prírodný predmet môže evokovať umelecké dielo. J.M. cituje K.H.Busse ktorý tvrdí, že praveký človek už len uvolnením balvanu a jeho vztýčením mu dal kvázi ľudskú podobu a teda takýto balvan sa stal sochou. Ale už v tomto príklade je jasne ukázaný rozdiel medzi výtvarným dielom a prírodninou. Na utváraní sa musí podieľať človek a teda predpokladom umeleckého diela je zámer (vytvoriť niečo). (Aj keď balvan prácou človeka (umelca) môže získať iný tvar a stať sa tak výtvarným dielom, pôsobením poveternostných vplyvov sa znovu stáva balvanom).

V druhej etape dochádza k problému a konfrontácii úžitkového predmetu a umeleckého diela lebo ako prvé tak aj druhé sú vytvárané úmyselne. Ich spoločnou vlastnosťou je zámer. Avšak úžitkový predmet je vyrobený a navrhnutý pre pragmatické využitie. Zo skúseností vieme , že Marcel Duschamp takéto predmety povýšil na umelecké diela. Na tento fakt J. Mukařovský reaguje argumentom, že v takom prípade je predmet zbavený svojej funkcie a teda je zmenený zámer tohto predmetu len nazeraním na neho alebo jeho úpravou. Ako dôkaz pridáva príklad , kde pri prvom styku s novou vecou bez skoršieho oboznámenia sa s jej funkciou prežívame podobný pocit. Pocit z čistej formy (I. Kant).
Rozdiel medzi dielom výtvarníka a úžitkovým predmetom je v zámere. Cieľom úžitkového predmetu je jeho funkcia, niečo na čo bol určený a cieľom umeleckého diela je ono samo. Ale na druhej strane komunikuje autora ako znak podobne ako písmo , len s rovnakým rozdielom ako úžitkový predmet a teda , že písmo je znakom s určeným cieľom, kdežto um. dielo je svojbytným znakom.
Túto kapitolu J. Mukařovský uzatvára tvrdením :“zámernosť robí z umeleckého diela znak nepodriadený žiadnemu vonkajšiemu účelu, ale sebestačný znak ktorý má v človeku vzbudiť istý postoj voči skutočnosti“.

V tretej etape dochádza k oddeľovaniu Výtvarného diela od ostatných prejavov umenia.

V predchádzajúcich etapách boli rozdiely v samej podstate , ale v rozdieloch medzi jednotlivými druhmi umení je podľa autora v materiály (pravdepodobne tu ešte nie je zahrnutý konceptualizmus, ale tento prejav „výtvarného“ umenia by tiež mohol byť v tejto teórii zahrnutý v sfére divadla). Ďalej rozdiel je vo vnímaní zmyslami (literatúra asi sotva môže pôsobiť na zrak). Materiál by však nemal byť obmedzením, ale mal by provokovať umelca.

V dnešnej dobe dochádza k presahom v jednotlivých druhoch umenia teda výtvarné sa spája z divadlom a filmom a dochádza k zapojeniu všetkých zmyslov vnímateľa. A výtvarné diela sa dejú v čase a nie je možné v niektorých prípadoch ich postrehnúť v jednom momente a v niektorých prípadoch sú tvorene a priori so zreteľom na ich postupný zánik (Land art).

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Jan Mukařovský životopis