O narodení Paganiniho sa traduje legenda: Tri špinavé, napoly zrúcané schodíky úzkeho, krivolakého priechodu z ulice do ulice viedli do sivého domu v Passo di Gatta Mora. Povesť vraví, že na týchto schodíkoch sa raz skĺzla starena-pôrodná babka. Ako sa potkla, spomenula čerta. Vtom sa pred ňou otvorili dvere a ozval sa |piskľavý, mraučavý plač novorodeniatka. Bol to Paganini. Decko kričalo celú noc, až do rána. Plakalo, ako keby sa sťažovalo, že ho rodičia svojvoľne privolali do života tejto daždivej, búrlivej noci, keď vlny príboja udierali do oboch Janovských mól ako delové výstrely.
Paganini sa narodil v noci z 26. na 27. október roku 1782.
Ako malý bol škaredý: Hrával sa s deťmi ošklivý chlapček s vyčnievajúcou bradou, širokým čelom, kučeravými čiernymi vlasmi a veľmi dlhým nosom. V tejto mrzkej opičej tvári sa zvláštne vynímali ohromné achátové oči. Boli neobyčajne krásne a prekvapujúco kontrastovali s celkovým výzorom krivonohého decka, s jeho dlhými ramenami, veľkými chodidlami a dlhými prstami na dlhých rukách. Keď tieto oči zahoreli záujmom, tvár mu zjasnela a zaraz sa z nej vytratila všetka ošklivosť. No tento letmý obláčik sa rýchlo rozplynul a malý človiečik s vycerenými zubmi vyrážal divoké výkriky a nadávky, spolu s kamarátmi útočil na susedov a bil sa s nimi o loďky, ktoré rýchle plávali v špinavých mestských jarčekoch.
Keď v detstve ťažko ochorel a na dlhý čas sa ocitol bez spoločnosti rovesníkov, naučil sa hrať na lutne a otcovej gitare. Niccolov otec (signor Antonio) bol vášnivým hráčom – hazardérom. Raz začul Niccola hrať na lutne a to mu vnuklo myšlienku: — Budeš sa, Niccolo, učiť hrať na husliach. Urobím l teba zázrak, budeš zarábať veľa peňazí. Vieš, čo je to? Tieto husle patrili nášmu predkovi, pochovanému v Capue v kostole svätej Anny. Musíš na nich vyhrať to, čo som ja prehral na burze.
Potom začal syna učiť hrať na husliach. Malý človiečik ťažko chápal netrpezlivého učiteľa. Otec sa zlostil a na každú chlapcovu chybu odpovedal zauchom. Neskoršie vzal zo stola dlhé, hranaté pravítko a použil ho vždy, ked Niccolo urobil chybu. Údery boli ľahké, skoro nepozorovateľné, no spôsobovali na rukách krvavé podliatiny. Ked sa Tereza Paganini vrátila s nákupom, bol signor Antonio už celkom rozzúrený. Zatvoril chlapca do komory a prikázal mu hrať prvé cvičenie.
Rodina sa neskôr odsťahovala do Cremony v severnom Taliansku. Otec neustále Niccola mučil a trápil hladom.

V starobylej janovskej mučiarni zazrel raz Niccolo drevené sáry a kladky na nohy, tvarom podobné husliam. Boli to súčiastky takzvanej španielskej čižmy, ktorou pri mučení drvili nohu zločinca. Takým istým mučiacim nástrojom sa stali husle pre ruky, mozog a srdce dieťaťa. Lakte a ramená boleli, prsty nevedeli udržať sláčik, z ľavej ruky sa vyšmykol krk huslí a nástroj bezmocne padol na rohožku. No okrem toho mu celé týždne nezmizli z tela krvavé podliatiny a sinky po premyslených štípancoch otcovej ruky. Nohy, ruky, tvár i šija — všetko bolo pokryté modrinami. Matka na kolenách prosievala otca, aby šetril dieťa, no jej nárek ho ešte väčšmi rozzúril. Nič nevedelo zlomiť jeho tvrdošijnosť.
Keď Niccolova matka ochorela, zaprisahávala syna: — Chlapče, dnes v noci mi povedal anjel — ten istý, čo sme ho videli na svätom obraze v dóme — že budeš najslávnejším huslistom na svete. Neprišli sme do tohto mesta nadarmo. Tu žili najväčší husliarski majstri: Amati, Guarneri a Stradivari. Cítim, že si tu pochováš matku. Sľúb mi, že sa nikdy nevzdáš huslí.
Chlapec sa zľakol, všetko prisľúbil, no našťastie matka vyzdravela. V Cremone býval potomok slávneho husliara Paolo Stradivari. Niccolo sa dostal do jeho domu, lebo túžil po lepšom nástroji, no starý pán ho poslal za grófom Cosiom, ktorý mal zbierku majstrovských huslí. Gróf Cosio Niccolovi povedal: -Mám deväťdesiatsedem rokov a z tých som osemdesiat strávil zbieraním týchto pokladov. Podľa vlastného odhadu a podľa výpočtov môjho astrológa zostali mi ešte dva roky života. V tomto dome stojíš pred najväčšou a najkrajšou zbierkou hudobných nástrojov na svete. Kvôli nim jestvuje zem, kvôli nim stvoriteľ vesmíru vnukol človekovi nekonečnú lásku k hudbe, ktorá mení zlý život na nádherné tóny.
Daroval mu husle. Neskôr ho chodil ešte navštevovať a rád počúval grófa rozprávať históriu vzácnych huslí. Spomínal slávne mená ako Andrea Amati, jeho dvoch synov Geronima a Antónia Amati, Geronimovho syna Niccolo, jeho učňov Andrea Guarneri a Antonia Stradivari. Rodina sa vrátila po nejakom čase do Janova. Niccolo sa začal učiť u Giacoma Costa, učiteľa janovskej hudobnej školy. Ten ho hneď posielal hrať do chrámov, veď z týchto koncertov mal Costa vysoké výnosy. Keď signor Antonio prišiel na Costovu chamtivosť, zrušil hodiny výuky. Tak sa dostal Niccolo do rúk ďalšieho učiteľa – signora Niecca. — Musím ti blahoželať, — povedal Niecco, ked už štyri dni spolu cvičili a každé slovo zdôraznil ráznym kývnutím — ešte nikdy som sa nestretol s takým sluchom.

No musím ti povedať pravdu, že sa mi viac páčilo, keď si minule improvizoval, ako keď hráš moje vlastné skladby. Prerábaš ich a nehráš ich tak, ako by som ich ja sám zahral. Vždy budeš všetko v živote prerábať a nikdy nebudeš spokojný s tým, čo nepretvoríš podľá vlastnej vôle. Dám ti dobrú radu- kecí budeš vystupovať pred obecenstvom, nehraj diela žijúcich skladateľov — urazíš ich svojou interpretáciou, hoci možno to, čím obohatíš cudziu skladbu, bude cennejšie než pôvodný námet jej autora. Máš šťastie, že si stretol skladateľa s mojím charakterom, iný by ti vylepil poriadne zaucho za tvoje fantázie a za akúsi tvojmu veku dokonca neprimeranú vášeň, ktorú vlievaš do zvukov cudzej hudby. Ale k veci! Neboj sa, že sa zľaknem tvojich improvizácií: no nesmieš hrať iba cudzie, naopak, musíš sám tvoriť!
Po malých úspechoch a vďaka odporúčaniam sa dostal do Parmy na konzervatórium
ku Paerovi. Už tu mu dali pocítiť zlobu závistlivci, lebo Paganinimu sa darilo a navyše bol talentovaný. Ukradli mu husle a namiesto nich podstrčili len akési haraburdie. Keď sa Niccolo vrátil domov, bol veľmi prekvapený, lebo ho vítali s hnevom a výčitkami. Ktosi im zasielal listy plné klamstiev a ohováračstva. „Najdrahšia signora! Celé konzervatórium plakalo horkými slzami, aj signor Paer, náš ctený riaditeľ, sa nezdržal sĺz, keď videl, akými barbarskými pohybmi sa pokúšal váš syn vylúdiť duté a chrapľavé zvuky zo zanedbaných, vínom obliatych, v krčmách a pivniciach splesnených huslí. Pán riaditeľ pred tým, než odišiel do Benátok — do jediného mesta, kam ešte neprenikol bonapartský bezbožný ateizmus — vyhlásil na rozlúčkovom večierku pred pedagógmi, seminaristami a študentmi, že on, ktorý vkladal také veľké nádeje do Niccolu Paganiniho, je ním úplne sklamaný a vyslovuje nad ním svoju učiteľskú kliatbu."
Začal cestovať po krajine. Žal úspech za úspechom. No ako bol sladký úspech, také horké boli skutky a podlé činy závistlivcov a neprajníkov. Raz mu dokonca na koncerte narezali struny: Sála na okamih úplne stíchla, no hneď nato sa ozval výbuch potlesku. Bola to hlasná, hrozivá odpoveď obecenstva na demonštráciu orchestra. Paganini pocítil, že víťazstvo je už na jeho strane. No hneď po prvých taktoch Tartiniho sonáty mu pukla struna: zatiaľ čo huslista hľadal impresária, ktosi mu stihol narezať struny. Paganini prešiel teraz
k variáciám na Tartiniho tému. Trochu odvážny skok sláčikom — a praskla druhá struna.

Bez zachvenia, bez najmenšej straty tempa dohral Paganini na dvoch strunách túto neobyčajne ťažkú skladbu, ktorú len nedávno napísal.
Inokedy, keď sa vo Ferrare nevedeli diváci správať, lebo vysmiali speváčku, ktorú sprevádzal, pomstil sa takto: Sálou sa rozlial prúd takých podivných zvukov, že spočiatku sa v nich nikto nevyznal. Zrazu obecenstvo začulo škrípanie kolies na voze rozvážača vody a vyšpľachovanie vody z bočky, potom výkriky pohoniča mulíc, híkanie osla, kikiríkanie kohútov, zvolávajúcich sliepky, zúfalé zavýjanie psa, ktorému kôň pristúpil nohu, a mravčanie kocúrov, ktoré usporiadajú na strechách jarné bitky. Ferrarčania ohromení počúvali túto besnú skladbu. Spočiatku sa len kde-tu niekto usmial, no o chvíľu sa už celé predné rady otriasali smiechom. Zrazu sa sláčik zamihal vo vzduchu a posledné tóny zamreli kdesi
pod ozdobnou klenbou. Iba praskot sviec narušoval hlboké ticho. Paganini postúpil
o niekoľko krokov dopredu, nahol sa tak, že obecenstvo počulo jeho piskľavý dych a skoro nad hlavami prvého radu švihol sláčikom, dotkol sa ním kvintovej struny a hneď na to basovej. Obecenstvo celkom jasne rozoznalo urážlivý výkrik huslí: ,,Chi-chan!" Husle verne reprodukovali prirodzenú moduláciu ľudského hlasu s celou jeho schopnosťou vyjadriť pohŕdanie. To sa opakovalo dvakrát, potom ešte trikrát — skutočný živý výkrik, to isté pohŕdavé zvolanie, ktoré prenasleduje Ferrarčanov po všetkých talianskych cestách. „Chi-chan" znamená trdlo, nafúkaný páv. Je to stará prezývka obmedzených, tupohlavých ferrarských idiotov, skúpych, kreténskych držgrošov, čo vedia iba počítať peniaze, polozvierat a poloľudí, čo nevedia nič iné než zháňať zisk, jesť, piť a pravidelne chodiť na spoveď k vypasenému kňazovi. Tak písali o Ferrarčanoch ostrovtipní pozorovatelia anglického časopisu „Observer“.
V Turíne sa stretol so skladateľom Rossinim a výborným huslistom Spohrom. Oženil sa so speváčkou Antonie Branchi a 23. júla 1825 sa narodil syn Achillino Paganiny. Manželstvo sa nevydarilo, no syna nadovšetko miloval. Cestoval so synom po Európe a koncertoval. Počas koncertného turné naňho neustále útočili cirkevní hodnotári, no on hovoril: Katolícka cirkev sa spytuje, prečo som k nej ľahostajný. Taliansko už vyrástlo
z plienok a temné povery so všetkými falošnými zázrakmi mu už nevedia nič dať. No veľké hudobné umenie, ktoré uvádza veci tohto sveta do ľubozvučného súladu, vie v duši človeka vyvolať novú harmóniu- nové chápanie sveta. Cirkev nemôže akceptovať hudbu oslobodzujúcu dušu od všetkého, čo ju púta k minulosli Z toho vyplýva definitívny záver: cirkev je nepriateľom človeka.
Vo Varšave sa stretá so Chopinom pri husľovej súťaži s Lipinskim (samozrejme vyhrá).

Paganini je často vyčerpaný, chorľavý a stráca hlas.
V Paríži príde na koncert Franz Liszt, ktorý keď počul Paganiniho hru, zmenil sa jeho život. Pre Liszta bol koncert vatrou, v ktorej zhorela celá jeho hudobná minulosť.
Keď sa vrátil do Janova v zúboženom stave, zaúpel: No či je toto jeho vlasť? Ozvali sa dávno zabudnuté trpké spomienky. Za šesť rokov sa veľa stalo, rieka času odplavila všetky rodinné vzťahy. Matka zomrela a otec napísal Harrisovi tri výhražné listy, v ktorých vyjadroval nespokojnosť s dôchodkom, hoci by z neho boli mohli vyžiť štyria otcovia. Po matkinej smrti stala sa žena Niccolovho brata predmetom starcových chúťok. Syn prijal tento úder osudu
s prudkosťou talianskeho temperamentu. Došlo ku krvavej ruvačke. Za hlasného kriku susedov a pred očami hrôzou stŕpnutých vnúčat zviazali starca povrazmi a vyhnali ho z vlastného domu. Rodina sa rozpadla, starec kdesi zomrel.
Na Paganiniho sa mnohí vrhli ako supy, aby sa priživili na jeho bohatstve, rôznymi trikmi vylákali peniaze. V každých novinách vyšiel hanlivý, nepravdivý článok. Dokonca aj o tom, že zomrel. Keď naozaj zomrel, bolo to 27. mája 1840, ani vtedy nemali jeho neprajníci pokoja: — Netvor už zomrel, — oznámil záhradník skupine zvedavcov pred bránou Paganiniho domu. — Prekliaty diabol je mŕtvy! Ani kňazov k sebe nepustil, umrel bez pokánia ako pes. Jeho mŕtvola poškvrňuje naše mesto!
Uplynulo 50 rokov od Paganiniho smrti, kým bol Paganini konečne pochovaný a jeho prach sa zmiešal s rodnou prsťou.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Paganini životopis