Tým možno vysvetliť prítomnosť kožucha, plášťa a čiapky na obraze.
Postava je natočená do uhla, no obracia tvár k divákovi, ktorý sa preto môže na ňu pozerať priamo. Jej kontúry vystupujú na pozadí svetlo sfarbenej steny. Pravá ruka spočíva na operadle stoličky a je namaľovaná trocha neohrabane, pripomínajúc ruky na portrétoch Lievensa. Naproti tomu Rutsova ľavá ruka, ktorá drží lístok s Rembrandtovým monogramom, je dokonale prepracovaná. Črty tváre sú primerané päťdesiatosemročnému mužovi, ktorí má veľa povinností. Hodina anatómie doktora Tulpa, 1632

Sme účastníkmi súkromnej demonštrácie pitvy pod vedením slávneho Nicolaesa Tulpa (1593-1674). Po absolvovaní štúdií v Leydene u Pietra Pauwa, žiaka Vesalia, sa Tulp vrátil do Amsterdamu, kde ho v roku 1629 vymenovali za profesora. Je možné, že Tulp sa v Leydene dopočul o rastúcej reputácii mladého maliara, rodáka z tohto mesta. Môže to byť ďalší dôkaz toho, že intelektuálna elita, ktorá študovala v Leydene, pomáhala Rembrandtovi po jeho príchode do Amsterdamu tým, že mu sprostredkúvala významné objednávky. Tulp, vo všeobecnosti považovaný za najvýznamnejšieho anatóma Spojených provincií, vybudoval Teatrum Anatomium. Jeho prvé dve verejné prednášky sa uskutočnili v januári 1631 a januári 1632
Rembrandtov obraz nepochybne zobrazuje druhú z nich, pri ktorej profesor Tulp vysvetľuje funkciu svalov ľavej ruky. Tak, ako to svojím spôsobom robieval Frans Hals, Rembrandt povýšil skupinový portrét na úroveň historickej maľby. Podarilo sa mu udržať pozornosť diváka, hoci zobrazuje skupinu postáv, z ktorých sa väčšina nepozerá na umelca. Fromentinovi sa tento obraz nepáčil, kritizoval mŕtvolu, ktorú pokladal iba za „chabý svetelný efekt na čiernom obraze“. Svoje hodnotenie uzatvára Fromentin takto: Rembrandtovým „námetom bol človek, a pritom sa nezaujímal o jeho tvary; jeho námetom bola smrť, a pritom ju prehliadal, aby namiesto toho mohol na svojej palete hľadať belavý odtieň predstavujúci svetlo“. Vysvetlenie týchto výhrad je jednoduché. Rembrandt sa po celý svoj život len málo zaujímal o fyzickú krásu postavy, hoci svojim žiakom radil, aby sa učili z akademických štúdií. On sám študoval Mantegnu, aby porozumel schopnosti tohto umelca navodiť vzťah medzi tvarom a priestorom, a nie kvôli samotným tvarom. Pre Rembrandt bola mŕtvola ich schránkou bez duše a Fromentin mal pravdu v tom, že Rembrandt namaľoval smrť. Rembrandt po celý svoj život na maľbách a kresbách skúmal putá medzi človekom a smrťou, no sústredil sa pritom na človekov boj, a nie na jeho kapituláciu.