Saskia ako Flóra, 1634

Mladá žena odetá v orientálnom kostýme – možno vypožičanom z divadla – a ovenčená kvetmi drží v pravej ruke palicu ovinutú kvetmi. Odborníci sa nevedia dohodnúť, či je to portrét konkrétnej mladej ženy – niektorí v nej vidia Saskiu – alebo portrét Flóry, bohyne kvetov a jari.
Ťažko povedať, či táto mierne napätá tvár s radostným, no trocha tajomným výrazom predstavuje Saskiu. Rembrandt rovnako po ňom Rubens, mal tendenciu prispôsobovať črty žien, ktoré maľoval, črtám svojej manželky. Ako veľmi presvedčivá sa javí podobnosť, ktorú prednedávnom zaznamenali medzi pózou Flóry a pózou ženy Giovanniho Arnolfiho na obraze Jana van Eycka (National Gallery, Londýn). Vystupujúce brucho a na ňom položená ľavá ruka, zobrazené na obidvoch obrazoch, zdajú sa byť veľmi podobné.
Táto práca patrí k sérii mytologických malieb, ktoré Rembrandt vytvoril v rokoch 1633-1635. Umelec sa k téme vrátil v roku 1635, keď vytvoril plátno uložené dnes v Londýne pod názvom Flóra, na ktorom je tvár o štvrtinu menšia a Flóra drží v ruke kytičku. Baltazárova hostina, 1635

Hostina sa mení na drámu. Kráľ Baltazár stojí ako primrznutý s pohľadom upretým na nápis, ktorý píše na stenu tajomná ruka bez tela. Jedlo je zabudnuté, poháre sú prevrhnuté, zhromaždení hostia vydesení. Baltazár usporiadal veľkolepú hostinu a počas nej mu priniesli nádoby plné zlata a striebra, ktoré jeho otec Nabuchodonozor odniesol zo svätostánku v Jeruzaleme. Zrazu sa zjavila ruka, ktorá na stenu napísala nezrozumiteľné posolstvo. Nijaký mudrc ho nemohol rozlúštiť, až Danielovi sa podarilo vyložiť, čo nápis znamená - Baltazárov pád (Daniel, 5-6).
Tento námet zo Starého zákona spracúvali maliari prd Rembrandtom iba zriedkavo, aj keď sa Rembrandt mohol dať inšpirovať kompozíciou P. de Grebbera z roku 1625. Postava chrbtom otočenej ženy, uzatvára kompozíciu z pravej strany, je prevzatá z Veroneseho Únosy Európy (Dóžovský palác, Benátky), ktorý Rembrandt mohol poznať prostredníctvom amsterdamského variantu. V roku 1639 sa Rembrandt dal inšpirovať Veronesem ešte raz, keď vytvoril portrét svojej švagrinej Titie van Uylenburghovej (Štokholm). Scéna má obdivuhodnú kompozíciu, dynamiku jej dodávajú najmä dve diagonály, ktoré tvoria stôl a Baltazár. Dominantou je postava Baltazára, ktorý sa musí opierať o stôl, a zdá sa, že svetlo osvetľujúce hosťov, zatiaľ čo hudobníci zostávajú v tieni, vychádza priamo z tajomného nápisu na stene. Rota kapitána F.B. Cocqa, obraz známy pod názvom Nočná hliadka, 1642

Družina mušketierov sa pod velením svojho kapitána dáva na pochod a zoraďuje sa pritom do radov.