CHRONOLÓGIA

1606
15. júla sa v Leydene mlynárovi Harmenovi Geritszoonovi van Rijnovi, ktorý sa 8.októbra 1589 oženil s Neeltgen Willemsdochter van Zuytbrouckovou, narodí syn Rembrandt.

Okolo 1616
Vo veku asi desať rokov Rembrandta posielajú do latinskej školy v Leydene.

1620
Vo veku 14 rokov sa zapisuje vo svojom meste na univerzitu. Krátko nato začína navštevovať ateliér Jacoba I. Van Svanenburgha, u ktorého strávi tri roky (podľa Orlersa).

1623-1624
Rembrandt sa pol roka zdržiava v Amsterdame, v dielni Pietra Lastmana. Podľa Houbrakena strávi čas aj v ateliéri Jacoba Pynasa. V Leydene sa zariadi ako nezávislý maliar a úzko spolupracuje s ďalším Lastmanovým žiakom Janom Lievensom.

1625
Kameňovanie svätého Štefana.

1626
Anjel a prorok Balám.

1627
Apoštol Pavol vo väzení

1628
Utrechtský právnik a milovník umenia Arnout van Buchell si počas návštevy Leydenu po latinsky zaznačuje: „Synovi leydenského mlynára pripisujú veľký talent, no predčasne.“ Rembrandt prijíma do ateliéru svojho prvého známeho žiaka Gerrita Doua. Počas roku 1628 Rembrandta a Lievensa pravdepodobne navštívil Constantijn Huygens.

1629
Judáš vracia tridsať strieborných.

1630
Zomiera Rembrandtov otec. 27.apríla je pochovaný v Pieterskerk (Leyden).

1631
20.júna sa maliar stáva partnerom amsterdamského obchodníka s umením Hendricka Uylenburgha. Portrét Nicolaesa Rutsa.

1632
Rembrandt sa usadí v Amsterdame v Uylenburghovom dome na St. Anthoniesbreestraat. V súpise zbierky miestodržiteľa Frederika Henrika figurujú obrazy Predstavenie Ježiša v chráme, 1631, a Portrét Amalie van Solmsovej, 1632. Hodina anatómie doktora Tulpa.

1633
Okolo roku 1633 Rembrandt pravdepodobne dostáva od miestodržiteľa Frederika Henrika objednávku na vytvorenie troch obrazov na motívy Kristovho umučenia. 1634
22.júna sa Rembrandt ožení so Saskiou van Uylenburghovou, ktorej otec bol starostom Leeuwardenu, malej frízskej dedinky v St. Annaparochie. V júli vpisuje do pamätníka Burcharda Grossmama: „Een vroom gemoet/Acht eer voor goet“ (zbožná duša si cení viac česť než majetok).

1635
Rembrandt a Saskia sa sťahujú do domu na Nieuwe Doelenstraat (dnes číslo 16/18) a je pravdepodobné, že práve v tomto čase Rembrandt premiestňuje svoj ateliér z Uylenburghovho domu do skladiska na Bloemgracht.

V decembri sa Rembrandtovi a Saskii narodí prvé dieťa, Rombartus; vo februári nasledujúceho roku zomiera.

1636
Rembrandt píše dva listy Constantijnovi Huygensovi. Listy sa týkajú objednávky na tri obrazy Pašií. Oslepenie Samsona.

1637
Medzi 9. a 30. Marcom umelec na dražbe kupuje viacero diel zo zbierky maliara Jana Basseho. Koncom roka kupuje Rubensov obraz Héró a Leandros. V priebehu roka Rembrandt býva na Binnen Amstel.

1637-1642
Amsterdam navštívi Sandrart, autor diela Teutsche Academie, publikovaného v rokoch 1675-1679, v ktorom sa spomína Rembrandtov ateliér.

1638
22.júla je pokrstená Rembrandtova dcéra, ktorá dostáva meno Cornélia (je to ekvivalent Neeltgen, krstného mena Rembrandtovej matky). Žije však iba dva týždne.

1639
Rembrandt píše Constantijnovi Huygensovi ďalších päť listov týkajúcich sa zvyšných dvoch obrazov z pašiového cyklu: Ukladania do hrobu a Vzkriesenie. 9.apríla počas predaja zbierky Lucasa van Uffelena maliar obdivuje a skicuje Raffaelov Portrét B. Castiglioneho, uložený dnes v Louvri. Rembrandt a Saskia sa sťahujú do priestranného domu na St. Anthoniesbreestaat, ktorý si kupujú na úver (dnes Rembrandthuis). Rembrandt bude mať veľké ťažkosti s jeho splácaním.

1640
V júli sa Rembrandtovi narodí druhá dcéra Cornelia, onedlho však zomiera. V septembri zomiera v Leydene umelcova matka.

1641
V druhom vydaní diela Beschrijvinge Der Stadt Leyden Jan Janszoon Orlers, bývalý leydenský starosta, uverejňuje prvý maliarov životopis, v ktorom je po prvý raz uvedený dátum jeho narodenia. Portrét C. Cl. Ansla. V septembri sa Rembrandtovi a Saskii narodí štvrté dieťa, syn Titus, jediné dieťa, ktoré zostane nažive. Maliar Claude Vignon žiada Francoisa Langloisa, aby sa v Amsterdame stretol s Rembrandtom a povedal mu, že práve oceňoval jeho obraz Anjel a prorok Balám, ktorý priviezol do Paríža López.

1642
14.júna Rembrandtovi zomiera manželka Saskia. Do jeho služieb nastupuje ako pestúnka k synovi Geertje Dircksová. Umelec dokončuje obraz Rota kapitána F.B. Cocqa, známy pod názvom Nočná hliadka.

1645
V Leydene sa predali tri Rembrandtove kresby.

1645-1649
Niekedy v tomto čase vzniká lept známy pod názvom Stoguldenový list.

1648
Kristus v Emauzách.

1649
23.októbra Titova pestúnka Geertje Dircksová, s ktorou Rembrandt žil, obviňuje umelca, že nedodržal ústny sľub manželstva. V Rembrandtov prospech svedčí dvadsaťtriročná slúžka, bývajúca v jeho dome, Hendrickje Stoffelsová.

Od roku 1650 Rembrandt žije s Hendrickje Stoffelsovou.

1652
Don Antonio Ruffo, zberateľ z Messiny, si u Rembrandta objednáva obraz Aristoteles (1653).

1653-1655
Zo dňa na deň sa zhoršuje Rembrandtova finančná situácia.

1654
V čase medzi júnom a júlom predvolávajú Hendrickje pred kalvínsky cirkevný súd, kde ju obvinia z konkubinátu s Rembrandtom. Onedlho porodí dievčatko Corneliu. Batšeba, Ecce homo (lept).

1656
Rembrandt dostáva od najvyššieho súdu „cessio bonorum“, čo mu umožní vyhlásiť čestný bankrot. 25. a 26.júla je zhotovený súpis jeho majetku. Tento súpis predstavuje cenné svedectvo o dielach, ktoré umelec zbieral, vytvárajúc akési múzeum, a odráža jeho spoločenský vzostup. Okrem jeho vlastných obrazov a kresieb sú na súpise diela Brouwera, Lievensa, Seghersa, Lastmana, Porcellisa a Jana Pynasa, ako aj diela talianskych majstrov (Palmu Vecchia, Bassana, Raffaela). Popri sadrových odliatkoch je v súpise uvedená aj séria antických búst a rozličné exotické predmety, napríklad japonská helma. Treba spomenúť aj významnú zbierku rytín, ktorá zahŕňa autorské tlače diel domácich umelcov, ako napríklad Lucasa von Leydena, Brueghela, Goltzia, Mullera a Heemskerka, ako aj grafické listy Cranacha, Schongauera, Durera, F. Vanniho, F. Barocciho či Carracciho. Rembrandtove vlastné kresby boli tematicky zoradené vo veľkom zväzku fóliového formátu. Medzi Rembrandtove práce bolo zahrnutých už aj niekoľko prác jeho žiakov.

1657
V novembri a decembri sú v dražbe rozpredané Rembrandtove obrazy a umelecké predmety.

1658
Je predaný Rembrandtov dom a nábytok. V júli a októbri sú predané jeho obrazy. Ani tento postupný rozpredaj majetku neumožní však Rembrandtovi splatiť všetky dlhy. Titus a Hendrickje si otvárajú obchod s umením, aby Rembrandta uchránili pred právnym stíhaním. Všetci traja sa sťahujú do skromného domu na Rozengracht (dnes číslo 184).

1660
Autoportrét pri maliarskom stojane.

1661
Objednávka na Sprisahanie Júliusa Civila. Vlastná podobizeň v osobe svätého Pavla.

1662
Don Antonoi Ruffo posiela Rembrandtovi na dopracovanie Homéra. Predstavenstvo súkenníckeho cechu. 1663
V júli zomiera Hendrickje Stoffelsová.

1666
Samovražda Lukrécie.

1667
29.dcembra navštívi Rembrandta v sprievode vydavateľa Pietra Blauea Cosimo de´ Medici.

1668
28.februára sa Titus van Rijn v Nieuwe Kerke v Amsterdame ožení s Magdalenou van Loovou. Mesto postihuje mor: krátko pred 7.septembrom Titus zomiera.

1669
22.marca sa Magdalene van Loovej narodí dcéra Titia, Titov pohrobok. 4.októbra zomiera v dome na Rozengracht sám Rembrandt. 8.októbra je pochovaný vo Westerkerk.

1678
Rembrandtov žiak S.

van Hoogstraten vydáva dielo Inleyding tot de Hooge Scoole der Schilderkonst.

1686
Baldinuci píše vo Florencii prácu, v ktorej sa vyjadruje o Rembrandtovi s veľkou úctou a uvádza, že jeho kresby sú veľmi cenené. REMBRANDT a jeho doba

Od čias Fromentina panoval vo všeobecnosti názor, že Rembrandt bol v kontexte holandského umenia, ktoré sa zväčša obmedzovalo na realistické zobrazovanie, výnimkou, anomáliou. Bol však výnimkou, ktorá sa ukázala byť pravidlom. Paul Claudel zhrnul Rembrandtovu úlohu charakterizujúc jeho úspechy ako „triumfálne preskúmanie hĺbok“. V čase, keď sa Rembrandt narodil, uplynulo len niekoľko rokov odvtedy, čo Nizozemsko získalo svoju nezávislosť. K pozoruhodnému rozkvetu umenia v tejto krajine na začiatku sedemnásteho storočia prispelo niekoľko faktorov.
Predovšetkým to bola geografická konfigurácia krajiny, ktorá vytvárala atmosféru ustavičného boja s prírodou a driny. Nekonečné holandské kanály sú dôkazom húževnatej ľudskej práce. Kraj ranných hmiel, cez ktorý sa z času na čas preženie osviežujúca morská bríza, je plodom neúnavného boja s vodnými živlami.
V politickej oblasti je húževnatosť národa, ktorý tento kraj obýva, výsledkom dramatických historických udalostí. Šestnáste storočie bolo obdobím španielskej nadvlády, vyvolávajúcej rastúci odpor domáceho obyvateľstva, ktorý v roku 1568 vyvrcholil v otvorenom povstaní. Povstanie malo za následok krvavé represálie zo strany vojvodu z Alby, holandský odpor však napokon vyústil v roku 1579 do rozdelenia krajiny medzi katolíckymi štátmi juhu a španielskym kráľom, zatiaľ čo Utrechtská únia zjednotila sedem severonizozemských štátov, ktoré v roku 1588 vytvorili Republiku Spojených provincií. Prímerie so Španielskom bolo síce uzavreté až v roku 1609, no dávno predtým bolo zrejmé, že je málo pravdepodobné, aby Španielsko vyšlo z bojov ako totálny víťaz. Vzostup kupeckej strednej vrstvy, ktorá bola integrujúcim činiteľom v rozvoji miest a vytvorila mestskú sieť, aká nemala v Európe obdobu, umožnila nakoniec vznik republiky. Neľútostný boj za nezávislosť zanechal hlboké stopy v holandskej mentalite. Nizozemci sa naučili, ako urobiť z nepriazne osudu svoju výhodu. Náboženské a politické dôvody spôsobili, že znovunájdená sloboda vypestovala v mysliach mnohých ľudí averziu voči netolerantnosti. Šľachta, zdecimovaná bojom proti Španielsku, zistila, že stráca kontrolu nad mocou, ktorá teraz – v čase mieru – zostáva v rukách vzdelanej buržoáznej oligarchie. Na čele administratívnej hierarchie stáli vyšší štátni úradníci, pensionári. Rozhodujúcu úlohu v živote krajiny zohrávali Generálne stavy a Veľký penzionár. Spojené provincie sa v tomto čase preslávili vcelku pokojným životom.

Descartes, ktorý žil v Holandsku v rokoch 1629 až 1649, to potvrdzuje v liste Guezovi de Balzac, napísanom v roku 1631: „Nájde sa na svete nejaká iná krajina, kde by sa človek mohol cítiť slobodnejší, kde by človek mohol spať pokojnejšie, kde by sa človek mohol menej báť, kde je zákon lepšou ochranou pred zločinom, kde by bolo menej vlastizrád a nactiutŕhaní, kde by zostalo viac stôp po šťastnej a ničím nerušenej nevinnosti našich predkov?“
Práve v takejto atmosfére, žičlivej pre tvorivosť, prežil Rembrandt svoju mladosť. Rembrandtova rodina pochádzala z Leydenu. Toto mesto dva razy obliehali Španieli (1573-1574) a za svoj hrdinský odpor bolo v roku 1575 odmenené založením univerzity. V roku 1606, keď sa maliar narodil, mal Leyden asi 17 000 obyvateľov. Tvoril tu svetoznámy sochár Hendrick de Keyser a maliar zátiší Jan Davidsz de Heem, Rembrandtov rovesník, narodený presne v tom istom roku ako on. Najslávnejšími portrétistami v meste boli J. van Ravesteyn aj. van Scooten. Z krajinkárov treba osobitne spomenúť leydenského rodáka Jana van Goyena. Nakoniec by sme mali upriamiť pozornosť na „prerembrandtistu“ Jacoba Pynasa, ktorý má podiel na Rembrandtovom umeleckom raste a podľa všetkého okolo roku 1626 strávil istý čas v Leydene.
Neďaleko Leydenu, medzi Amsterdanom a morom, stálo mesto Haarlem. Mladý Rembrandt mohol len ťažko nevedieť o obrovskej umeleckej aktivite Haarlemu, vzdialeného necelých dvadsať míľ od jeho rodiska. Veľká časť emigrujúcich Flámov a Valónov sa usadila v Haarleme. V roku 1622 malo mesto vyše 40 000 obyvateľov. Boli medzi nimi veľký portrétista Frans Hals a slávni krajinkári W. Buytewech, E. van de Velde, H. Seghers, S. van Ruysdael aj. van Ruisdael. Nemožno pochybovať, že maliari, ako bol H. Seghers, ktorý prežil istý čas v Haarleme, zanechali v Rembrandtovom diele svoju stopu. Utrecht, ktorý dal meno ďalšej provincii, bol od Leydenu o niečo vzdialenejší, no pre svoje privilegované vzťahy s Rímom a Talianskom - Utrecht mal byť sídlom budúcich pápežských zástupcov – priťahoval mnohých katolíckych maliarov. Mladého Rembrandta utrechtskí maliari dosť ovplyvnili. Amsterdam, ktorý sa v mnohých ohľadoch stal najdôležitejším centrom krajiny, bol vybudovaný na obrovskom množstve malých ostrovov pri brehoch riek Ijssel a Amstel. V roku 1622 žilo v meste 105 000 obyvateľov. Mesto zažilo obdobie hospodárskej expanzie v čase, keď zvyšok Európy zažíval recesiu. Tomuto vývoju pomohol úpadok Antverp ako námorného a obchodného centra a geografická blízkosť severnej Európy. Do konca šestnásteho storočia sa podstatne rozšírila holandská flotila, ktorá sa najmenej do roku 1670 stala pánom svetových morí. V roku 1602 bola založená slávna Východoindická spoločnosť a v roku 1609 bola vytvorená Amsterdamská banka; v Amsterdame bola zriadená prvá európska burza. Väčšina obyvateľstva bola zamestnaná v textilnej výrobe, lodeniciach a ďalších výrobných odvetviach.

Pýchou intelektuálneho života mesta boli také osobnosti, ako fyzik Christiaan Huygens, mikrobiológ Anthony van Leeuwenhoek a filozof Baruch Spinoza. V roku 1632 slávnostne otvorili známu amsterdamskú školu Illustrius Athenaeum. Z oblasti výtvarného umenia treba spomenúť činnosť malej skupiny mladých umelcov, prevažne katolíkov, ktorí iniciovali renesanciu v historickej maľbe a neskôr sa stali známi ako „prerembrandtisti“. Najvýznamnejšími osobnosťami tejto skupiny boli Pieter Lastman, Jan a Jacob Pynasovci a Claes Moeyaert. Rembrandt a jeho dielo

Kameňovanie svätého Štefana, 1625

Týmto obrazom datovaným 1625, prvým, ktorého autorstvo možno bez pochýb pripísať Rembrandtovi, sa Rembrandt uviedol ako „historický“ maliar. Na rozdiel od svojich predchodcov, ktorí túto tému spracúvali v podobe portrétov. Na rozdiel od svojich predchodcov, ktorí túto tému spracúvali v podobe portrétov, Rembrandt sa rozhodol pre pôdorys krajinomaľby, nepochybne pod vplyvom historických malieb Lastmana. Muž v pravej časti obrazu chystajúci sa hodiť kameň a Jeruzalem v pozadí svedčia o vplyve kompozícií Jacoba Pynasa.
Ako jeden zo siedmych mužov vybraných, aby velebili vieru, Štefan „činil veľké znamenia a zázraky medzi ľudom“. Členovia synagógy ho uväznili, odsúdili a vyhnali za mesto, kde ho popravili. „A kameňovali Štefana, ktorý sa modlil: Pane, Ježiši, prijmi môjho ducha! Potom pokľakol, zvolala silným hlasom: Pane, nepočítaj im tento hriech!“ (Skutky apoštolov, 7:59-60).
Rembrandt presvedčivo vykresľuje skupinovú hystériu, ktorá môže krivoprísažníkov zmeniť na vrahov, a má v sebe toľko pokory, že jednému z nich dáva svoju vlastnú tvár. Jeho portrét sa objavuje priamo nad hlavou svätého Štefana. Kompozícia je ešte jednoduchá, odvodená od utrechtských maliarov, ktorí boli pod vplyvom Caravaggia. Ľavá strana čelnej roviny zostáva ponorená v tieni a skrýva muža v turbane, ktorý drží na uzde nepokojného koňa, a tvorí protiváhu jasne osvetlenej ploche, kde sa rozvíja dej. Muž, ktorý sedí v pozadí so šatami na lone, predstavuje Saula – budúceho svätého Pavla – ktorý „schvaľoval, že ho zavraždili“ a pred svojou premenou nemal s kresťanmi zľutovania. Apoštol Pavol vo väzení, 1627

Rembrandt bol po celý svoj život fascinovaný postavou svätého Pavla, ktorého život a dielo odrážali hlbokú a vášnivú dušu. Saula, farizeja, ktorý dozeral na ukameňovanie svätého Štefana a prenasledoval prvých kresťanov, sa „zmocnil Ježiš Kristus“ cestou do Damasku. Pavol sa po svojom obrátení stal jedným z apoštolov.

Vzdelaný Pavol, hlavný autor skutkov apoštolov a trinástich epištol, neúnavne šíril Kristovo učenie po celom Blízkom východe. Preto býva tradične zobrazovaný s knihami a mečom – zbraňou, ktorou mal zomrieť – a Rembrandt si dal záležať, aby tieto rekvizity nechýbali ani na jeho obraze.
Jasné farby prechádzajúceho obrazu stmavli, pričom svetlo sa stalo sústredenejšie a jeho zdroj zjavnejší. Apoštol je zobrazený počas meditácií vo väzení a táto ikonografia sa zdá byť celkom pôvodná. Celu zboku osvetľuje svetlo zo zamrežovaného okna a veľmi pôsobivý je kontrast medzi celou a rozjímaním, do ktorého je svätec ponorený. Zdôrazňuje, aké je ťažké, ba až nemožné, aby sa vrchnosť prispôsobila obrodným silám civilizácie. Umelec dielo signoval a označil rokom 1627 – do otvorenej knihy sa svätcových kolenách. V nasledujúcom roku vytvoril obraz Svätý Peter a svätý Pavol v rozhovore. (Melbourne) a niekedy v rokoch 1629 – 1639 nakreslil a vyryl ďalšie dielo tohoto radu Meditujúci svätý Pavol (Louvre, Paríž). Kristus na kríži, 1631

V tom istom roku ako Predstavenie Ježiša v chráme Rembrandt vytvoril aj obraz Kristus na kríži, ktorý sa nachádza v kostole v Mas-ď Agenais neďaleko Marmande. Práca je asi výsledkom akéhosi súťaženia medzi Rembrandtom a jeho kolegom Lievensom. Naozaj veľmi podobná kompozícia Lievensa, ktorá má rovnaký klenutý vrch a porovnateľné rozmery, je uložená v múzeu v Nancy a datovaná 1631.
Zdravá rivalita inšpirovala oboch omelcov. Keď Rembrandt nakreslil a vyryl v rokoch 1629-1630 svojho Meditujúceho svätého Pavla, Lievens stvárnil tú istú tému. Možno dostali obidvaja tú istú objednávku a malo sa rozhodnúť, kto z nich ju lepšie zvládne; samozrejme, je možné, že Rembrandt a Lievens maľovali svoje verzie ukrižovania súčastne. Obaja odstránili postavy, ktoré sa zvyčajne vyskytujú okolo kríža. Na Lievensovom obraze Kristovi tečie z rán prúdom krv a zatvorené oči, ako aj pootvorené ústa nenechávajú už veľa priestoru pre nádej. Naproti tomu Rembrandtov Kristus vyzerá, ako keby ešte nevzdával boj. Jeho utrpenie sa zdá neznesiteľné, no telo mu žiari svetlom a obloha, na ktorej sa rozchádzajú mraky, mu dáva ďalší rozmer. Portrét Nocolaesa Rutsa, 1631

Tento portrét bohatého kupca z Amsterdamu bol dokončený v čase, keď Rembrandt plánoval presťahovať sa do tohoto mesta a pravidelne ho navštevoval, až sa v ňom napokon koncom roku 1631 usadil. Otec Nicolaesa Rutsa zbohatol obchodom, a založil spoločnosť, ktorá mala kontakty v zahraničí, najmä v Rusku.

Tým možno vysvetliť prítomnosť kožucha, plášťa a čiapky na obraze.
Postava je natočená do uhla, no obracia tvár k divákovi, ktorý sa preto môže na ňu pozerať priamo. Jej kontúry vystupujú na pozadí svetlo sfarbenej steny. Pravá ruka spočíva na operadle stoličky a je namaľovaná trocha neohrabane, pripomínajúc ruky na portrétoch Lievensa. Naproti tomu Rutsova ľavá ruka, ktorá drží lístok s Rembrandtovým monogramom, je dokonale prepracovaná. Črty tváre sú primerané päťdesiatosemročnému mužovi, ktorí má veľa povinností. Hodina anatómie doktora Tulpa, 1632

Sme účastníkmi súkromnej demonštrácie pitvy pod vedením slávneho Nicolaesa Tulpa (1593-1674). Po absolvovaní štúdií v Leydene u Pietra Pauwa, žiaka Vesalia, sa Tulp vrátil do Amsterdamu, kde ho v roku 1629 vymenovali za profesora. Je možné, že Tulp sa v Leydene dopočul o rastúcej reputácii mladého maliara, rodáka z tohto mesta. Môže to byť ďalší dôkaz toho, že intelektuálna elita, ktorá študovala v Leydene, pomáhala Rembrandtovi po jeho príchode do Amsterdamu tým, že mu sprostredkúvala významné objednávky. Tulp, vo všeobecnosti považovaný za najvýznamnejšieho anatóma Spojených provincií, vybudoval Teatrum Anatomium. Jeho prvé dve verejné prednášky sa uskutočnili v januári 1631 a januári 1632
Rembrandtov obraz nepochybne zobrazuje druhú z nich, pri ktorej profesor Tulp vysvetľuje funkciu svalov ľavej ruky. Tak, ako to svojím spôsobom robieval Frans Hals, Rembrandt povýšil skupinový portrét na úroveň historickej maľby. Podarilo sa mu udržať pozornosť diváka, hoci zobrazuje skupinu postáv, z ktorých sa väčšina nepozerá na umelca. Fromentinovi sa tento obraz nepáčil, kritizoval mŕtvolu, ktorú pokladal iba za „chabý svetelný efekt na čiernom obraze“. Svoje hodnotenie uzatvára Fromentin takto: Rembrandtovým „námetom bol človek, a pritom sa nezaujímal o jeho tvary; jeho námetom bola smrť, a pritom ju prehliadal, aby namiesto toho mohol na svojej palete hľadať belavý odtieň predstavujúci svetlo“. Vysvetlenie týchto výhrad je jednoduché. Rembrandt sa po celý svoj život len málo zaujímal o fyzickú krásu postavy, hoci svojim žiakom radil, aby sa učili z akademických štúdií. On sám študoval Mantegnu, aby porozumel schopnosti tohto umelca navodiť vzťah medzi tvarom a priestorom, a nie kvôli samotným tvarom. Pre Rembrandt bola mŕtvola ich schránkou bez duše a Fromentin mal pravdu v tom, že Rembrandt namaľoval smrť. Rembrandt po celý svoj život na maľbách a kresbách skúmal putá medzi človekom a smrťou, no sústredil sa pritom na človekov boj, a nie na jeho kapituláciu.

Saskia ako Flóra, 1634

Mladá žena odetá v orientálnom kostýme – možno vypožičanom z divadla – a ovenčená kvetmi drží v pravej ruke palicu ovinutú kvetmi. Odborníci sa nevedia dohodnúť, či je to portrét konkrétnej mladej ženy – niektorí v nej vidia Saskiu – alebo portrét Flóry, bohyne kvetov a jari.
Ťažko povedať, či táto mierne napätá tvár s radostným, no trocha tajomným výrazom predstavuje Saskiu. Rembrandt rovnako po ňom Rubens, mal tendenciu prispôsobovať črty žien, ktoré maľoval, črtám svojej manželky. Ako veľmi presvedčivá sa javí podobnosť, ktorú prednedávnom zaznamenali medzi pózou Flóry a pózou ženy Giovanniho Arnolfiho na obraze Jana van Eycka (National Gallery, Londýn). Vystupujúce brucho a na ňom položená ľavá ruka, zobrazené na obidvoch obrazoch, zdajú sa byť veľmi podobné.
Táto práca patrí k sérii mytologických malieb, ktoré Rembrandt vytvoril v rokoch 1633-1635. Umelec sa k téme vrátil v roku 1635, keď vytvoril plátno uložené dnes v Londýne pod názvom Flóra, na ktorom je tvár o štvrtinu menšia a Flóra drží v ruke kytičku. Baltazárova hostina, 1635

Hostina sa mení na drámu. Kráľ Baltazár stojí ako primrznutý s pohľadom upretým na nápis, ktorý píše na stenu tajomná ruka bez tela. Jedlo je zabudnuté, poháre sú prevrhnuté, zhromaždení hostia vydesení. Baltazár usporiadal veľkolepú hostinu a počas nej mu priniesli nádoby plné zlata a striebra, ktoré jeho otec Nabuchodonozor odniesol zo svätostánku v Jeruzaleme. Zrazu sa zjavila ruka, ktorá na stenu napísala nezrozumiteľné posolstvo. Nijaký mudrc ho nemohol rozlúštiť, až Danielovi sa podarilo vyložiť, čo nápis znamená - Baltazárov pád (Daniel, 5-6).
Tento námet zo Starého zákona spracúvali maliari prd Rembrandtom iba zriedkavo, aj keď sa Rembrandt mohol dať inšpirovať kompozíciou P. de Grebbera z roku 1625. Postava chrbtom otočenej ženy, uzatvára kompozíciu z pravej strany, je prevzatá z Veroneseho Únosy Európy (Dóžovský palác, Benátky), ktorý Rembrandt mohol poznať prostredníctvom amsterdamského variantu. V roku 1639 sa Rembrandt dal inšpirovať Veronesem ešte raz, keď vytvoril portrét svojej švagrinej Titie van Uylenburghovej (Štokholm). Scéna má obdivuhodnú kompozíciu, dynamiku jej dodávajú najmä dve diagonály, ktoré tvoria stôl a Baltazár. Dominantou je postava Baltazára, ktorý sa musí opierať o stôl, a zdá sa, že svetlo osvetľujúce hosťov, zatiaľ čo hudobníci zostávajú v tieni, vychádza priamo z tajomného nápisu na stene. Rota kapitána F.B. Cocqa, obraz známy pod názvom Nočná hliadka, 1642

Družina mušketierov sa pod velením svojho kapitána dáva na pochod a zoraďuje sa pritom do radov.

Svetelné efekty zdôraznené žltkastým lakom spôsobili, že sa od konca sedemnásteho storočia používa pre obraz názov Nočná hliadka.
Príslušníci meštianskej domobrany Spojených provincií boli zodpovední za obranu mesta pred nepriateľom a za nočné hliadkovanie. Navyše pri oficiálnych sviatkoch usporadúvali slávnostné prehliadky. Družina „clovenierov“ dostala svoje meno od holandského slova „clovere“, ktorým sa označovali arkebúzy, hákovnice. Veliteľmi družiny bol kapitán Franz Banning Cocq a poručík William van Ruytenburgh. Na vyzdobenie veľkej sály v budove, kde sa družina schádzala, bolo objednaných sedem skupinových portrétov príslušníkov družiny v životnej veľkosti.
Rembrandt dostal objednávku namaľovať jeden z nich niekedy pred 27.decembrom 1640 a obraz dokončil 14.júna 1642. Nenamaľoval celú družinu: na obraze sú zachytení len tí jej členovia, ktorí si mohli dovoliť za portrét zaplatiť sumu asi 100 florénov. Šaty zobrazených postáv jednoznačne indikujú, že družina už nebola vojenskou jednotkou v pravom zmysle slova. Rembrandt napriek tomu zachytil na obraze tri fázy používania strelnej zbrane: nabíjanie, výstrel a čistenie. Pózy mušketierov boli prevzaté z rytín Jacoba de Gheyn. Malé dievčatko bežiace s kurou priviazanou k pásu predstavuje slúžku z kantíny a jej veľkosť je úmerná jej statusu. Paznechty kury sú narážkou na odznak družiny, ktorým boli vtáčie pazúry. Štruktúru Rembrandtovej kompozície vytvára hra kopijí, rúk a pohľadov. Celý obraz pôsobí oslňujúcim dojmom. Červená šerpa, ktorou je prepásaný Banning Cocq, žiari na pozadí strohej čiernej tuniky. Jeho poručík má okolo svetložltého, výšivkami jemne zdobeného hodvábneho kabátca obviazaný biely šál. Vojak, ktorý stojí za ním, má oblečenú vínovú tuniku. Z druhej strany stojí vedľa kapitána ďalšia skupina: Utekajúce dieťa má oblečené šaty sýtožltej farby, ktorú umocňuje veľmi jemný bledozelený odtieň. Šaty malého vojaka po jej pravici prechádzajú do fialovej. Jemné farebné protiklady spolu s prázdnymi priestormi medzi jednotlivými skupinami postáv vytvárajú intenzívnu živosť, ktorá je pre tento skupinový portrét charakteristická. Ako zdôraznil Gerson, jeden z najvýznamnejších znalcov Rembrandtovho diela, Nočná hliadka je úspešným zavŕšením maliarových experimentov s barokom. Danaé, 1636-1650

Môže byť Danaé bez záplavy zlata? Ikonografia tohto obrazu niektorých odborníkov natoľko zmiatla, že sa domnievali, že zobrazuje iný námet – Venušu čakajúcu na Marsa alebo Sáru čakajúcu na Abraháma. Zabudli, že Rembrandt s témami, ktoré dôverne poznal, narábal veľmi voľne.

Danaé vznikla pravdepodobne okolo roku 1636 a v rokoch 1640-1650 bola dopracovaná.
Rembrandt nikdy nenamaľoval zvodnejšiu nahú ženu; nikdy sa tak nepriblížil k erotickosti, zachovávajúc pritom výtvarnú okázalosť, ktorá pripomína jeho veľké biblické obrazy. V slabo osvetlenej miestnosti sa odhaľuje mladá žena. Intimitu výjavu zdôrazňuje posteľ s baldachýnom z drahej látky. Odhrnuté biele plachty vytvárajú pozadie pre zlatú hrejivosť pokožky, rozdelenej priečnym tieňom. Žena ležiaca na mäkkom krémovom diváne sa opiera o veľký vankúš a kohosi nevideného k sebe privoláva. Jej úsmev je podmanivý, gesto jej ruky neodolateľné. Zlatý cherubín nad čelom postele sa zdá zúfalý a sluha v prístenku vrhá zvedavý pohľad na neznámeho milenca. Farby sú žiarivé, purpur ťažkého obrusu, ktorý pokrýva stôl v pravej časti obrazu, prechádza do červene korálového náramku zdobiaceho ženino zápästie. Tiene vytvárajú atmosféru tajomstva a súčastne modelujú ženino telo a zlatý dážď z legendy o Danaé je premenený na svetlo. Zjavenie Krista v Emauzách, 1648

Rembrandt stvárnil túto tému počas svojho života veľakrát. Na tomto obraze sprevádza zjavenie atmosféra pokoja. Dvaja pútnici sú zjavne ohromení, no zatiaľ sa im darí svoje pocity utajiť. Kristus rozdeľuje chlieb a upiera pohľad kamsi do nebies. Sluha s nahlúplym výrazom v tvári vyzerá, akoby si neuvedomoval význam situácie. Viackrát sa už poukázalo na podobnosť postavy Krista s touto postavou na Poslednej večeri Leonarda da Vinci. Gerson oprávnene zdôrazňoval benátske vplyvy, najmä vplyv Tiziana, ktoré sa prejavili na architektonickom pozadí s monumentálnym výklenkom.
Obraz sa v roku 1777 stal súčasťou francúzskej kráľovskej zbierky a bol predmetom veľkého obdivu, najmä v devätnástom storočí. Fromentin obraz pasoval na „majstrovské dielo medzi majstrovskými dielami“ a. J. K. Huysmans v románe Katedrála z roku 1908 vyhlásil: „Je to potrava pre chudákov vo väzení. Farebná škála sa obmedzuje na smutné odtiene sivej a hnedej farby.“ O niekoľko riadkov ďalej vyjadruje svoj obdiv takto: „Kristus žiari, stačí, aby zdvihol zrak, a miestnosť už zalieva svetlo.“

Titus za písacím stolom, 1655

Je to prvý identifikovateľný portrét Rembrandtovho syna Tita, ktorý sa narodil 22.septembra 1641. V čase, keď Rembrandt maľoval tento obraz, mal teda 13 či 14 rokov. Existujú ešte aj dve jeho neskoršie portréty, ktoré sa nachádzajú vo Viedni a v Londýne.
Titus sedí pri stole a čosi píše, v jednej ruke pero, v druhej čierny kalamár. Čas sa rovnako ako na obraze Mladé dievča opierajúce sa o podobločnicu na chvíľu zastavil a Titus sa pozerá na svojho otca so zasneným výrazom, zvedavo zdvíhajúc obočie.
Použitá farebná škála je nezvyčajne skromná.

Zelená farba, ktorou je namaľované chlapcovo plece v ľavej časti obrazu, znova sa zjavuje na pozadí, kde splýva so sivými, červenými a žltými tónmi. Pred Rembrandtom si dovolil použiť takú strohú abstrakciu iba Tizian. Rembrandt dosiahol slobodu výrazu, pri ktorej sa tvary zdanlivo stávajú druhoradými, a niekoľko tmavých farieb dokonale vystihuje podobu jeho milovaného syna. Izák a Rebeka, obraz známy pod názvom Židovská nevesta, okolo 1668

Je to obyčajný dvojportrét alebo alegorický obraz? Zistilo sa, že kresba, ktorá sa nachádza v súkromnej zbierke v New Yorku, nezobrazuje Židovskú nevestu, ale príbeh Izáka a Rebeky (Genezis, 26: 7-11). Rontgenová snímka obrazu ukázala, že muž bol rovnako ako na kresbe zobrazený najprv posediačky s Rebekou na kolenách. Na kresbe sa zreteľne zjavuje kráľ Abimelech, sledujúci ako sa Izák láska so svojou ženou Rebekou, ktorú vydával za svoju sestru; na obraze však chýba. Môže to znamenať, že Rembrandt si uvedomoval dôležitosť širšieho významu obrazu, než naznačuje jeho prvoplánovaná téma. V každom prípade to potvrdzuje skutočnosť, že Rembrandt sa na konci svojho života natrápil s nepotrebnými rekvizitami a všetky svoje sily sústredil na to, čo pokladal za podstatné.
Niektoré plochy obrazu Rembrandt vytvára navrstvovaním hrubých vrstiev farby. Zelenobiela farba na rukáve mladej ženy napríklad prekrýva červeň šiat, ktorá zrejme siaha až po ženino plece. V dolných partiách táto červeň prechádza do farby krvi. Vrstva farby je taká hrubá, že zachytáva svetlo.
Červené šaty a Izákov široký rukáv sú veľkolepými umeleckými kreáciami, ktorých jedinečnou funkciou je zdržiavať a pretvárať svetlo. Abstraktná sila, ktorú umelec dosahuje, nás oslňuje a Rembrandtovi nasledovníci nemohli nerozoznať trvalý význam obrazu. Jeho zmysel presahuje jeho tému. Vzťah dvoch ľudí, ktorí sa neodvažovali spojiť svoje pohľady, je sústredený v ich rukách. Svoje hlboké city si sprostredkúvajú dotykom, ktorým Rembrandt vyjadruje radostnú vyrovnanosť cnostnej lásky.

Záver

Rembrandt ako človek prežil život v úsilí o vyjadrenie hodnôt, v ktoré vášnivo veril. Rembrandtova vášeň bola vášňou pre integritu, pokiaľ išlo o jeho umenie. Jeho sila spočívala v tom, že si uvedomoval, že je človek, u ktorého sa snúbili dobré i zlé vlastnosti a túžil svoje slabiny prekonať. Rembrandt bol pripravený dať všetko, čo mal. Pojem génia, úzko spätý s pojmom tvorivých síl, poukazuje na určitý typ nadzmyslovej reality a zaraďuje tohoto umelca do vyššej roviny, nad iných ľudí, ktorí jeho dielo nemuseli pochopiť.

Rembrandt predovšetkým túžil dosiahnuť najvyšší stupeň spoločenského rebríčka, ktorému jeho súčasníci prikladali veľkú dôležitosť. Aby dosiahol pocit osobnej slobody, potreboval, prirodzene, získať určité sociálne zabezpečenie. Keď sa pozeráme na niektorý Rembrandtov obraz, nepociťujeme potrebu zachovať si úctivý odstup; naopak, pristúpime k nemu bližšie, aby sme ho lepšie pochopili; stávame sa jeho súčasťou. A práve to bolo mojím hlavným cieľom v tejto práci, aby som priblížila život a jeho prínos svojimi dielami a vyjadrila svoj obdiv človeku, ktorý neprikladal dôraz na fyzickú krásu, čo je v dnešnej dobe vzácnosť. Svoje fenomenálne nadanie využíval na tríbenie videnia, ktoré s plynúcimi rokmi získalo tak na hĺbke, ako aj na strohosti. Obdivuhodný je aj jeho postoj k náboženstvu a paradox, že jeden z najväčších náboženských maliarov všetkých čias žil v Nizozemsku, teda v krajine ovládanej protestanskou oligarchiou. Veľmi ma zaujal maliarov postoj k svätému Pavlovi, ktorý ho zaujal svojím životom a náhlou zmenou; na začiatku tvrdý prenasledovateľ kresťanov, a neskôr je z neho svätec. Celý život umelca sa skladal z dvoch častí; z dobra a zla, zo šťastia a nešťastia, z radosti a smútku.. a myslím, že niekedy aj on sám videl v sebe podobnosť so svätým Pavlom. Som rada, že som mohla aj ja prispieť troškou, ku spoznaniu takého génia, akým bol Rembrandt.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Rembrandt Van Rijn životopis