Na jednej strane ho tento hegelovec považuje za finálny triumf slobody a na druhej strane predvída, že koniec histórie bude veľmi smutné obdobie, pretože verí, že veci ako odvaha, idealizmus, imaginácia budú nahradené ekonomickou špekuláciou a čiastočne preto, že v „po-historickom období“ nebude ani umenie ani filozofia, len večné spravovanie múzea ľudskej histórie. Fukuyama sa čiastočne obáva, že žitie na konci histórie ponechá ľudstvo také jednotvárne a samoľúbe, že jeho spirituálny život zakrpatie a bude sa transformovať na ochabnutú kreatúru typu Nietzseho „posledného človeka“ opísaného v knihe Tak hovoril Zarathustra. Fukuyama pripúšťa, že nemáme žiadne záruky, že história nevyprodukuje viac Hitlerov, ale v jeho videní zlo (napr. zlo produkované holokaustom) môže spomaliť, ale nemôže vykoľajiť lokomotívu Histórie. Na konci 20.st. sa zdajú byť Hitler a Stalin skôr postranné chodníčky histórie vedúce k slepým uliciam, ako skutočné alternatívy pre ľudskú sociálnu organizáciu. Priznáva silnú nostalgiu za časmi, keď história existovala a naznačuje vyhliadky večnej nudy, ktorá ľudstvo čaká. Na konci knihy naznačuje, že dôkaz neustáleho pokroku (že vlak histórie sa ženie správnym smerom) je dočasne nepreukázaný. Hegel hlása, že história prichádza ku koncu, pretože túžba, ktorá viedla historický proces - snaha o uznanie – bola teraz uspokojená v spoločnosti charakterizovanej všeobecným a vzájomným uznaním. (už nie sú otroci a pod.). Žiadne iné usporiadanie ľudských sociálnych inštitúcií neuspokojí lepšie túto túžbu a preto nie je možná žiadna ďalšia historická progresívna zmena. Keď vzrástol životný štandard, populácia sa stáva kozmopolitnejšiou a vzdelanejšou, spoločnosť ako celok dosahuje väčšiu rovnosť podmienok, ľudia začínajú požadovať. Majú svoju pýchu na vlastnú cenu a to ich vedie k požadovaniu demokratických vlád, ktoré uznávajú ich autonómiu ako slobodných indivíduí. Chápanie významu túžby po uznaní ako motoru histórie nám umožní re-interpretovať viacero fenoménov, ktoré sa nám ináč zdajú byť známe, ako kultúra, náboženstvo, práca, nacionalizmus a vojna. O to sa Fukuyama pokúša práve v 4. časti. Boj o uznanie má plynúť z čisto ľudskej túžby po uznaní. Táto túžba má mať svoj zdroj v tej časti ľudskej duše, ktorá sa označuje gréc. slovom thymos. Z thymu plynie vedomie vlastnej hodnoty a dôstojnosti ľudského indivídua. Toto vedomie môže byť i zdrojom ľudskej zloby i ľudských cností. Thymos môže viesť k túžbe po uznaní za rovného ostatným ľuďom - teda k isothymii, ktorá motivuje človeka k zápasu za ľudskú dôstojnosť, sociálnu spravodlivosť a rovnosť. Na druhej strane thymos môže vyústiť do túžby po uznaní za nadradeného druhým ľuďom - k megalothymii.