Heglov "prvý človek" túži byť uznaný inými ľuďmi, a to hlavne ako človek či ako bytosť schopná morálnej voľby, vrátane možnosti popretia svojej živočíšnej prirodzenosti (napr. pudu sebazáchovy). Tato túžby ho vedie k riskovaniu života v násilných konfliktoch s inými ľuďmi na život a na smrť kvôli prestíži (na úsvitu dejín teda nachádzame tzv. nespoločenskú spoločenskosť). Vyústením krvavých bitiek je ustanovenie panstiev a otroctiev. Tým však podľa Hegla a Fukuyamu vývoj nekončí, ale začína. (Pán je síce uznaný za nadradeného, ale otrokom, ktorého ľudstvo je nedokonalé. Pán tak nenachádza uspokojenie, časom sa nijak podstatne nevyvíja, trpí záhaľkou. Otrok je tiež nespokojný, lebo je považovaný skôr za vec, nástroj než za človeka. Nedostatok uznania vyvoláva túžbu po zmene. Získať späť svoju ľudskosť, stratenú v dôsledku strachu z násilnej smrti, môže prostredníctvom práce. Rabovo ovládnutie prírody sa stáva kľúčom k jeho pochopeniu procesu ovládnutia sebe sama. Rab prechádza dlhodobým a náročným procesom sebavzdelávania, kedy sa učí prekonávať strach zo smrti a hlásiť sa o svoju legitímnu slobodu. V jeho hlave vzniká rada konceptov slobody (napr. stoicizmus či skepticizmus). Poslednou veľkou rabskou ideológiou, "nešťastným vedomím" (čiže nedokonalým konceptom slobody) je podľa Hegla i Marxa kresťanstvo ako absolútne náboženstvo. Kresťanstvo síce poskytlo rabovi predstavu, ako by mala vyzerať ľudská sloboda, neukázalo mu však cestu z jeho podriadenosti. Preto k zavŕšeniu historického procesu je podľa Hegla nutná sekularizácia kresťanstva, teda prevedenie kresťanského poňatia slobody do tohoto sveta. Práve moderný liberálno-demokratický štát sa stal uskutočnením kresťanského poňatia slobody a všeobecnej ľudskej rovnosti na tomto svete. Základné rozlíšenie medzi pánmi a otrokmi zmizlo a z bývalých otrokov sa stali páni – ale nie iných otrokov, ale seba samých. Univerzálny a homogénny štát sa potom podľa Alexandra Kojéve stane posledným štádiom ľudských dejín, pretože človeku prinesie plné uspokojenie ľudskej túžby po uznaní. Nástup univerzálneho a homogénneho štátu prinesie i koniec imperializmu a zníženie pravdepodobnosti vojen, ktoré kvôli nemu vznikajú. Určitou hrozbou pre vyspelé liberálne demokracie posthistorického sveta môžu byť strety s historickým svetom či so svetom, ktorý dosiaľ väzí v dejinách (sem patria krajiny, ktoré zatiaľ nedospeli k fungujúcej tržnej ekonomike a liberálnej demokracii). Tieto strety by sa mohli tykať ropy, prisťahovalectva či usporiadania "svetového rádu" v oblasti životného prostredia či vývozu technológií.