K minimalizácii rizík prispeje záujem liberálnych demokracií ako na spoločnej obrane pred vonkajšími hrozbami, tak na spoločnej podpore demokracie v krajinách, kde dosiaľ neexistuje. Vážnejšou hrozbou pre liberálnu demokracii sú podľa Fukuyamu 2 nebezpečenstvá vnútornej povahy, a to nadmiera túžby po nadvláde (megalothymie) či nadmiera isothymie v podobe fanatickej túžby po rovnom uznaní. Liberálna demokracia totiž potrebuje megalothymiu ako protipól meštianskemu egoizmu a hedonizmu moderného posledného človeka, ktorý povýšil túžbu po pohodlnej sebazáchove nad ochotu riskovať život v boji o prestíž. Mala by ju však usmerňovať do podnikania, demokratickej vnútornej politiky, zahraničnej politiky, športu, snobstva atd., a to sa jej zatiaľ darí.
Fanatická túžba po rovnosti potom znamená nereálnou snahu po odstránení prirodzených či nezbytných reziduálnych foriem nerovností (spätých s prirodzenou rozdielnosťou nadania, ekonomicky nezbytnou deľbou práce a kultúrou). Zápas za väčšiu rovnosť sa môže dostať do rozporu s princípom slobody a viesť k spochybňovaniu kvalitatívnej odlišnosti človeka a zvierat (prírody). I všeobecne je kultúrny relativizmus hrozbou stability demokracie, lebo tá vyžaduje sčasti iracionálnu demokratickú kultúru a spontánnu občiansku spoločnosť, ktorá vyrastá z predliberálnych tradícií - např. z náboženských tradícií či z oddanosti národu alebo rase. Súčasný vývoj udalostí, kde stále viac spoločností s rôznymi kultúrami a dejinami vykazuje z dlhodobého hľadiska podobné rysy vývoja, však dáva nádej, že problémy s myšlienkovým ustrnutím moderného myslenia sa v podstate vyriešia samy a idea relativizmu bude časom menej samozrejmá, než je tomu dnes.
Liberálna demokracia podľa Fukuyamu najlepšie zo všetkých doposiaľ vyskúšaných socio-ekonomických systémov uspokojuje ľudskú túžbu, ľudský rozum a ľudský túžbu po uznaní. Preto predstavuje "najspravodlivejší režim v skutočnosti". A tak by bola škoda, keby znudený posledný človek podľahol túžbe hľadať thymotické boje a výzvy. To by opäť roztočilo kolo dejín, ktoré by sa mohli opakovať v nekonečnom kolobehu, a tak dať za pravdu cyklickému poňatiu dejín. Podľa neho to až tak veľmi nehrozí, pretože by to muselo znamenať rozchod s dnes veľmi silným a dynamickým ekonomickým svetom a ďalej narušenie logiky technického vývoja.