Súčasná liberálna demokracia má síce radu problémov (bezdomovci, drogy, organizovaný zločin, konzumerismus), ale tie sú podľa Fukuyamu v zásade riešiteľné v rámci liberálnej demokracie, ktorá naviac netrpí žiadnymi elementárnymi vnútornými rozpormi.
Kým niektoré súčasné krajiny môžu zlyhať v dosiahnutí stabilnej liberálnej demokracie a iné môžu klesnúť späť do iných, primitívnejších foriem vlády (teokracia, militárne diktátorstvo), ideál liberálnej demokracie by už nemal byť prekonaný. Záverečná časť knihy uchopuje otázku “konca dejín” a bytosť, ktorá sa na konci objaví – posledného človeka. Mnoho ľudí sa domnieva, že možnosť konca histórie sa krúti okolo otázky, či existuje schopná alternatíva k liberálnej demokracii, ktorá by bola viditeľná v dnešnom svete. Nastoluje otázky, či je komunizmus skutočne mŕtvy, či náboženstvo a ultranacionalizmus slávia svoje comeback a pod. Hlavne sa zaoberá podstatou liberálnej demokracie ako takej.. Fukuyama trvá na tom, že všetky spoločnosti majú spoločné vývojové korene – niečo ako Univerzálnu Históriu ľudstva v smere liberálnej demokracie. Na jednej strane je Fukuyama konzervatívnym politickým analytikom, ktorý pružne komentuje stav sveta, potom je filozofom, impozantne sčítaným, hlboko sa hlásiacim k neo-hegelovcom (vo svojej knihe ponúka množstvo detailných filozofických diskusií). Často hovorí o motore, smerovaní histórie o vnútorných sporoch, ktoré musia byť prekonané a o kompletnej absencii koherentnej teoretickej alternatívy k liberálnej demokracii.