Francis Fukuyama životopis

- americký politológ; je profesorom medzinárodnej hospodárskej politiky na Univerzite Johna Hopkinsa
- (Francis Fukuyama sa narodil 27.10. 1952 v Chicago. Titul B.A. z Cornell Univesity a PhD z Harvardu – politické vedy. Člen na Oddelení politických vied - RAND Corporation od 1979-1980, potom od 1983-89 a opäť 1995-96. V 1981-82 a v roku 1989 bol členom of the Policy Planning Staff of the US Department of State, po prvýkrát ako regulárny člen špecializujúci sa na záležitosti Stredného Východu, potom ako zástupca riaditeľa pre európske politické-vojenské záležitosti. V rokoch 1981-82 bol členom americkej delegácie v Egyptsko-Izraelských rozhovoroch o Palestínskej autonómii. Získal čestný doktorád z Connecticut College, spolu s Andrzejom Korbonskim vydal knihu The Soviet Union and the Third World: The Last Three Decades (Cornell, 1987). Je členom americkej asociácie pre Advancement of Slavic Studies and the Council on Foreign Relations, and is a book review editor at Foreign Affairs. Oženil sa s Laura Holmgren a má 3deti. )

- píše o konci dejín a triumfe demokracie ako jedinej všeobecne prijateľnej formy vlády, o problematike vo vzťahu k otázkam týkajúcich sa demokratizácie a medzinárodnej politickej ekonomiky. Zameriava sa na rolu kultúry a sociálneho kapitálu v modernom ekonomickom živote. Súčasný konflikt však nepovažuje za stret civilizácií, ale za násilnú reakciu arabského sveta, ktoré sa cítia byť ohrozené pokračujúcim procesom modernizácie. Zápas s terorizmom podľa neho nemusí trvať dlhé roky, ako sa niekedy hovorí, a môže byť veľmi efektívny.

- inšpirácia Heglom ( jeho filozofia stojí na téze, antitéze, syntéze,.. absolútny duch, . objektivizuje sa. podľa neho sa duch absolutizoval v národe Prusov – kniha Pán a Rab) a Cojénom (rusko-francúzsky filozof)
Fukuyama – všetky štáty (väčšina) tendujú 1 smerom – k demokracii, má liberálny charakter, jej korene Francúzska revolúcia. Všíma si problém smerovania dejín – ich beh sa naplní, všetci budú mať demokraciu, nebudú konflikty, preto nebudú existovať ani dejiny – nebude sa mať o čom písať, žiadne vojny, strety, trh sa zjednotí. (cítiť v tom americkú doktrínu a naivitu). O kríze autoritatívnych a totalitárnych režimov. Všetky totality boli väčšinou krátkodobé, nedodržiavali pravidlá, kým totalita v Rusku (socializmus, komunizmus) ponúkla novú víziu života, systém, preto vydržala tak dlho.

Zlomy – 1949 vstúpenie Nemecka do NATO, vybudovanie berlínskeho múru, 1968 v ČSR, 1977 a 1979 – Charta a Anticharta, 1979 prvé slobodné voľby v Maďarsku, .. Okrem pádu komunizmu rastie vlna nacionalizmu. Článok Koniec histórie? uverejnil v žurnáli The National Interest v lete 1989. Článok vyvolal netradičnú a zanietenú odozvu na celom svete, jeho názov s otáznikom sa stal akademickým a novinárskym sloganom. Prečo ten hurhaj? V čase, keď komunizmus všade ustupuje, by boli verejné vyhlásenia Fukuyamu o konci Studenej vojny a nehanebnom víťazstve ekonomického a politického liberalizmu len ťažko prekvapujúce. Záujem však pritiahlo niečo radikálnejšie. Píše, že sme svedkami nielen Studenej vojny alebo pomíňania obdobia povojnovej histórie, ale konca histórie ako takej: to znamená koniec ľudskej ideologickej evolúcie a univerzalizácia západnej liberálnej demokracie ako konečnej formy ľudskej vlády. Jeho hlásanie konca histórie a triumfálneho nástupu liberálnej demokracie však neznamená, že odteraz bude svet oslobodený od politických zvád alebo neriešiteľných sociálnych problémov. Poznamenáva, že víťazstvo liberalizmu sa vyskytne primárne v oblasti ideí alebo vedomia a je skôr neúplné v reálnom alebo materiálnom svete. Potvrdzuje, že liberálna demokracia je najlepší možný soc.-politický system pre rozvoj slobody a hlása, že pravdepodobne už nebude prekonaný lepšou, vyššou formou vlády. Ostatné formy vlády, od monarchie po komunizmus zlyhali, pretože boli nedokonalým prostriedkom pre slobodu. Liberálna demokracia umožní ľudstvu najvyššiu možnú slobodu, bude triumfom. Čo predpokladal nie je koniec histórie s malým “h” (každodenné udalosti), ale koniec Histórie: evolučného procesu ktorý reprezentuje slobodu sebarealizácie vo svete. Koniec – vo význame telos (konečná príčina) – viac naplnenie než ukončenie. Argumentuje, že pozoruhodný konsenzus týkajúci sa legitimity liberálnej demokracie ako systému vlády sa objavil vo svete len v niekoľkých posledných rokoch, keď prekonal konkurenčné ideológie ako dedičná monarchia, fašizmus či komunizmus. Argumentuje, že liberálna demokracia pravdepodobne utvára záverečný bod ideologickej evolúcie ľudstva a finálnu formu ľudskej vlády a tým vytvára koniec histórie. Prvotné formy vlády boli charakterizované poruchami a iracionalitami, ktoré viedli k ich eventuálnym kolapsom, kým liberálna demokracia bola pravdepodobne oslobodená od takýchto vnútorných rozporov. Mnoho ľudí bolo zmätených najmä Fukuyamovým používaním slova história - rozumejúc históriu v tradičnom slova zmysle ako výskyt udalostí, ľudia vyzdvihovali pád Berlílnskeho múru, Irackú inváziu Kuwaitu a pod.

On nehovorí o príchode konca výskytu udalostí, veľkých a vážnych, ale o konci histórie: históriu rozumie ako jednotlivý, súvislý, vývojový proces, ktorý berie do úvahy skúsenosti, zážitky všetkých ľudí v každom čase. Toto ponímanie histórie sa najviac spája s Hegelovým chápaním. Myšlienka, že sa ľudstvo ocitlo na konci dejín, pretože neexistujú životaschopné alternatívy voči trhovej ekonomike a liberálnej demokracii, vyvolala búrlivé diskusie. Preto Fukuyama vydal v r. 1993 knihu "The End of History and Last Man" (Koniec dejín a posledný človek).

Podľa Fukuyamovej nematerialistickej dialektiky je historický proces hnaný 2 silami: rozvojom modernej prírodovedy a bojom o uznanie. Moderná prírodoveda ako jeden z dvoch regulátorov historického vývoja totiž podmieňuje proces industrializácie a celkovú dynamiku modernej ekonomiky. Moderná ekonomika si následne vynucuje homogenizáciu ľudstva, a to v podobe globálneho rozšírenia kapitalistickej trhovej ekonomiky čiže princípov principů ekonomického liberalizmu. Druhý regulátor - boj o uznanie - zaručuje spätosť procesu ekonomickej homogenizácie ľudstva s globálnym rozšírením liberálnej demokracie. Fukuyama dôrazne pripomína, že liberálna demokracia je síce v súlade s kapitalistickým priemyselným rozvojom (kapitalizmom), ale medzi týmito dvoma fenoménmi neexistuje nevyhnutná súvislosť. Ekonomické interpretácie histórie sú nekompletné a neuspokojivé, pretože človek nie je jednoducho ekonomickým živočíchom. Obzvlášť tieto interpretácie nevysvetlia, prečo sme skutočne demokratmi, zástancami populárnych princípov suverenity, garancie základných ľudských práv a pod. Treba zohľadniť i ďalšie aspekty ľudskej motivácie (náboženské, ideologické, politické, psychologické atd.). V tretej časti sa pokúša odhaliť celého človeka, nielen jeho ekonomickú stránku. Tu sa opäť obracia na Hegla – podľa neho sú ľudia ako zvieratá, majú svoje prirodzené potreby a túžby. Striktne však oddeľuje človeka od zvierat – človek chce byť uznaný ako ľudská bytosť s určitou cenou alebo dôstojnosťou – preto napr. riskuje svoj život v snahe očistiť svoju prestíž. Jedine človek je schopný prekonať jeho najzákladnejšie animálne inštinkty – na čele stojí pud sebazáchovy – kvôli vyšším, abstraktným princípom a cieľom. Myšlienka konca Histórie figuruje aj u Hegla alebo Marxa. Fukuyama píše: „Hegel videl .. víťazstvo ideálov Francúzskej revolúcie a bezprostrednú univerzalizáciu stavu zahŕňajúceho princípy liberálnej demokracie.“ Fukuyamove stanovisko – zdá sa, že súčasný svet potvrdzuje, že fundamentálne princípy socio-politickej organizácie sa od roku 1806 veľmi nerozvinuli. Jeho postoj ku koncu Histórie je však ambivalentný.

Na jednej strane ho tento hegelovec považuje za finálny triumf slobody a na druhej strane predvída, že koniec histórie bude veľmi smutné obdobie, pretože verí, že veci ako odvaha, idealizmus, imaginácia budú nahradené ekonomickou špekuláciou a čiastočne preto, že v „po-historickom období“ nebude ani umenie ani filozofia, len večné spravovanie múzea ľudskej histórie. Fukuyama sa čiastočne obáva, že žitie na konci histórie ponechá ľudstvo také jednotvárne a samoľúbe, že jeho spirituálny život zakrpatie a bude sa transformovať na ochabnutú kreatúru typu Nietzseho „posledného človeka“ opísaného v knihe Tak hovoril Zarathustra. Fukuyama pripúšťa, že nemáme žiadne záruky, že história nevyprodukuje viac Hitlerov, ale v jeho videní zlo (napr. zlo produkované holokaustom) môže spomaliť, ale nemôže vykoľajiť lokomotívu Histórie. Na konci 20.st. sa zdajú byť Hitler a Stalin skôr postranné chodníčky histórie vedúce k slepým uliciam, ako skutočné alternatívy pre ľudskú sociálnu organizáciu. Priznáva silnú nostalgiu za časmi, keď história existovala a naznačuje vyhliadky večnej nudy, ktorá ľudstvo čaká. Na konci knihy naznačuje, že dôkaz neustáleho pokroku (že vlak histórie sa ženie správnym smerom) je dočasne nepreukázaný. Hegel hlása, že história prichádza ku koncu, pretože túžba, ktorá viedla historický proces - snaha o uznanie – bola teraz uspokojená v spoločnosti charakterizovanej všeobecným a vzájomným uznaním. (už nie sú otroci a pod.). Žiadne iné usporiadanie ľudských sociálnych inštitúcií neuspokojí lepšie túto túžbu a preto nie je možná žiadna ďalšia historická progresívna zmena. Keď vzrástol životný štandard, populácia sa stáva kozmopolitnejšiou a vzdelanejšou, spoločnosť ako celok dosahuje väčšiu rovnosť podmienok, ľudia začínajú požadovať. Majú svoju pýchu na vlastnú cenu a to ich vedie k požadovaniu demokratických vlád, ktoré uznávajú ich autonómiu ako slobodných indivíduí. Chápanie významu túžby po uznaní ako motoru histórie nám umožní re-interpretovať viacero fenoménov, ktoré sa nám ináč zdajú byť známe, ako kultúra, náboženstvo, práca, nacionalizmus a vojna. O to sa Fukuyama pokúša práve v 4. časti. Boj o uznanie má plynúť z čisto ľudskej túžby po uznaní. Táto túžba má mať svoj zdroj v tej časti ľudskej duše, ktorá sa označuje gréc. slovom thymos. Z thymu plynie vedomie vlastnej hodnoty a dôstojnosti ľudského indivídua. Toto vedomie môže byť i zdrojom ľudskej zloby i ľudských cností. Thymos môže viesť k túžbe po uznaní za rovného ostatným ľuďom - teda k isothymii, ktorá motivuje človeka k zápasu za ľudskú dôstojnosť, sociálnu spravodlivosť a rovnosť. Na druhej strane thymos môže vyústiť do túžby po uznaní za nadradeného druhým ľuďom - k megalothymii.

Heglov "prvý človek" túži byť uznaný inými ľuďmi, a to hlavne ako človek či ako bytosť schopná morálnej voľby, vrátane možnosti popretia svojej živočíšnej prirodzenosti (napr. pudu sebazáchovy). Tato túžby ho vedie k riskovaniu života v násilných konfliktoch s inými ľuďmi na život a na smrť kvôli prestíži (na úsvitu dejín teda nachádzame tzv. nespoločenskú spoločenskosť). Vyústením krvavých bitiek je ustanovenie panstiev a otroctiev. Tým však podľa Hegla a Fukuyamu vývoj nekončí, ale začína. (Pán je síce uznaný za nadradeného, ale otrokom, ktorého ľudstvo je nedokonalé. Pán tak nenachádza uspokojenie, časom sa nijak podstatne nevyvíja, trpí záhaľkou. Otrok je tiež nespokojný, lebo je považovaný skôr za vec, nástroj než za človeka. Nedostatok uznania vyvoláva túžbu po zmene. Získať späť svoju ľudskosť, stratenú v dôsledku strachu z násilnej smrti, môže prostredníctvom práce. Rabovo ovládnutie prírody sa stáva kľúčom k jeho pochopeniu procesu ovládnutia sebe sama. Rab prechádza dlhodobým a náročným procesom sebavzdelávania, kedy sa učí prekonávať strach zo smrti a hlásiť sa o svoju legitímnu slobodu. V jeho hlave vzniká rada konceptov slobody (napr. stoicizmus či skepticizmus). Poslednou veľkou rabskou ideológiou, "nešťastným vedomím" (čiže nedokonalým konceptom slobody) je podľa Hegla i Marxa kresťanstvo ako absolútne náboženstvo. Kresťanstvo síce poskytlo rabovi predstavu, ako by mala vyzerať ľudská sloboda, neukázalo mu však cestu z jeho podriadenosti. Preto k zavŕšeniu historického procesu je podľa Hegla nutná sekularizácia kresťanstva, teda prevedenie kresťanského poňatia slobody do tohoto sveta. Práve moderný liberálno-demokratický štát sa stal uskutočnením kresťanského poňatia slobody a všeobecnej ľudskej rovnosti na tomto svete. Základné rozlíšenie medzi pánmi a otrokmi zmizlo a z bývalých otrokov sa stali páni – ale nie iných otrokov, ale seba samých. Univerzálny a homogénny štát sa potom podľa Alexandra Kojéve stane posledným štádiom ľudských dejín, pretože človeku prinesie plné uspokojenie ľudskej túžby po uznaní. Nástup univerzálneho a homogénneho štátu prinesie i koniec imperializmu a zníženie pravdepodobnosti vojen, ktoré kvôli nemu vznikajú. Určitou hrozbou pre vyspelé liberálne demokracie posthistorického sveta môžu byť strety s historickým svetom či so svetom, ktorý dosiaľ väzí v dejinách (sem patria krajiny, ktoré zatiaľ nedospeli k fungujúcej tržnej ekonomike a liberálnej demokracii). Tieto strety by sa mohli tykať ropy, prisťahovalectva či usporiadania "svetového rádu" v oblasti životného prostredia či vývozu technológií.

K minimalizácii rizík prispeje záujem liberálnych demokracií ako na spoločnej obrane pred vonkajšími hrozbami, tak na spoločnej podpore demokracie v krajinách, kde dosiaľ neexistuje. Vážnejšou hrozbou pre liberálnu demokracii sú podľa Fukuyamu 2 nebezpečenstvá vnútornej povahy, a to nadmiera túžby po nadvláde (megalothymie) či nadmiera isothymie v podobe fanatickej túžby po rovnom uznaní. Liberálna demokracia totiž potrebuje megalothymiu ako protipól meštianskemu egoizmu a hedonizmu moderného posledného človeka, ktorý povýšil túžbu po pohodlnej sebazáchove nad ochotu riskovať život v boji o prestíž. Mala by ju však usmerňovať do podnikania, demokratickej vnútornej politiky, zahraničnej politiky, športu, snobstva atd., a to sa jej zatiaľ darí.
Fanatická túžba po rovnosti potom znamená nereálnou snahu po odstránení prirodzených či nezbytných reziduálnych foriem nerovností (spätých s prirodzenou rozdielnosťou nadania, ekonomicky nezbytnou deľbou práce a kultúrou). Zápas za väčšiu rovnosť sa môže dostať do rozporu s princípom slobody a viesť k spochybňovaniu kvalitatívnej odlišnosti človeka a zvierat (prírody). I všeobecne je kultúrny relativizmus hrozbou stability demokracie, lebo tá vyžaduje sčasti iracionálnu demokratickú kultúru a spontánnu občiansku spoločnosť, ktorá vyrastá z predliberálnych tradícií - např. z náboženských tradícií či z oddanosti národu alebo rase. Súčasný vývoj udalostí, kde stále viac spoločností s rôznymi kultúrami a dejinami vykazuje z dlhodobého hľadiska podobné rysy vývoja, však dáva nádej, že problémy s myšlienkovým ustrnutím moderného myslenia sa v podstate vyriešia samy a idea relativizmu bude časom menej samozrejmá, než je tomu dnes.
Liberálna demokracia podľa Fukuyamu najlepšie zo všetkých doposiaľ vyskúšaných socio-ekonomických systémov uspokojuje ľudskú túžbu, ľudský rozum a ľudský túžbu po uznaní. Preto predstavuje "najspravodlivejší režim v skutočnosti". A tak by bola škoda, keby znudený posledný človek podľahol túžbe hľadať thymotické boje a výzvy. To by opäť roztočilo kolo dejín, ktoré by sa mohli opakovať v nekonečnom kolobehu, a tak dať za pravdu cyklickému poňatiu dejín. Podľa neho to až tak veľmi nehrozí, pretože by to muselo znamenať rozchod s dnes veľmi silným a dynamickým ekonomickým svetom a ďalej narušenie logiky technického vývoja.

Súčasná liberálna demokracia má síce radu problémov (bezdomovci, drogy, organizovaný zločin, konzumerismus), ale tie sú podľa Fukuyamu v zásade riešiteľné v rámci liberálnej demokracie, ktorá naviac netrpí žiadnymi elementárnymi vnútornými rozpormi.
Kým niektoré súčasné krajiny môžu zlyhať v dosiahnutí stabilnej liberálnej demokracie a iné môžu klesnúť späť do iných, primitívnejších foriem vlády (teokracia, militárne diktátorstvo), ideál liberálnej demokracie by už nemal byť prekonaný. Záverečná časť knihy uchopuje otázku “konca dejín” a bytosť, ktorá sa na konci objaví – posledného človeka. Mnoho ľudí sa domnieva, že možnosť konca histórie sa krúti okolo otázky, či existuje schopná alternatíva k liberálnej demokracii, ktorá by bola viditeľná v dnešnom svete. Nastoluje otázky, či je komunizmus skutočne mŕtvy, či náboženstvo a ultranacionalizmus slávia svoje comeback a pod. Hlavne sa zaoberá podstatou liberálnej demokracie ako takej.. Fukuyama trvá na tom, že všetky spoločnosti majú spoločné vývojové korene – niečo ako Univerzálnu Históriu ľudstva v smere liberálnej demokracie. Na jednej strane je Fukuyama konzervatívnym politickým analytikom, ktorý pružne komentuje stav sveta, potom je filozofom, impozantne sčítaným, hlboko sa hlásiacim k neo-hegelovcom (vo svojej knihe ponúka množstvo detailných filozofických diskusií). Často hovorí o motore, smerovaní histórie o vnútorných sporoch, ktoré musia byť prekonané a o kompletnej absencii koherentnej teoretickej alternatívy k liberálnej demokracii.