Emile Zola: životopis a dielo

Francúzsky spisovateľ Émile Zola bola zakladateľom a najvýznamnejším predstaviteľom tzv. naturalistickej školy v literatúre. Narodil sa v Paríži 2. apríla 1840 ako jediné dieťa Émilie Aubertovej, rodenej de la Beauce a civilného inžiniera Francesca Zolu. V roku 1843 sa rodina presťahovala do
Aix-en-Provence. 28. marca 1847 Francesco Zola nečakane zomrel a rodina sa dostala do veľkých ťažkostí. Napriek tomu Zola spomína na svoje detstvo ako na veľmi šťastné obdobie svojho života plné slnka a lásky k vidieku, znásobovanej úprimným priateľstvom so svetoznámym maliarom menom Cézanne. Vo februári 1858 finančné ťažkosti ale zničili idylu a mladý Émile odišiel do Paríža. Spoznal tie najchudobnejšie vrstvy spoločnosti a život na periférii spoločnosti, čo značne ovplyvnilo jeho tvorbu. Potom sa ale zamestnal u vydavateľa, ktorý sa volal Hachette /vydavateľstvo dnes vydáva najlepšie francúzske slovníky a diela/. U tohto obchodníka sa dostal až na miesto vedúceho reklamy. Tu stretol veľa známych osobností, kritikov a spisovateľov, čo mu dodalo odvahu vydať sa na cestu novinára a svojimi bystrými kritickými článkami si získal aj meno vynikajúceho umeleckého kritika. No jeho najvlastnejším povolaním bola literárno-umelecká práca, ktorej venoval Zola svoje najlepšie sily. Thérese Raquin

Už tento tzv. fyziologický román odhalil okrem jeho talentu aj umelcove nedostatky, najmä čo sa týka ideového zamerania jeho umeleckej tvorby. Zola si totiž teoreticky nesprávne určil svoju úlohu umelca-spisovateľa, keď sa už v tomto románe – podľa vlastných slov – snažil zobraziť „človeka živočícha, nič viac“. A v súhlase s touto teóriou potom aj životné osudy hrdinov jeho románov sú určované hlavne ich živočíšnymi pudmi a vášňami, ktoré tu pôsobia ako všemocná, slepá sila.
Román odkrýva nielen autorov záujem o maľbu, ale takisto aj vplyv Balzaca na jeho myslenie, vedecké teórie a ich vplyv na jeho myšlienkový vývoj a nakoniec estetické princípy, ktoré aplikoval v svojich románoch. Absolútny realizmus, dramatická konštrukcia a psychologická téza sú jedným z prvých a jedným z najzjavnejších príkladov literárneho naturalizmu. No čoskoro sa ukázalo, že Zola je lepší umelec ako teoretik, že vo vlastnej umeleckej práci prekračuje hranice, ktoré literárno-umeleckej tvorbe vymedzil ako teoretik literatúry.

Inšpirovaný Balzacovou Ľudskou komédiou, koncom šesťdesiatych rokov zamýšľa napísať sériu asi tridsiatich románov, ktoré by tvorili veľký cyklus, pomenovaný Rougonovci – Macquartovci, biologická a spoločenská história rodiny v období Druhého cisárstva /Rougon-Macquart, histoire naturelle d’une famille sous le Second Empire/. Do tohoto cyklu zaraďuje autor diela ako Kariéra Rougonovcov, Jeho Excelencia Eugene Rougon, Korisť, Brucho Paríža, Peniaze, Pasca, Germinal, Zem.
V tomto cykle chcel podať všestranný obraz života francúzskej spoločnosti v druhej polovici 19. storočia. Ústrednými postavami sú členovia rodiny Rougon-Macquartovcov, ktorí boli dedične zaťažení následkami alkoholizmu a neurasténie. Svoje romány Zola však zaľudnil aj množstvom postáv a postavičiek zo všetkých spoločenských tried, čo mu umožnilo preniknúť do rôznych spoločenských prostredí a podať tak naozaj mnohostranný obraz francúzskeho života. Zolov teoretický postoj k otázkam umeleckej tvorby a spoločenského vývinu zapríčiňuje, že autor neraz upadá do chýb a omylov. Zatiaľ čo Balzac vo svojich dielach podával dôsledne pravdivé – teda realistické obrazy života, pretože sa sústredil na zachytávania typických javov za typických okolností, Zola veľa ráz skĺzne z cesty realistického zobrazovania skutočnosti, pretože sa sústreďuje na javy spoločensky netypické, celkom výnimočné a výstredné. Preto sú jeho diela plné ľudí, ktorí sú zaťažení nejakou duševnou chorobou, preto sa s takým záujmom venuje opisovaniu psychopatologických prípadov a preto jeho hrdinovia natoľko podliehajú slepej sile svojich animálnych pudov a vášní. Táto okolnosť súvisí aj s tým, že Zola, zanietený za výsledky súčasnej prírodovedy, najmä biológie, chcel jej závery celkom mechanicky prenášať na človeka a na život celej ľudskej spoločnosti. No tu práve podľahol nesprávnemu, idealistickému učeniu o dedičnosti, ktoré v tom čase šíril najmä reakčný nemecký biológ Weissmann. No ani Zolov pohľad na otázku spoločenského vývinu nebol správny. V druhej polovici 19. storočia vstúpil spoločenský vývin vo Francúzsku do obdobia veľkej koncentrácie kapitálu. Balzacove časy, v ktorých robila buržoázia prvé smelé a úspešné kroky k ovládnutiu života v krajine, boli už minulosťou. Teraz už buržoázia pevne ovládala hospodársko-spoločenské a politické pole a dala sa na cestu zakladania veľkých priemyselných podnikov, na cestu zhromažďovania kapitálu do čo najmenšieho počtu rúk veľkých kapitalistov, na cestu neľútostného konkurenčného boja, na cestu vytvárania veľkých monopolov. Zola videl tento vývin, videl aj jeho zhubné následky pre väčšinu francúzskeho národa, ale pokladal ho za osudovú nevyhnutnosť. Preto obrazy zo života pôsobia na čitateľa svojou pochmúrnosťou a fatalistickou beznádejou.

V tomto sa prejavila najzávažnejšia črta, príznačná pre Zolovu umeleckú tvorbu, príznačná pre naturalizmus. Zola však vytvoril aj diela, ktoré veľmi vážne zasiahli do vývinu francúzskeho spoločenského života a ktoré svoju živú spoločenskú platnosť nestratili ani dnes. Zola napísal i sériu románov, ktorá má protiklerikálne zameranie. Patria do nej napríklad romány Lurdy a Rím, ktoré odhaľujú reakčnú spoločenskú úlohu cirkevných kruhov. Na sklonku života Zola napísal ešte sériu románov pomenovanú Štyri evanjeliá. patrí do nej napríklad reformistická sociálna utópia Práca, ktorú spisovateľ napísal pod vplyvom utopistického socialistu, Francúza Fourriera. Tento román však už svedčí o úpadku Zolových tvorivých schopností, pretože silné podčiarkovanie fyziologických stránok života malo za účinok oslabenie realistickej hodnoty obrazu skutočnosti. Z literárno kritických statí sú najznámejšie Experimentálny román a
Románopisci – naturalisti. Z publicistických článkov vyniká Zolov slávny apel na prezidenta Francúzskej republiky nazvaný Žalujem /J’accuse/. Týmto článkom sa Zola postavil na obranu krivo obžalovaného a odsúdeného kapitána Dreyfusa. Dielko rozdelilo francúzsky ľud na dva tábory – reakčný a demokratický. Zola stál na čele demokratického, pokrokového Francúzska, ktorému sa napokon podarilo zvíťaziť, pretože sa dosiahlo obnovenie procesu s kapitánom Dreyfusom. Zola zomrel náhle roku 1902 zadusený plynom, ktorý unikal z kachiel. Bol pochovaný na cintoríne na Montmartri a 4. júna 1908 boli jeho pozostatky prevezené do Panthéonu.

Nana

Významný naturalistický román známeho francúzskeho spisovateľa devätnásteho storočia Ěmila Zolu je deviatym z jeho cyklu Rougonovci-Maquartovci. Životné osudy herečky a kurtizány odhaľujú zákulisie horných vrstiev parížskej spoločnosti. Nana je dcérou Gervaisy a notorického alkoholika Coupeaua. Osudovo poznačená bedárskym prostredím a dedičnými dispozíciami, nedosiahne úspech v umení, ani šťastie v láske. Po rozchode s hercom Fontanom sa dáva vydržiavať húfom najrozličnejších ctiteľov predstavujúcich rôzne typy vtedajšej buržoázie. Všetci sú neodolateľne priťahovaní jej neskonalou krásou, vychádzajúcou najmä z vnútra a stávajú sa ňou doslova posadnutí, zabúdajúc na všetko ostatné, česť, rodinu, majetok.. Nana sa chce svojim zámožným milencom úplným využívaním pomstiť za svoj pôvod, chudobu i nešťastie v živote. Svojou neutíchajúcou náročnosťou a nenásytnosťou ruinuje ich podniky a zákernými klebetami a intrigami rozvracia ich rodinné zväzky a vzťahy.

S pôžitkom ponižuje bojazlivého, až komicky vykresleného grófa Muffata, ktorý jej dal postaviť prepychový palác. Po úspechoch v Rusku sa vráti k chorému synovi. Sama sa však nakazí zákernou chorobou a paradoxne umiera v špinavej hotelovej izbe v predvečer prusko-francúzskej vojny.
Drsné odhalenie mravného úpadku vyšších vrstiev vtedajšej spoločnosti vyvolalo prudkú reakciu proti románu a spisovateľovi. Émile Zola si nekládol obrúsok pred ústa a bez váhania odhalil tie najšokujúcejšie fakty o spoločnosti toho obdobia, poukazuje na hnilobný proces celého ľudstva vyvolaný nízkymi mravmi. Román patrí medzi najlepšie naturalistické diela svetovej literatúry.

Germinal

Toto dielo má za základ historickú udalosť: veľkú stávku severofrancúzskych baníkov koncom šesťdesiatych rokov. Sociálne pomery baníkov sa však od tých čias nielenže nezlepšili, ale zhoršili a preto aj v osemdesiatych rokoch zúfalo bojovali za zlepšenie podmienok. V uhoľných revíroch boli stávky bežnou vecou. Zolove sympatie boli na strane baníkov a aby lepšie spoznal ich život a prostredie, zostúpil s nimi aj dolu do baní. Takto poznal neobyčajne ťažké podmienky ich života a tak niet divu, že Germinal je dielom veľmi živým, ktoré mocne účinkuje na čitateľa vernosťou zobrazenia.
Možno povedať, že Germinal je prvý román vo francúzskej literatúre, ktorý je venovaný priemyselnému proletariátu. Zola v ňom zachytil jeho vzrast triedneho uvedomenia a aj rôzne typy ľudí, príznačné pre stav robotníckeho hnuti v tom čase. Práve tak autor v tomto románe zobrazil pravú tvár majiteľov baní, vykorisťovateľov a lišiackych nepriateľov proletariátu. Tento román mal veľký vplyv na široký okruh čitateľov a zohral významnú úlohu vo vývine francúzskeho robotníckeho hnutia, i keď jeho účinok Zola oslabil nejednou naturalistickou črtou, najmä upútaním sa na fyziologickú stránku života. Brucho Paríža /Le Ventre de Paris/

Brucho Paríža je francúzskym naturalistickým románom, tretím v poradí z cyklu Rougon-Macquartovci a je z prostredia parížskej tržnice. Terčom spisovateľovej kritiky sa stala morálka bezduchej sýtosti ktorá súvisela s rozmachom finančného kapitálu za vlády Napoleona III. Najviac pozornosti je v deji románu venovanej reformistickému blúznivcovi Florentovi, ktorý sa nelegálne vrátil z Guayany /Diabolských ostrovov/, kam ho poslali po náhodnom zatknutí za monarchistického prevratu Napoleona III.

Vyhladovaný utečenec je pohltený búrlivým prebudením tržnice a útočisko nachádza v „tučnom a pokjnom blahobyte“ údenárstva svojho mladšieho brata Quenua, ktorého výchove obetoval po smrti svojej matky svoju intelektuálnu ašpiráciu. Na nátlak švagrinej – krásnej Lízy – prijíma Florent miesto inšpektora v oddelení rýb, kde trpí tak zápachom, ako útokmi žien. Utieka sa k reformistickým plánom, ktoré rozvíja v krúžku politických opozičníkov z krčmy pána Lebigra. Jeho odlišnosť a záhadné počínanie narúšajú stále viac „tučný mier“ tržnice. Znesvári i najväčšie súperky blahobytného pôvabu – údenárku krásnu Lízu a predavačku rýb – krásnu Normanďanku. S postupujúcimi prípravami na nereálny štátny prevrat sa stupňuje nepokoj v tržnici. Na základe radu obvinení, ktorý dovŕši Líza je Florent opäť odsúdený do vyhnanstva, kam ho doprevádza radikál Gavard. Tržnica si vydýchne, Líza sa zmieri s Normanďankou a údenárstvo začne opäť vyžarovať „mastné zdravie“. V románe je súčasne rozvinutý obraz každodenného života farebného prstredia, ku ktorému patrí aj galéria parížskych figúrok a ich prízemné pletky. Najtesnejšie sú s tržnicou spätí dvaja mladí ľudia – pôvabný, ale slaboduchý Marjolin a uličnica Cadina, ktorí sa v nej pohybujú, sýtia a milujú so živočíšnou bezstarostnosťou, sú „idylou obrovského brucha“.
V tomto diele už Zola dôsledne realizoval program experimentálneho románu, čím priblížil literárnu tvorbu pozitivistickej vedeckej metóde tým, že ju poňal ako výsledok podrobného prieskumu určitého sociálneho prostredia. Úžasný opis nesúci výrazné stopy výtvarnej inšpirácie vyvoláva dojem množstva, precízne vykreslené postavy pomáhajú plastickosti celého románu. Túto stránku diela podčiarkuje aj postava Clauda a jeho polemika s romantizmom. „Jemu sú milšie hromady zeleniny ako stredoveké hrady.“ V tomto človeku spodobil Zola niektoré rysy svojho priateľa Cézanna. Všetky ľudské figúry sú poňaté ako produkt prostredia. „Jej telo malo tú priesvitnú belobu a ružovú pokožku osôb, ktoré žijú v dennom styku so sadlom a surovým mäsom.“
Veľmi častá je personifikácia – „Dýchala mu do tváre svoj skazený dych, rozvalená uprostred města ako opilec pod stolom při poslednej fľaške.“ Takto sa tržnica stáva symbolom doby – brucho Paríža je kramárskym bruchom stredostavovskej počestnosti. Napísaniu diela predchádzala podrobná štúdia miesta, každodenné návštevy autora v rôznych hodinách a rôznych ročných obdobiach. Študoval tiež policajné predpisy, daňové vyhlášky a zhotovil si dokonca topografický nákres podľa plánov prefektúry.

Teória konfliktu tučných a chudých, ktorá sa stala jedným zo Zolových prejavov ľudského prírodopisu bola inšpirovaná Breughelovým obrazom Boj Tučných a Chudých.
Dielo sa stretlo s úplnou ignoráciou a sklamaný autor sa pohrúžil do svojho cyklu bez toho, aby tušil, že jeho dielo zlúčením reportážnych a fiktívnych prvkov predstihlo vývoj európskeho románopisectva o niekoľko desaťročí. Prípad Alfreda Dreyfusa

Alfred Dreyfus bol francúzsky dôstojník židovského pôvodu, zapletený do súdneho sporu, ktorý vyvolal na sklonku 19. storočia vel'ký politický škandál. Dreyfusa, ktorý slúžil vo francúzskom generálnom štábe, roku 1894 obvinili z vojenskej špionáže v prospech Nemecka, uznali ho vinným a odsúdili ho na doživotné väzenie na Diabolskom ostrove pri pobreží Guayany. Narastali však pochybnosti o spravodlivosti procesu. Roku 1896 dospel plukovník Georges Picquart, šéf spravodajskej sekcie armády, k záveru, že Dreyfus bol nevinnou obeťou skutočného špióna, majora Ferdinanda Esterházyho. Ked' roku 1898 vyhlásil vojenský súd Esterházyho za nevinného, vypukol rozruch. Románopisec Émile Zola v liste prezidentovi nazvanom J‘accuse (Žalujem) tvrdil, že sudcovia poslúchli príkaz generálneho štábu a vyniesli predpojatý rozsudok. Bol preto sám postavený pred súd a poslaný do väzenia pre urážku na cti, ale podarilo sa mu ujsť do Anglicka. Prípad využívali nacionalistické, militaristické, antisemitské a rojalistické živly na jednej strane a stúpenci republikánov, socialistov a antiklerikálov na strane druhej. Dreyfusovo obvinenie sa zrútilo, keď sa zistilo, že dôkazy proti nemu boli sfalšované, a Esterházy priznal svoju vinu. Najvyšší súd nariadil armáde Dreyfusov proces obnoviť. Vojenský súd však uznal Dreyfusa za "vinného s pol'ahčujúcimi okolnosťami" a vzápätí mu roku 1899 prezident republiky udelil milosť. Až roku 1906 bol Dreyfus úplne rehabilitovaný a znovu uvedený do radov armády. V dôsledku tohto prípadu vzrástol v krajine antiklerikalizmus a roku 1905 prestalo byť rímskokatolícke náboženstvo oficiálnym náboženstvom Francúzska.