Ján Jessenius životopis

JESENSKÝ-JESSENIUS, Ján - lekár-chirurg, anatóm, vzdelanec
(27. 12. 1566 Wróclaw, PĽR - 21. 6. 1621 Praha). Príslušník turčianskeho
zemianskeho rodu J. Otec Baltazár, J., pôv. z Horného Jasena, matka Marta,
rod. Schillerová, dcéra wroclawského mešťana. Manželka Mária, rod.
Felsová (?-1613), mal pravdepodobne adoptívnu dcéru.

Základnú a strednú školu navštevoval vo Wróclawi, od 1583 študoval na
artistickej fak. univerzity vo Wittenbergu, 1585 v Lipsku, 1587 bakalár. V
Lipsku navštevoval i prednášky z medicíny, v kt. pokračoval od 1588 na
univerzite v Padove, 1591 PhDr. a MUDr.

Praktický lekár vo Wróclawi, 1593-95 dvorný lekár saského kurfirsta Fridricha
Viliama v Dráždanoch, 1595-1602 vedúci katedry anató-mie, chirurgie
a lekárskej botaniky na univerzite vo Wittenbergu, 1597 rektor univerzity,
1600 dekan lekárskej fak., 1602-08 praktický lekár v Prahe, 1608-13
dvorný lekár a historiograf uh. kráľa Mateja vo Viedni, 1613 pôsobil v
Dráždanoch, 1614 v Baseli a Tiibingene, 1615-16 v Prahe, 1617 v Siene,
1617-20 rektor pražskej univerzity, na kt. prednášal históriu.

Vychovaný v meštianskom prostredí, osvojil si už v rodisku princípy nem.
protestantského humanizmu, humanistickú a renesančnú kultúru počas štúdia
v Padove. Celý život prejavoval záujem o kult. dianie, najme v Prahe udržiaval
styky s poprednými humanistickými vzdelan-cami (Tycho de Brahe, J.
Keppler, T. Hájek z Hájku, J. Typotius, M. Bacháček, A. Zalužanský
zo Zalužian a i.). Zásady humanistickej kultúry vštepoval svojim univ.
poslucháčom, šíril ich v spoločenskom prostredí, v kt. pôsobil, vlastnými
prácami a vydávaním diel iných autorov. Prejavili sa v jeho zmysle pre
klasickú kultúru, v kultivovanom a pútavom štýle, kt. písal filozofické a
spoločenské, ale i lekárske diela.

Odbornou lekárskou spisbou sa zaoberal najme počas pôsobenia vo
Wittenbergu. Ako dizertačnú prácu predložil rozpravu o tzv. trojdňovej
zimnici ako dôsledku ochorenia žlče. V podstate sa v nej stotožnil s
názormi st. autorov. V úvode k prednáškam svojho padovského prof.
Campolonga vyzdvihol význam správnej diagnostiky v lekárskej praxi.
Anatomickými prácami sa zaradil medzi najvýznamnejších predstaviteľov
tejto disciplíny vo svojej dobe. Jeho opis pitvy v Prahe, kt. tam v júni
1600 uskutočnil ako prvú verejnú pitvu v čes, krajinách vôbec, mal veľký
ohlas v lekárskej i laickej verejnosti. Podal v ňom zloženie ľudského tela,
uloženie jednotlivých orgánov a ich funkciu.

V podstate šlo o výber z
Vessaliovho diela obohatený o najnovšie poznatky tal. anatómov, obsahoval
však aj niektoré nové poznatky, kt. prekonal svojich predchodcov (napr.
nové objavy pri opise a hodnotení činnosti sluchových a rečových orgánov;
jeho poučky o spôsobe videnia použil v novej teórii videnia J. Keppler).
Znaky pôvodnosti mala jeho rozprava o kostiach, v kt. podrobne opísal
sústavu, počet a skladbu kostí. V prínosnom návode k chirurgickej praxi
zdôvodnil význam chirurgie (kt. st. lekárske autority nepokladali za lekársku
disciplínu, ale za remeslo) pre medicínu, rozobral jednotlivé chirurgické
úkony, opísal nástroje a spôsob ich používania, výrobu protéz. Za základ
mu slúžili najme práce franc. chirurga A. Parrého, vložil doň však aj svoje
kritické pripomienky a chirurgické skúsenosti. Rozpravy o more, kt.
podnietila pražská epidémia z 1606, neprekonali však vtedajšie nedostatočné
poznatky. Záujem odborníkov vyvolala jeho rozprava o krvi - Diagnostika
chorôb podľa farby, hustoty a zrážavosti krvi (podobná práca o moči
zostala v rkp). V nevydanom osobitnom liste P. Magnovi, lekárovi
panovníka Mateja, vyložil názory na vlastnosti liečivých, najme karlovarských
prameňov. Osobitnú skupinu prác tvoria dizertácie absolventov medicíny vo
Wittenbergu, napísané pod jeho vedením. Spravidla v nich vyjadrovali jeho
názory, prevažne v prácach z internej medicíny. S vlastným úvodom a
životopisom autora reedoval vtedy už takmer neznámu kritiku A. Vessalia
na Fallopiovo anatomické dielo.

V jeho filozofickom myslení sa spájala renesančná filozofia so svetonázorom
lutherovskej reformácie, čiastočne ho však ovplyvňovali i jeho praktické
lekársko-prírodovedné poznatky a skúsenosti. V baka-lárskej dizertačnej
práci o nesmrteľnosti duše vychádzal z Aristotela a biblie. Dušu pokladal za
podstatnú, osebe existujúcu nemennú formu, kt. nepotrebuje na poznávanie
príčin a účinkov nijaký fyzický orgán. V práci De divino. . . sa zaoberal
vzťahom fyziky (vo vtedajšom chápaní prírodných vied vôbec) a filozofie
(metafyziky) a došiel k záveru, že napriek zásadným rozdielom sa majú v
záujme dokonalého poznania dopĺňať. V diele Zoroaster - nová krátka a
pravdivá filozofia o vesmíre reprodukoval filozofiu ferrarského prof. F.
Patrizziho, s kt. sa zoznámil počas štúdia v Taliansku. Podľa neho počiatkom
všetkého bytia je jedna nestvorená všeobsahujúca podstata, kt. vyžarovaním
vytvára zo seba stvorené bytia.

Akt stvorenia vysvetľuje kresťansko-
novoplatónsky - prvé stvorené súcno je priestor, nekonečný vo všetkých
smeroch a nehybný, vyplnený prasvetlom a vnímaným svetlom. V Patrizziho
a jeho vlastných názoroch sa však odrážal už vplyv Kopernika a G. Bruna.
Aristotelovskú scholastickú filozofiu, udomácnenú na nem. protestantských
univerzitách, rozvíjal v diele o sympatii a antipatii v prírode. Vyslovil v ňom
však aj pokrokové zásady vedeckého bádania - pri skúmaní sa nemožno
odvolávať na zásah boží, treba hľadať vnútorné príčiny javov. V poslednom
filozofickom traktáte napísanom v Prahe (De anima) dával do súladu platónske
a aristotelovské chápanie sveta s novoplatónskym učením o emanáciách.
Uplatnil v ňom aj vlastné poznatky z lekárskej praxe, napr. pri hodnotení
významu zmyslových orgánov, z kt. na prvé miesto kládol sluch a zrak.
Vydaním Savonarolovho diela chcel nem. verejnosť oboznámiť s jeho
filozofiou a reformnými snahami. S podobným poslaním vydal humanistu
K. Sigonia, bádateľa v dejinách starého Ríma a Atén.

Autor príležitostných veršov vydaných samostatne alebo v spisoch iných
autorov; ojedinelý prípad je spracovanie príbehu De rustico Boemo.
Podobne vyšli jeho príležitostné reih nad hrobom zomretých priateľov
(napr. Tycha de Brahe), prejavov prednesených z postu akademického
funkcionára ap.

Osobitnú skupinu jeho literárnej tvorby predstavujú spisy napísané v
súvislosti s jeho politickou a verejnou činnosťou. Obsahujú o. i. doklady
o tom, že si uvedomoval svoj pôvod, že najväčší obdiv a lásku venoval
Čechám - v Pražskej pitve označil Prahu za najbohatšie a najvznešenejšie
mesto v Európe. Politicky sa formoval v protestant-skom prostredí,
názory na vládu najkoncentrovanejšie vyjadril v spise Pro vindiciis,
contra tyranos, kde vyslovil názor, že poddaní a vladári majú byť
navzájom viazaní povinnosťami a právami, odmietol Mac-chiavelliho
učenie o moci vladára, priznal ľudu právo na odpor voči tyranskej vláde.
V oslavnom spise na kráľa Mateja podal prehľad uh. kráľov od najst. čias.
O uh. dejiny sa zaujímal aj ako dvorný historiograf. R. 1612 v liste
turčianskemu županovi a strážcovi uh. koruny Petrovi Révaiovi písal
o význame koruny ako odznaku kráľovskej moci, ale odporúčal mu
do priazne aj svojich príbuzných v Turci. Ako delegát čes. stavov na
uh. sneme v Bratislave opísal poslanie a zážitky v osobitnom spise
(Legationes...). Ako funkcionár pražskej univerzity obrátil sa osobitným
spisom na čes. stavy so žiadosťou o podporu univerzity a pozdvihnutie
jej úrovne, akú mala v minulosti.

Verejnú a politickú činnosť rozvinul najme v Prahe.

Stýkal sa s poprednými
učencami, príslušníkmi šľachty i meštianstva, nepodarilo sa mu však preniknúť
na dvor Rudolfa II. R. 1608 sa zúčastnil na korunovácii Mateja II. za uh.
kráľa v Bratislave a vstúpil do jeho služieb, tie však nesplnili jeho predstavy
a dobrovoľné sa svojho postavenia vzdal. Po opätovnom usadení sa v
Prahe popredný predstavitel' odboja čes. stavov proti absolutistickej
vláde Habsburgov-cov. R. 1618 sa v ich mene listom obrátil na uh. snem
v Bratislave, aby nevolil Ferdinanda za uh. kráľa, ale aby uh. stavy vedno
s čes. postupovali proti nemu ako rušiteľovi slobôd a náboženstva. Pretože
na list nedošla odpoveď, vyslali ho čes. stavy do Bratislavy osobne, aby
informoval uh. snem o udalostiach v Prahe a získal ho pre spoločný postup,
no medzitým snem zvolil Ferdinanda za uh. kráľa. Po príchode do Bratislavy
ho v júli 1618 zatkli a do konta roka väznili v Bratislave a vo Viedni,
vyslobodili ho na zásah čes. stavov a za výmenu. Po návrate do Prahy
pokračoval v aktivite na univerzite i v boji proti Habsburgovcom,
spolupracoval s popredným predstaviteľom direktória a neskorším
vicekancelárom Bohuslavom z Michalovíc, na slávnostnej korunovácii
Fridricha Falckého za čes. kráľa predniesol slávnostnú reč s požiadavkou
podpory univerzity. R. 1620 0. i. zástupca Čiech na uh. sneme v Banskej
Bystrici, kde rokovali o podpore zo strany Betlenovho stavovského povstania.
Betlen ako protináhradu žiadal 100 tis. zlatých, preto sa vrátil do Prahy a potom
s celou sumou do Banskej Bystrice, Betlen však svoj sľub neuskutočnil.
Počas druhého pobytu v Banskej Bystrici pravdepodobne navštívil príbuzných
v Turci. Po prehratej bitke na Bielej hore a po obsadení Prahy cisárskym
vojskom ho medzi prvými zatkli. Pretože verejne vystupoval proti
panovníkovi, potrestali ho vytrhnutím jazyka, verejným sťatím a rozštvrtením.
Popravili ho spolu s ďalšími 26 čes. pánmi na Staromestskom námestí.
Jeho literárne dielo v čes. krajinách po poprave systematicky ničili, takže
sa zachovalo najmä v nem. univerzitných knižniciach, čiastočne na území Slov.

Významný predstaviteľ humanistickej vzdelanosti, medicíny, filozo-fie, dejateľ
čes. protihabsburského odboja, čes. a slov. kultúry.