Patrili k nemu i hunené papuče, ktoré vyrábal už otec Tomáša Baťu, Antonín a naučil ich robiť aj Tomáša ešte ako malého chlapca. Aj tie museli byť dokonalé. Už vtedy zodpovedali i tie najobyčajnejšie papuče súčasným hľadiskám návratnosti surovín a ekologickým princípom.
A remeslo obchodu? Od papúč k nemu nebolo ďaleko. Práve s nimi sa Tomáš ako pätnásťročný chlapec pokúsil o šťastie vo Viedni. A stroskotal, pretože akokoľvek dobre ich vedel vyrobiť, nedokázal ich predať. Pretože ich nedokázal správne ponúknuť. Pretože ešte neovládal umenie voľby teritória ani metódy predaja. Pretože až vtedy začal formovať ďalšie remeslo - remeslo marketingu. K remeslu patrila u Baťov odjakživa i oboznámenosť s konkurenciou a časom a samozrejme rovnako i schopnosť, dokázať z týchto poznatkov ťažiť. Dokázať sa z nich poučiť. Pracovať s niečím, čo nám dnes draho platení marketingoví poradcovia vnucují ako úplnú novinku, tzv. "gap-filling", teda odhalenie a zaplnenie "diery" na trhu alebo medzery v sortimente, patrilo počas sobotných porád širšieho vedenia povestnej zlínskej vily ku každodennej rutine. Ale čo sa cenilo vždy - bolo práve remeslo: schopnosť dokázať zručne, v najmenšom čase a s najväčšou úsporou, (ale i s najmenším rizikom) dosiahnuť maximum. K remeslu patrila tiež lojálnosť. K Baťovi sa poctivý človek nedával, baťovcom sa stával. A väčšinou na celý život. Tomáš Baťa už veľmi mladý spoznal, že obchod nie je jednoduchý, že nie je súkromnou záležitosťou, že otázka existencie v obchode závisí od služby druhým. Tomáš Baťa chcel, aby si ľudia boli rovní, chcel, aby zavládol v Zlíne nový, iný spôsob života. Želal si mužnejší pomer medzi robotníkom a podnikateľom, ktorý videl v Amerike – ja pán, ty pán, ja obchodník, ty obchodník. V obchodnom a priemyselnom svete sa však nedá vystačiť len s chcením a túžbami. Ľudia chcú zárobok, banka úroky a zákazníci topánky. Bolo teda nutné dať ľuďom najskôr prácu, peniaze a topánky a pokiaľ možno viac ako iní. Po vojne ostal Baťovi len obrovský dlh rozpadnutého štátu, ktorý nezaplatil za dodaný tovar a súčasne povinnosť platenia ťažkých daní a dávok z majetku novému štátu. Ostali mu aj štyri továrenské budovy plné starých, nehodiacich sa strojov. Jediné aktívum, s ktorým mohol ešte rátať boli ľudia. Na nich začal Baťa budovať svoj sen o samospráve práce, smeroval k tomu postaviť hospodársky stroj ľudskej spoločnosti na pevné, spoľahlivé koľajnice a zabezpečiť mu pohonné sily, aby bežal a slúžil.
Vo vojne dosiahla výroba svoj vrchol, v roku 1917 sa denne vyrábalo 10000 párov topánok a zamestnaných bolo okolo 5000 osôb.