Tomáš Baťa životopis

V roku 1894 si Tomáš Baťa spolu so svojimi súrodencami založil v jednom malom dome na zlínskom námestí obuvnícku živnosť. Tento podnik neskôr preslávil v mnohých krajinách sveta meno Baťa a aj mesto Zlín.
Mladý Tomáš Baťa prejavoval húževnatosť, organizačné schopnosti i obchodnú obratnosť. V roku 1900 sa podnik presťahoval do novovystavanej budovy pri zlínskom nádraží. V nej už boli inštalované stroje na parný pohon a počet zamestnancov dosahoval okolo 120 osôb.
Závod vyrábal od začiatku hunenú prešívanú obuv, ale obchodný úspech mu prinášala hlavne ľahká plátená obuv, ktorá sa predávala najmä nemajetným vrstvám zákazníkov. Dôležité podnety a skúsenosti načerpal Tomáš Baťa počas svojho pobytu v USA, kde strávil niekoľko mesiacov v továrňach, kde aj pracoval. Americká inšpirácia bola pre Tomáša Baťu mimoriadne dôležitá, nanovo orientovala smer jeho podnikateľskej aktivity. Baťova továreň postupne začínala prenikať aj na zahraničné trhy. Tomáš Baťa si začal uvedomovať, že by pre svoje úmysly potreboval ešte viac budov a pracovníkov, ktorí síce prichádzali z okolia, ale nemali kde bývať. Začal teda stavať domy pre svojich zamestnancov.
Veľký rozmach zaznamenal závod cez 1. svetovú vojnu, kde sa podieľal na vojenských objednávkach a zamestnával až 5 tisíc ľudí. Vtedy zlínske továrne dodávali milióny párov topánok rakúsko-uhorskej armáde. Okrem vojenských topánok závod vyrábal dreváky pre vidiecky ľud. Podošvy mali z dreva, zatiaľ čo ostatok bol z vojenského odpadu. Od roku 1917 sa podnikanie baťovky rozširovalo ešte aj v inom smere vytváraním vlastnej siete predajní obuvi, ktorých počet vzrástol do konca roku 1923 na 112. Okrem toho začali vznikať baťovské pobočky v Nemecku, Anglicku, Francúzsku, Juhoslávii, Poľsku, Švajčiarsku, Holandsku, Indii a USA. Málo osobností a málo firiem dokázalo poznamenať vývoj Československej republiky ako rodina Baťov a ich spoločnosť. Tomáš Baťa prišiel so zásadou koncentrovať sa predovšetkým na služby zákazníkovi a prístup k nemu. Bol možno prvý, kto sa z nej pokúsil urobiť remeslo. Dokonale zvládnutá výroba patrila vždy na prvé miesto záujmu. Práve u Baťov sa však ťažisko podnikania začalo presúvať pomerne skoro z výlučnej výroby topánok, ale aj doplnkového tovaru tiež na obchod s nimi. A za rovnako ťažké, ale profesiovo nevyhnutné remeslo sa začal považovať aj obchod a služby. Skutočne všetko ale začalo obuvníctvom.

Patrili k nemu i hunené papuče, ktoré vyrábal už otec Tomáša Baťu, Antonín a naučil ich robiť aj Tomáša ešte ako malého chlapca. Aj tie museli byť dokonalé. Už vtedy zodpovedali i tie najobyčajnejšie papuče súčasným hľadiskám návratnosti surovín a ekologickým princípom.
A remeslo obchodu? Od papúč k nemu nebolo ďaleko. Práve s nimi sa Tomáš ako pätnásťročný chlapec pokúsil o šťastie vo Viedni. A stroskotal, pretože akokoľvek dobre ich vedel vyrobiť, nedokázal ich predať. Pretože ich nedokázal správne ponúknuť. Pretože ešte neovládal umenie voľby teritória ani metódy predaja. Pretože až vtedy začal formovať ďalšie remeslo - remeslo marketingu. K remeslu patrila u Baťov odjakživa i oboznámenosť s konkurenciou a časom a samozrejme rovnako i schopnosť, dokázať z týchto poznatkov ťažiť. Dokázať sa z nich poučiť. Pracovať s niečím, čo nám dnes draho platení marketingoví poradcovia vnucují ako úplnú novinku, tzv. "gap-filling", teda odhalenie a zaplnenie "diery" na trhu alebo medzery v sortimente, patrilo počas sobotných porád širšieho vedenia povestnej zlínskej vily ku každodennej rutine. Ale čo sa cenilo vždy - bolo práve remeslo: schopnosť dokázať zručne, v najmenšom čase a s najväčšou úsporou, (ale i s najmenším rizikom) dosiahnuť maximum. K remeslu patrila tiež lojálnosť. K Baťovi sa poctivý človek nedával, baťovcom sa stával. A väčšinou na celý život. Tomáš Baťa už veľmi mladý spoznal, že obchod nie je jednoduchý, že nie je súkromnou záležitosťou, že otázka existencie v obchode závisí od služby druhým. Tomáš Baťa chcel, aby si ľudia boli rovní, chcel, aby zavládol v Zlíne nový, iný spôsob života. Želal si mužnejší pomer medzi robotníkom a podnikateľom, ktorý videl v Amerike – ja pán, ty pán, ja obchodník, ty obchodník. V obchodnom a priemyselnom svete sa však nedá vystačiť len s chcením a túžbami. Ľudia chcú zárobok, banka úroky a zákazníci topánky. Bolo teda nutné dať ľuďom najskôr prácu, peniaze a topánky a pokiaľ možno viac ako iní. Po vojne ostal Baťovi len obrovský dlh rozpadnutého štátu, ktorý nezaplatil za dodaný tovar a súčasne povinnosť platenia ťažkých daní a dávok z majetku novému štátu. Ostali mu aj štyri továrenské budovy plné starých, nehodiacich sa strojov. Jediné aktívum, s ktorým mohol ešte rátať boli ľudia. Na nich začal Baťa budovať svoj sen o samospráve práce, smeroval k tomu postaviť hospodársky stroj ľudskej spoločnosti na pevné, spoľahlivé koľajnice a zabezpečiť mu pohonné sily, aby bežal a slúžil.
Vo vojne dosiahla výroba svoj vrchol, v roku 1917 sa denne vyrábalo 10000 párov topánok a zamestnaných bolo okolo 5000 osôb.

Surovín však bol nedostatok a ceny vysoké. Zákazníci bosí a bez peňazí. Baťa vtedy začal budovať svoje vlastné predajne, zaviedol jednotné, pevné ceny tovaru a postupne konsolidoval podnik k novej práci. Počas veľkej priemyselnej a valutovej krízy vykonal radikálny čin, pomocou ktorého si získal sympatie verejnosti. Znížil ceny o 50% za jediný deň. Počet objektov mu vzrástol zo štyroch továrenských budov na 50 v Zlíne a 20 v Otrokoviciach. Tomáš Baťa vie, čo chce, chce veľa a vie aj ako. Svoju spásu i spásu ľudstva vidí v práci, vidí, že staré zvyky, vzťahy a jednota ľudí sú roztrhané, a cíti, že na starých základoch sa stavať nedá, že je treba začať znovu. Svoje najväčšie a najodvážnejšie obchodné rozhodnutia robil s absolútnou istotou dobrého výsledku. Opieral sa o väčšiu istotu než bol obchodný um, opieral sa o svojho zákazníka, o svojho odberateľa. Zmyslom Baťovej vnútornej istoty už vtedy bolo: čo prospeje zákazníkovi, to udrží a vynesie aj mňa. Tak si teda zabezpečil súhlas robotníkov na zníženie ich miezd o 40% a zároveň prijal opatrenia, ktoré znížili ich životné náklady o 50%, a nakoniec znížil ceny všetkých svojich výrobkov o 50%. Baťova zlacňovacia akcia bola onedlho známa tiež plagátom zobrazujúcim ruku zovretú v päsť, ktorá rozbíjala slovo drahota. Viera a úcta v prácu dozrieva v Baťovom poňatí v najvznešenejší prejav ľudskej osobnosti, pretože vidí, ako spoločná, vedomo ctená práca hojí rany zasadené ľuďom vojnou, a ako povznáša jeho kraj.
Baťa chcel uviesť do prevádzky systém - samospráva dielní a účasti zamestnancov na zisku. Organizáciu celého podniku však nemenil naraz. Ako vždy a vo všetkom, skúša to najskôr v jednom oddelení, aby poznal účinky v praxi, jeho prekážky a prednosti. A ako vždy, snaží sa získať si porozumenie všetkých ľudí, ktorí majú takto pracovať. Tomáš Baťa veril, postupne zdvihne životnú úroveň, životnú úroveň najmä u mladých ľudí. Tomáš Baťa veril pokroku a snažil sa k nemu viesť aj svojich zamestnancov i spoluobčanov. Tomáš Baťa zdôrazňoval, že keď chce niekto podnikať, predovšetkým musí vedieť, v čom. Ďalším dôležitým princípom podnikania bolo : tovar musí byť taký, aby sa zákazníkom páčil a aby ho kupovali. Tomáš Baťa mal nadanie, schopnosti a aj správne nápady. Účelom podnikania však nebolo dobehnúť zamestnancov, ale úzko s nimi spolupracovať a vytvoriť tím. V tom bola jeho hlavná sila. Firma Baťa bola decentralizovaná organizácia, kde každá továreň, každé oddelenie malo vlastnú samosprávu.

Hlavnou aktivitou bolo podnikanie – vyrábať a predávať obuv a slúžiť zákazníkom. Topánky nosí každý a našou úlohou je, aby boli k dispozícii. To, kde ich vyrobíme, nie je podstatné. Pre dosiahnutie úspechu treba veľa pracovať.