Ján Kollár životopis

KOLLAR, Ján (pseud. Čechobratr Protištúrsky) - básnik, filológ,
archeológ, ideológ slovanskej vzájomnosti (29. 7. 1793 Mošovce,
okr. Martin - 24. 1. 1852 Viedeň, 1904 pozostatky prevezené na
Olšanský cintorín v Prahe). Otec Matej K., roľník a remeselník (1763
-1826), matka Katarína, rod. Frndová ( 1770-1820). Mal brata a sestru.
Manželka Friederika, rod. Schmidtová, dcéra Ľudmila, vyd. Schellenbergová
( 1837-1880).

R. 1800-06 navštevoval základnú školu v Mošovciach, kde ho učili J. Hrúz,
J. Šulek a A. Burian, 1806-09 študoval na nižšom gymnáziu v Kremnici.
Kedže otec nesúhlasil s jeho d'alším štúdiom a chcel ho dať na remeslo,
v zime 1809 odišiel k bratancovi Jánovi Kollárovi do Slovenského Pravna,
1810 prechodne vyučoval v Mošovciach, 1810-12 pokračoval v štúdiu na
ev. gymnáziu v Banskej Bystrici pod vedením prof. P. Magdu. Cez
prázdniny 1812 uskutočnil suplikantskú cestu v Novohrade a na Dolnej
zemi, 1812-15 študoval na ev. lýceu v Bratislave, kde kvíli získaniu
prostriedkov vyučoval žiakov v zámož-ných rodinách a začas bol učiteľom
a správcom ev. sirotského ústavu. Pod vedením prof. Š. Fábriho, D.
Stanislaidesa, J. Grosa, P. Bilnicu a S. Žigmondyho nadobudol znalosti
z oblasti teológie, filozofie, estetiky, antických a novodobých literatúr,
najmä nemeckej. Po štúdiách v Bratislave prechodne pôsobil ako
vychovávateľ v rodine Ľ. Kolben-hayera v Banskej Bystrici, kde
1816 zložil kandidátsku skúšku u superintendenta A. Lovicha, kt.
bola podmienkou pre získanie štipendia na štúdium v Nemecku. R.
1817-19 absolvoval ev. teológiu na univerzite v Jene, kde sa zaujímal
aj o prednášky z histórie, estetiky, filozofie, obľúbil si najmä prednášky
prof. Ludena, Okena, Friesa.

Po príchode do Jeny zúčastnil sa 18.-19. 10 1815 slávností na pamäť
300. výročia reformácie, kt. mala jasný protifeudálny charakter. Stal sa
svedkom nár. uvedomenia sa nem. mládeže a zjednocovacích pohybov.
Pobyt v Jene znamenal rozhodujúci obrat v jeho živote nielen získaním
vzdelania, vytvorením si názoru na úlohu literatúry v živote národov, ale
aj silným citovým zážitkom, ľúbostným vzplanutím k dcére ev. farára
Schmidta v Lobede Friederike Wilhelmine, kt. sa stala inšpirá-torkou
jeho poézie. Počas štúdií v Jene navštívil viaceré nem. kraje, osídlené
zgermanizovanými slovanskými kmeňmi, čo vyvolalo v ňom hlboký
žiaľ i obavy o súčasný stav svojho národa. Pri návrate zo štúdií v Prahe
nadviazal kontakty s významnými čes. učencami, J.

Dobrov-ským, V.
Hankom, J. Jungmannom, v Bratislave s F. Palackým.

R. 1819-49 kazateľ a neskôr farár slov. ev. cirkvi v Pešti, 1849-52 prof.
slovanskej archeológie na univerzite vo Viedni. Počas pôsobenia v Pešti
zvádzal ťažké zápasy najmä s nem. a mad. cirkevníkmi, kt. chceli prekaziť
jeho úsilie o zriadenie samostatnej slov. cirkvi. Rozvíjal kontakty s učencami
slovanských krajín. R. 1820 založil slov. školu, aktívne sa zapájal do
organizačných podujatí slov. vzdelancov v Pešťbudíne (Slovenský čitateľský
spolok, Slovenská knižnica). R. 1841 a 1844 podnikol študijnú cestu do
Talianska, aby zbieral dôkazy pre jeho slovanské osídlenie.

Prvým jeho vážnejším básnickým pokusom bola lat. báseň Deploratio presenti
status Hungariae ( 1812), v kt. zobrazil stav krajiny v čase napoleonských
vojen. Skutočné básnické nadanie prejavil až počas štúdia v Jene, kde napísal
prvé básne, neskoršie dopracované alebo priamo zaradené do sonetových
cyklov. Prvá samostatná zbierka Básně ( 1821 ) obsahovala dva cykly
ľúbostno-vlasteneckých sonetov, niekoľko elégií a epigramov. Do zbierky
zasiahla rak. cenzúra, hoci J. Jungmann, jej vydavateľ, nezaradil do nej
báseň protifeudálneho charakteru Vlastenec, kt. sa potom rozšírila v odpisoch.
Táto zbierka je predelom vo vývine čes. a slov. poézie najmä tým, že narúša
rokokovo-sentimen-tálny charakter dovtedajšej básnickej produkcie a
prináša nový pohľad na citový život jednotlivca. Zbierka Slávy dcéra
( 1824) obsahuje Predspev napísaný v časomernom elegickom distichu
a 150 sonetov v 3 cykloch (Sála, Labe, Dunaj), do kt. prevzal v novom
zatriedení všetky sonety z Básní. Podal v nej básnický obraz púte cez
zgermanizo-vané kraje v Nemecku, Čechy a Prahu na Slovensko do
Pešti, bolestné spomienky na rozchod s milovanou bytosťou sa v nej
striedajú s citlivými komentármi o dejinách i súčasnom stave slovanských
národov. V znelkách podáva náčrt svojej orientácie vo vzťahu k národu,
jeho jazyku a kultúre. Pôv. podobu Slávy dcéry v novom dopracovaní
rozšíril na päť spevov (pridal spevy Léthe a Acheron) v rozsahu 615
sonetov. V nových znelkách predkladá básnik svoje cestopisné skúsenosti,
znalosti z dejín slovanských národov, kritizuje germanizačnú brutalitu,
ale aj novodobú nár.

vlažnosť, odnárodňovanie, nezhody medzi národmi.
V posledných dvoch spevoch predstavuje slovanské nebo a peklo.
Jednotlivé osobnosti starších i novších dejín až po súčasnost' zaraduje
do neba, prípadne do pekla podľa ich postoja k slovanským národom
a ich kultúre. Do pekla sa dostali viacerí kritici básnikovho diela a jeho
zmýšľania. V nových subjektívne ladených znelkách pribudlo viac bolesti
a rezignácie. Mína, fiktívna dcéra bohyne Slávy, sa stala nadpozemskou
bytosťou, svedomím básnika a doby. Úplné vydanie Slávy dcéry vyjadruje
predovšetkým básnikove názory a poznatky, menej osobné pocity.
Tento presun v predmete poézie sa odrazil v zmene poetiky, kt. je výrazovo
chudobnejšia, bez estetickej účinnosti. K úplnému vydaniu skladby pripravil
a samostat-ne vydal Výklad, obsahujúci bohaté poznámky k reáliám
skladby, básnikove názory na literatúru i na veci politického rázu. V ďalšom
vydaní Slávy dcéry 1845 rozšíril počet sonetov na 622 a v posmrtnej edícii
obsahovala skladba 645 sonetov.

Okrem poézie sa venoval kazateľskej, publicistickej, pedagogickej a
vedeckej činnosti, etnografii a folklóru. Autor polemicko-kritickej úvahy
o pomaďarčovaní Slovanov v Uhorsku. Na hlásanie svojich názorov a
verejnej kritiky využíval kázne. V kázňach Dobré vlastnosti národu
slovanského sa pokúsil o vystihnutie charakteru a povahy slovanských
národov, najmä pod vplyvom Herderových myšlienok, kt. je predchnuté
jeho básnické dielo, vedecké a teoretické práce. Jeho kázne vyšli
súborne v 2-zv. vydaní ( 1831, 1844). Pre slov. školy pripravil Čítanku
( 1825) a Slabikář ( 1826), pričom v Čítanke uviedol pôv. i ním
preložené texty.

Stúpenec čs. jazykovej a "kmeňovej" jednoty. Podľa jeho koncepcie
tvorili Slovania jeden národ s viacerými kmeňmi, mali spoločný slovanský
jazyk s rozličnými nárečiami, t. j. nár. jazykmi. Táto koncepcia sa ukázala
ako neprijateľná nielen doma, ale aj u iných slovanských národov. Sám
písal v češtine, no usiloval sa svoj jazyk priblížiť slovenčine, čo malo byť
výrazom a prejavom nár. jednoty Čechov a Slovákov a ich literatúr, avšak
na čes. strane s týmito názormi narazil na odpor. Hoci vplýval na nár.
uvedomenie mladej generácie a bol pre ňu veľkou mravnou autoritou,
rozhodne odmietal Štúrovo uzákonenie strednej slovenčiny ako spisovného
jazyka. Iniciátor polemickej publikácie Hlasové.. (1846), zameranej proti
slovenčine.

Intenzívne sa venoval zbieraniu a vydávaniu slov. ľud. piesní, v kt. videl dôkaz
starobylosti a vysokej estetickej úrovne nár. kultúry. Spolu s P. J. Šafárikom
a J. B. Benediktim vydal dva zv. Písní světských ( 1823, 1827) s osobitnými
úvodmi, v kt. objasnil význam ľud. slovesnosti pre poznanie dejín vlastného
národa a jeho povahy.

V zberateľskej činnosti pokračoval v spolupráci s
mnohými vzdelancami, kt. mu pomáhali objavovať ľud. piesne, a tak pripravil
2-zv. edíciu Národnie zpievanky ( 1834, 1835), kt. je najobsiahlejším
zberateľským dielom slov. piesňovej kultúry. Texty sú zapísané a vydané
v slovenčine, čím editor podporil záujem o nár. jazyk.

Jeho filologický a hist. výskum nemal pevnú vedeckú bázu. R. 1828 vydal
Jmenoslov. .., v kt. rozšíril slovník chorv. autora J. Pašiča, a 1830 Rozpravy. . ., v kt. sa pokúsil o výklad etymológie slovanských mien a názvov v
pamiatkach a prameňoch starších slov. dejín. V tomto diele prvý raz vyslovil
názor o potrebe slovanskej kult. vzájomnosti. V diele Sláva bohyně.. zhrnul
doklady o slovách Sláv, Slavjan, o ich výskyte a hist. súvislostiach. Posmrtne
vyšlo jeho rozsiahle dielo Staroitalia slavjanská ( 1853), v kt. dokazuje
osídlenie sev. Talianska slovanským obyvateľstvom, čo zanechalo stopu v
názvoch tamojších lokalít. V rkp. ostalo dielo Die Gótter Retras o pamiatkach
po slovanskom obyvateľstve v Meklenbursku. Jeho vedecké práce nenašli
uznanie u skutočných vedcov, medzi nimi aru u P. J. Šafárika, pretože v nich
zanechala silné stopy básnikova fantázia.

Veľký význam pre slov., čes. i slovanskú kultúru má jeho rozprava o slovanskej
literárnej vzájomnosti ( 1835), vydaná samostatne v nem. verzii Uber die
literarische Wechselseitigkeit. . . ( 1837). Zdôraznil v nej potrebu vzájomného
poznávania literatúr a kultúr slovanských náro-dov, ich prínos pre svetovú
kultúru a humanistický obsah a navrhol konkrétne spôsoby na realizáciu tejto
myšlienky. Vychádzal z chybného názoru na jeden slovanský národ a jeden
slovanský jazyk, no aj tak spis inšpiroval slovanských vzdelancov ku kult.
aktivite.

Osobitné miesto v jeho tvorbe zaujíma cestopisná a memoárová literatúra.
Autobiografia Paměti.. ( 1863) a dva cestopisy, v kt. zhrnul svoje poznatky
a skúsenosti z ciest do Talianska, sú dôležitým prameňom pre poznanie jeho
života, básnickej i verejnej činnosti.

Jeho básnická tvorba predstavuje zásadný prelom vo vývine čes. a slov.
poézie prekonávaním klasicistických tendencií a novým vzťahom k citovému
životu jednotlivca a k spoločenskej problematike. Jeho myšlienky vplývali
na formovanie čes. i slov. národného vedomia, dominoval v nich odpor k
útlaku, idea spolupráce národov a myšlienka slovanskej vzájomnosti, kt.
zohrala dôležitú úlohu v zápase slovanských národov za nár. oslobodenie.
Dôverník rak. vlády v slov.-uh. otázkach.

R.

1836 vyznamenaný zlatou medailou Ruskej akadémie za literárnu činnosť,
1849 diplomom dr. h. c. filozofickej fak. univerzity v Prahe, 1850 rytierskym
krížom radu Františka Jozefa a diplomami viacerých vedeckých spoločností.