Janko Kráľ životopis

KRÁĽ, Janko - básnik (24. 4. 1822 Liptovský Mikuláš - 23. 5. 1876
Zlaté Moravce, okr. Nitra). Otec Ján K., mäsiar (1782-1854), matka Žofia,
rod. Šľachtová ( 1793-1847), mal 6 súrodencov. Manželka Mária Polexína,
rod. Modrániová ( 1834-1916), synovia Vladimír ( 1852-1880), Mladen
( 1853-1940), Ivan ( 1861-1885) a dcéra Anastázia (1857-1933).

R. 1828-34 navštevoval ľud. školu v Liptovskom Mikuláši,1834-37 študoval
na gymnáziu v Gemeri, 1837-41 na ev. lýceu v Levoči, 1841-42 v Kežmarku,
1842-44 v Bratislave. V marci 1844 účastník protestného odchodu študentov
proti zosadeniu I;. Štúra z lyceálnej katedry, odišiel do Liptovského
Mikuláša, kde sa aktívne zúčastnil príprav na založenie celoslov. spolku
Tatrín, v septembri 1844 podrukol cestu po Jánošíkových stopách
(Terchová, Liptov, Kokava nad Rimavicou, Klenovec).

R. 1845-48 pisár v advokátskej kancelárii A. B. Vrchovského v Pešti.
V týchto rokoch uskutočnil ďalšie cesty: jún 1845 Záhreb, Karlovac;
august-október 1845 Liptov; júl-september 1846 Kulpín, Bačka Palanka
a údajne až Besarábia a Turecko; leto 1847 Príbelce, Gemer-Malohont,
Liptov. Po vypuknutí revolúcie v marci 1848 spolu s učiteľom J. Rotaridesom
búril poddanský ľud v hontianskych dedinách do povstania proti feudálom.
Dňa 1. 4. 1848 bol so vzbúrencami chytený, uväznený v Šahách a
deportovaný do Pešti, kde ho vojenský súd odsúdil bez procesu na
trest smrti. V januári 1849 po údajnom písomnom zákroku pána Jelačiča
prepustený z väzenia, začas ostal v Pešti, v marci 1849 sa stal vodcom
dobrovoľníkov nár. gardy v Liptovskom Mikuláši, koncom marca 1849
znova uväznený cisár-skym komisárom. Po oslobodení začiatkom apríla
odišiel do Viedne, od konca apríla do augusta 1849 sa zdržiaval pri
priateľovi R. Rozehnalovi v Hulíne na Morave. V septembri 1849 kpt.
slov. dobrovoľníkov v Krupine, 21. 11. 1849 skončil vojenskú službu,
v decembri 1849 pôsobil ako stoličný pisár v Balážskych Ďarmotách.
R. 1850 bol prechodne námestníkom hl. slúžneho a sudcu v Modrom
Kameni a v Lučenci, potom do februára 1854 stoličný pisár v Balážskych
Ďarmotách, od marca 1854 pomocný úradník na slúžnovskom úrade v
Čadci, od decembra 1858 súdny adjunkt v Martine, od 1860 v Kláštore
pod Znievom, od februára 1862 prísediaci súdu Tekovskej župy v Zlatých
Moravciach. R. 1867 prepustený zo št.

služby, od 1868 výpomocný
prísažný pravotár a pisár vo viacerých advokátskych kanceláriách.

Počas bratislavských štúdií začal písať básne v bibličtine (Smrť Světopluka).
Prvé tlačené básne v štúrovskej spisovnej slovenčine mu vyšli v almanachu
Nitra ( 1844), medzi nimi Zverbovaný, Zabitý, Zakliata panna vo Váhu a
divný Janko, Moja pieseň, Pieseň bez mena, kt. patria medzi najvýznamnejšie
prejavy slov. romantizmu a svojimi umeleckými kvalitami zohrali významnú
úlohu vo vývine dobovej poézie. V nasledujúcich rokoch uverejnil v Štúrovom
Orle tatránskom d'alšie básne (Orol, Piesne, Potecha, Pán v trní, Pieseň,
Duma bratislavská, Kríž a čiapka, Choč) a preklad Puškinovej básne Smrť
Olegova. V revolúcii vytvorené básne Krajinská pieseň, Tri vřšky, Pieseň
slobodného sedliaka, Krvavá kosba burcovali do boja za základné práva
a ideály slobody (zostali v rkp.). Zač. 60. rokov 19. stor. publikoval básne
Slovo, Duma slovenská, Krakoviaky dobrovoľníkove, po 1861 už nové
básne nenapísal, niekoľko jeho básní uverejnili vlastníci rkp. podôb jeho
veršov. Už tieto zlomky z romantizmu naznačovali, že z jeho diela zostalo
hodne nepublikovaného básnického materiálu, čo podnietilo úsilie po
hľadaní rukopisov a knižnom vydaní jeho básní.

R. 1893 vyšiel prvý knižný súhrn jeho básní Verše Janka Kráľa, zostavený
z Přerovského zborníka odpisov jeho veršov i z časopisecky publikovaných
básní. Po objavení pôv. rkp. básní vyšli jeho Ňeznáme básňe ( 1938) a
napokon Súborné dielo ( 1952). Posledným edičným činom je vydanie
Poézie v edícii Zlatý fond slovenskej literatúry ( 1972), kt. procesne
zahŕňa štyri chronologicko-tematické okruhy jeho tvorby: prvý okruh
z rokov 1843-45 sa realizoval najmä v baladách a piesňach, vyvierajúcich
z prameňov Pud. slovesnosti, kt. v podobe pôsobivých básnických akordov
prezrádzajú, v akých stavoch a nádejach sa rodilo autorovo posolstvo
súčasnému svetu. V symbolicko-alegorických polohách sú v nich zašifrované
súvislosti medzi svetom povestí a realitou, v kt. osobná zainteresovanosť
lyrického hrdinu sprostredkú-va aj hodnotenie aktuálnych politických
udalostí a prelomových situácií romantickej generácie. Druhý okruh tvorby
z rokov 1844-46 predsta-vuje zámerne komponovanú lyricko-
epicko-dramatickú skladbu ver-šom i prózou, kt. básnik nestačil zavŕšiť.
Synkretizačná rozmerná skladba ostala v podobe 53 číslovaných rkp.
zošitkov s úvodnou básňou Dvanásť slov. Ústredným nervom skladby je
pokus básnika predstaviť svojský prierez vrcholkov z dejín ľudstva so
smerovaním k najžeravejšej problematike autorovej súčasnosti a s náznakom
možností jej zmien v nádejach budúcnosti.

Od symboliky úvodnej časti cez
jednotlivé- "videnia" 1'udských existencií a profesií vracia sa skladba v akomsi
symploké Stromu nesmrteľnosti znova k "dvanástim slovám" človeka.
Príznačná báseň Dva orly - Praktika tohto života, sústreduje vo svojej
polytematickej jednote symboliku i realitu. Návratový Génius Slovanstva
odkrýva ďalšiu vrstvu básnických príležitostí, smerujúcich do budúcnosti;
básne Otrok a Na rumoch vekov konfrontujú minulosť a budúcnosť, aby
plastickejšie vyznela prítomnosť. Báseň v próze Predhovor k vojne vešlí
možnosť zvratu, kt. sa očakával ako vykúpenie romantického túženia.
Skladba pokračuje rozsiahlymi kazateľskými posolstvami K prorokom
Slovanstva, K semenu, K národom, K Slove-nom a končí sa v rozprávkovej
alegórii o chorom kráľovi a zlatom vtáčikovi - slobode, kt. básnik kompozične
popreplieta drsnou realitou dramatizovaných dialógov próz Podvečer, Jarmok
a Žatva (krvi) a završuje posolstvom veršov s názvom Radujte sa! V treťom
okruhu tvorby z rokoch 1846-48 básnik ku skoršie vytvoreným "videniam"
pridáva "povesti", kt. sa mali zaradiť do oblúku monumentálnej skladby
(Hlásnik národa, Slovenská duma - Bojan duma). Sem ústi aj jeho úsilie
aktualizačne využiť rev. jánošíkovskú tradíciu (Zbojníkova balada, Žobrák,
Poruč, Potecha), ako aj novokoncipované básnické povesti z folklórnych
zdrojov (Štít, Choč). Lyricko-epické básne Mládenec a Syn pustiny
predstavujú pokus o byronovskú poviedku. Subjektívny tón spovede
za umretou matkou prináša baladicky ladený Návrat. V rev. výbuchu
1848 dvíha hlas do boja za slobodu v nádeji za šťastnejšiu budúcnosť
ľudstva. Štvrtý okruh tvorby zahrňuje všetky básne napísané po
oslobodení z váženia. Najprv reaguje na pokračujúci slov. nár. boj
v mobilizujúcej básni Jarná pieseň, ale nasledujúce básne Duma dvoch
bratov, Rodina vlastencov a najmä žalujúce Šahy signalizujú stratu
nádeje i básnikovej viery v spravodlivejšie riešenie slov. nár. i soc.
položenia. R. 1861 v súvise s novými nár. nádejami sa ozval
predmemorandovskou básňou Slovo, potom Dumou slovenskou a
Krakoviakmi dobrovoľníkovými, kt. završujú jeho básnické dielo.

Ako publicista prispieval do Štúrových Slov. nár. novín, 1851-52
publikoval politické články v Slov. novinách, v memorandovom roku
uverejnil článok o stave a potrebách Slovákov v Uhorsku, ako aj
odpoved' na protesty proti memorandovému zhromaždeniu.

Svojím básnickým dielom sa zaraduje medzi najváčších autorov slov.
poézie, kt. vytvoril originálny básnický typ slov. romantizmu. Jeho
poézia presiahla hranice nár. kolektívu a začleňuje sa do pozícií tvorby
celoeurópskeho romantizmu. Výbery z nej vyšli v bulh., čes., rus., mad.
a anglickom preklade.