Duch, ktorý vládol v komunite spočíval na siedmych zásadách : absolútna vernosť pravde, dôsledné uskutočňovanie ahinsy (učenie o nenásilí), dodržiavanie brahmáčarje (zrieknutie sa zmyslových pôžitkov), nesúhlas s predsudkom voči nedotknuteľným, zrieknutie sa majetku v prospech chudoby, osvojenie si nebojácnosti a povinná fyzická práca.
Nikdy sa nepovažoval za nepriateľa Anglicka, preto sa v 1. svetovej vojne so samozrejmosťou postavil na stranu britského impéria a zostavil neveľký sanitný oddiel. Za tento čin mu bola udelená zlatá medaila Kaisare – Hind „za zásluhy o impérium.“ Najprv sa pokúšal získať nezávislosť Indie rokovaním. Očakával však, že Anglicko jeho postoj ocení a po skončení vojny uzná Indiu ako rovnocenného partnera, keďže verbovalo Indických vojakov pre svoje divízie na Európskych bojiskách a sľubovalo za to Indii nezávislosť. Po skončení vojny, keď anglická vláda roku 1919 nesplnila svoj sľub a nedala priestor indickej vláde, sklamaný Gándhí vyhlásil za hlavný cieľ národnooslobodzovacieho boja svojej krajiny nezávislosť.
Príležitosť prvýkrát uplatniť v domácich podmienkach nenásilný spôsob vedenia boja sa Gándhímu naskytla na jar roku 1917. na vytrvalé naliehanie roľníkov z Čampáranu sa ujal miestnych pestovateľov indiga v ich spore z plantážnikmi o systém zvaný tinkáthiá, t.j. roľníci museli pestovať na 15 % svojoho pozemku indigo pre plantážnikov. Rastúce napätie v Čampárane prinútilo provinčnú vládu a miestokráľa Chelmsforda, aby prípad oficiálne preskúmali a následne systém tinkáthiá zrušili. Dosah úspech sa v plnej miere prejavil až časom, keď plantážnici oblasť opustili a známa „indigová škvrna“, ako zvykli nazývať túto nehanebnosť, sa navždy stratila.
V lete 1917 vypukla morová epidémia. Textilný továrnici nechceli, aby robotníci opustili továreň, tak im zvýšili mzdy o 80 %. Keď epidémia zanikla, prestali platiť zvýšené mzdy. Gándhí vypočítal a odporučil zamestnávateľom aj zamestnancom zvýšenie mzdy o 35 %. Továrnici to však nepriali, načo následne Gándhí vyhlásil štrajk. Podnikatelia však neustupovali, preto Gándhí 15. marca 1918 zahájil časovo neobmedzenú hladovku, ktorá donútila podnikateľov k ústupu. Boj sa skončil víťazne, avšak znamenal dôležitú etapu v jeho politickom vývoji. Po prvýkrát použil hladovku vo verejnom záujme, ako nástroj morálneho nátlaku na protivníka, aby pristúpil na spravodlivú vec. V nasledujúcich rokoch vyskúšal túto zbraň ešte sedemnásťkrát.
Zároveň v tom čase v okrese Khéda záplavy a sucho zničili úrodu. Napriek tomu vláda odmietala priznať roľníkom daňové úľavy. Po troch mesiacoch Gándhího rokovaní s vládou, zahájil 22. marca 1918 v meste Nadiád hnutie nenásilného odporu. Napriek prísnemu postupu vlády roľníci odmietali platiť dane, čo donútilo vládu, aby prehodnotila situáciu. 6.