Gándhí nakoniec konštatoval dvojnásobný neúspech : aj pokiaľ išlo o nenásilie, aj pokiaľ išlo o jednotu.

Hinduisti v Biháre vyhlásili 25. október za „Den Nojákháli“ a pod heslom „krv za krv“ rozpútali proti moslimským spoluobčanom kampaň teroru. Gándhí sa pokúsil urovnať násilie medzi moslimmi a hinduistami a ešte raz použil svoju hladovku ako prostriedok boja za mier a prinútiť znepriatelené strany rokovať. Dňa 13. januára 1948 začal Gándhí hladovku „až na smrť,“ pokým sa obe strany nezmieria. 18. januára sa náboženská vojna skončila. Fanatikov však neuspokojil. Zástancov hinduistickej ortodoxie poburoval kritikou kastovnej výlučnosti, odmietanie diskriminácie nedotknuteľných. V očiach moslimských šovinistov bol nepriateľom islamu číslo jeden, lebo do poslednej chvíle hájil zachovanie územnej celistvosti Indie. Len pár dní po tom, čo sa mu podarilo urovnať spory medzi novými domíniami – Indiou a Pakistanom, ho 35 ročný novinár z Púny, fanatický extrémista, Náthuran Vinájak Godse, 30. januára 1948 zastrelil troma ranami z revolvera. Vystrelil z tesnej blízkosti v okamihu, keď Otec indickej nezávislosti kráčal ku svojim každodenným modlitbám .

Gándhí dokázal vybojovať nezávislosť Indie, ale nemohol zmeniť spoločnosť. India sama o sebe od dávnoveku valila balvan náboženského dogmatizmu, ritualizmu a sektárskej výlučnosti. Odveké hranice kastovného delenia odsúdilo asi pätinu obyvateľov do kasty nedotknuteľných, tých, ktorých len dotyk , ale i prítomnosť a tieň spôsobuje rituálnu poškvrnu. Mahátma Gándhí vyhlásil boj za zrušenie nedotknuteľnosti, ale tento balvan sám odvaliť nemohol. Jeho ľud boží, ako ho nazval, získal len dočasné práva. Ďalej sa hinduistická spoločnosť delila a delí na čistých a nečistých, vznešených a nízkych, a to nielen ortodoxná spoločnosť.

12. februára zvláštny vlak odviezol Gándhího spopolnené pozostatky do Allahábádu, kde ich vysypali do toku posvätnej rieky Gangy, a ten ich odniesol do mora, obrazu nekonečna.