České krajiny, hoci politicky nesamostatné, mohli zohrať v tejto etape európskeho hudobného vývoja dôležitú úlohu vďaka sile a charakteru hudobnej tvorivosti ľudových vrstiev, k nej v mene svojich ideálov obrátila kultúrna Európa svoju pozornosť.
Vo všetkých krajinách bol nástup a rozvoj nového slohu sprevádzaný (a súčastne vynucovaný) zmenou foriem hudobného života. Ťažisko sa prenášalo z chrámu do opery, z kláštorných a zámočných priestorov do koncertnej sály.
Hudba, zbavená iných účelov a podpory slova ( inštrumentálna hudba), dotvára vlastné, špecifické hudobné prostriedky, ktoré dovolia komponovať všeobecne zrozumiteľné, vnútorne zložité členené formy. Nutnou požiadavkou pre túto stavbu je vzťah symetrie, pravidelných proporcií. Je daný princípom periodicity, ktorý sa presadzuje v klasicizme. Perióda sa stáva základom klasického hudobného myslenia.

Jedným z hlavných predstaviteľov nemeckej klasickej hudby je Wolfgang Amadeus Mozart. Wolfgang Amadeus Mozart sa narodil v roku 1756 v Salzburgu, kde bol jeho otec Leopold skladateľom a huslistom v arcibiskupskom dvore. Od najútlejšieho veku prejavoval zázračné nadanie. Cieľavedome cvičený otcom na husle a klavír mohol už ako 7 ročný zbierať so staršou sestrou úspech v Mníchove a Viedni a trojročnou cestou po Nemecku, Francúzsku a Anglicku získať na jednej strane medzinárodnú slávu, na druhej strane prehľad o súčastnej európskej hudobnej tvorbe a cenné životné skúsenosti. Sedemročnému vyšli po prvýkrát skladby tlačou, v dvanástich napísal prvú buffu a prvý singspiel pre Viedeň. Teoretickú prípravu prehĺbil štúdiom Fuxova Gradus ad Parnassum, celkový rozhľad rozšíril (1769/73) tromi umeleckými cestami do Talianska, kde skvele obstál (zvl. Operou Mitridate, Miláno 1770) v umeleckej súťaži s osvedčenými skladateľmi. Od roku 1769 bol arcibiskupským koncertným majstrom a po tretej talianskej ceste ostal v Salzburgu 4 roky, venované pilnej skladateľskej práci. Nová umelecká a študijná cesta do Mníchova, Mannheimu a Paríža (1777/79), zvlášť bohatá na osobné citové zážitky (láska, smrť matky v Paríži) aj prvé sklamanie, podstatne obohatila jeho osobnosť. Ujal sa opäť svojich salzburgských funkcií, ale v roku 1781 sa v zlom rozišiel so svojim despotickým pánom a žil potom ako slobodný umelec vo Viedni, nehľadiac k niektorým umeleckým zájazdom, hlavne do Prahy, Berlína a Frankfurtu nad Mohanom. Bol síce po Gluckovej smrti a po svojich veľkých úspechoch v Prahe menovaný v roku 1787 cisárskym dvorným hudobníkom (s neveľkým platom), zostal však aj ďalej odkázaný na kolísavé odmeny za skladateľské, koncertné a učiteľské činnosti. Stiesnené pomery, rodinné problémy aj malicherné intrigy mu strpčovali život. V roku 1791 v tridsiatich šiestich rokoch zomrel.