Štefan Krčméry životopis

KRČMÉRY, Štefan (pseud. Ján Jesom, Ujo Štefan) - básnik, literárny historik
a kritik, prekladateľ, publicista, redaktor (26. 12. 1892 Mošovce, okr. Martin
- 15. 2. 1955 Pezinok, okr. Bratislava-vidiek, poch. v Bratislave). Otec
Miloslav K., matka Oľga, rod. Petianová ( 1868-195Q), mal 4 sestry: Oľga
( 1876-?), manželka Viktora Sekeya, Víera ( 1898-1978), manželka Andreja
Mihala, Elena ( 1900-1959), manželka čes. hudobného skladateľa Miloša
Smatka, MUDr. Milina, vyd. Szoldová, poslankyňa NZ ( 1902-1984).
Manželka Hela, rod. Karlovská, syn Ivan, redaktor, prekladatel' (1921-),
dcéra Jela, vyd. VrtePová, dramaturgička, prekladateľka (1924-).

R. 1899-1903 navštevoval 1'ud. školu v Jasenovej, I903-07 študoval
na gymnáziu v Banskej Bystrici, 1907 -11 na ev. lýceu, 1911 ev. teológiu
v Bratislave. R. 1920-21 na študijnom pobyte v Paríži, 1930 na KU v Prahe.
R. 1930 PhDr.

R. 1915-16 kaplán u M. Bodického v Krajnom, 1917-18 u K. Schmidta
v Bratislave, 1918 redaktor Nár. novín, 1919-32 tajomník MS, súčasne
1922-32 redaktor Slov. pohladov v Martine. R. 1932 po ochorení bol
na liečebných pobytoch na Orave, 1933 v Ženeve, 1933-34 v Prahe, kde
pracoval v Slovanskom seminári, 1934-35 v Bratislave, 1936 v Nitre,
1943-47 žil v Martine, 1947-49 v Bratisla-ve, 1949-55 na liečení v Pezinku.

Inšpirátorská osobnosť slov. literatúry a kultúry. Prvé mad'. a slov. verše
napísal 1909-11 (zachovali sa v 2 rkp. zošitoch); prvé básne publikoval
1913 v Dennici (V novej dobe, Štedrý večer), intenzívne po 1919 v Nár.
novinách, Slov. pohľadoch, Slov. svete, Slov. týždenníku, Svete, Živene
a i. V poézii sa opieral o slov. literárnu tradíciu a o Hviezdoslava, o európskych
romantikov a symbolistov, svetonázo-rovo vychádzal z teórií H. Bergsona
a B. Croceho. Básnickým debutom Ked' sa sloboda rodila reagoval na
spoločenské premeny súvisiace so vznikom čs. štátu. Výberom z meditatívnej
a subjektívnej lyriky predchádzajúceho obdobia bola zbierka Herbarium, v
kt. v intenciách symbolistickej a romantickej poézie naznačil pochybnosti o
zmysle bytia, hfadanie vlastnej postate, s čím sa vyrovnával už vo svojich
prvotinách. Ľud. slovesnost ovplyvnila základné smerovanie zbierky Piesne
a balady s úprimným vztahom k nár. tradícii. Básne z posledné-ho tvorivého
obdobia, poznačené tragikou i skepsou, vyšli v zbierke Pozdrav odmlčaného
básnika, naznačujúcej popri ľudskej osamelosti aj básnické vrcholy, napr.

v
skladbe Slovo čisté.

Prozaické prvotiny komponoval 1915-16 do tzv. rodinného rkp. časopisu
Servus Milica, d'alšie lyrické prózy a úvahy včlenil do osobných vyznaní vo
forme listov budúcej manželke (zostali v rkp. a vyšli v knižkách Ty a Ja a
Román bez konca). V práci Osvobodenie vyjadril postoje k poprevratovému
životu na Slovensku spojené s reminiscenciami a osobnými vyznaniami,
podávanými formou a prostriedkami typickými pre lyrizovanú prózu. V cykle
Zimná legenda, pripravenom do tlače už 1933, zachytil obraz nár. dejín na
pozadí hist. osobností (Matej Korvín, J. Silván, D. Krman, J. Hollý, P. J.
Šafárik, A. Sládkovič a i.), so sugestívnym prienikom do podstaty dejov
a postáv.

Ako prekladateP pretlmočil na konci štúdií do madarčiny výber Anthologia
szlovák kältókból, v kt. sprístupnil slov. poéziu od štúrovcov po súčasnost.
Do slovenčiny prekladal ukážky z poézie mad'., nem., franc. a slovanských
literatúr, osobitne F. Mistrala, E. Adyho, H. Heineho a i., ako aj z poézie
iných národov sústredené v knihe Z cudzích sadov (1944).

Mimoriadne významné je jeho literárnohist. dielo, najmä úsilia o hist. syntézu
slov. literatúry, v kt. nadväzoval na domácu literárno-hist. tradíciu (J. Vlček,
J. Škultéty). Hlbokú znalost slov. literárnych dejín prejavil už v prvej knižke
Prehľad dejín slovenskej literatúry a vzdelanosti. V práci Moyses a Kuzmány
vyzdvihol memorandovú a matičnú tradíciu, najmä nadkonfesijnú spoluprácu
v duchu nár. jednoty. V časopisoch publikoval obsiahle literárnohist. portréty
a rozbory diel reprezentantov slov. literatúry, kt. zaradil do súborného diela
Ľudia a knihy; z literárnohist. štúdií vyšla jeho dizertácia Príspevok k dejinám
básnickej školy Štúrovej, venovaná básnickému dielu Sama Chalupku a
okolnostiam uzákonenia spis. slovenčiny. V jubilejnej publikácii Zo slovenskej
hymnológie poukázal na funkciu spevníka Cithara sanctorum pri formovaní
slov. literatúry.

Systematickému spracovaniu dejín slov. literatúry sa intenzívne venoval krátko
po ochorení a už v polovici 30. rokov dokončil skoro celú prácu, kt. však
vychádzala len po častiach, príp. zostala v rkp. V diele Stopätdesiat rokov
slovenskej literatúry podal prehlad literárnych dejín od obrodenia až po prelom
19. a 20. stor. a základné smerovanie slóv. literatúry po 1918. Posmrtne
vydaný 5. zv. Výberu z diela obsahuje obraz vývinu prostonár. a stredovekej
poézíe do konca 17. stor., ako aj reedíciu dizertácie o S.

Chalupkovi.
Najucelenejšia literárnohist syntéza vyšla s kritickým komentárom v Dejinách
literatúry slovenskej. Pri výklade slov. literárnych dejín vychádzal z dostupných
prameňov, ale najmä zo znalosti textov, kt. interpretoval s citom pre
umelecké hodnoty. Pri výklade slov. literárneho vývinu od obrodeneckého
obdobia zdôrazňoval nár. hľadisko, vysoko oceňoval vklad štúrovcov, ale
aj predstaviteľov realizmu (najmä Hviezdoslava, Kukučína, Timravy,
Tajovského a i.) a Slov. moderny (I. Krasko); všímal si však aj tzv.
druhoradé literárne zjavy a diela i prácu nár. buditeľov ap.

V niekt. štúdiách a kapitolách syntetických prác formuloval názory na
literatúru a umenie z vyhranene estetického stanoviska. State estetického
zamerania zaradil do kapitol literárnych dejín, napr. v úvode k dejinám
slov. literatúry, najmä poézie; dalšie štúdie publikoval v Eláne, Sborníku
MS, Slov. pohľadoch, Slov. smeroch a i. (O poézii našich povestí,
Prozódia štúrovských básnikov, Melódia vety a prízvuku v slovenčine
a i.); niekt. zostali v rkp. (Estetická retrospektíva) a vyšli v 6. zv.
Výberu z diela. Slovesné umenie chápal ako rytmus života, ako intuíciu
a víziu, pričom zdôrazňoval muzikálne hodnoty. Zmyslom pre melodickosť,
rytmus a intonáciu odhalil špecifické vlastnosti ľud. i modernej poézie,
pričom zdôraznil hist. podmienenosť umenia a jeho závislosť od konkrétnych
spoločenských podmienok. V štúdiách o vetnej melódii a štúrovskej
prozódii formulo-val základné hypotézy a metodologické východiská
d'alšieho výskumu.

V období redigovania Slov. pohľadov iniciatívne pôsobil na literárny vývin
ako kritik-usmerňovateľ literárneho života po 1918. V časopisoch publikoval
programové príspevky (Slovensko a jeho život literárny, Literárne snahy
slovenské, O možnostiach rozvoja slovenskej literatúry a i.), ako aj početné
recenzie a kritiky, úvahy o životopisoch a dielach slov. spisovateľov ap.
V duchu literárnohist. tradície zdôrazňoval kontinuitu vo vývine slov. literatúry,
citlivo hodnotil diela st. i ml. autorov, najmä nastupujúcej prózy i lyriky,
ku kt. bol niekedy velmi zhovievavý. Z tradicionalistických pozícií vyzdvihoval
diela inšpirova-né dedinou a prírodou, orientoval tvorcov na súčasnú
problematiku, avšak kriticky sa staval k tvorbe a úsiliu davistov, kt. mu
vyčítali ideový konzervativizmus a tradicionalizmus. Často zaujímal
stanoviská aj k problémom výtvarného umenia a hudby, v 30. rokoch
zložil hudbu k operete Két hét a lidón (na text mad. poetky T. Ulrichovej
-Mészárosovej ) .