KUZMANY, Karol - spisovateľ, prekladateľ, cirkevný hodnostár
( 16. 11. 1806 Brezno, okr. Banská Bystrica - 14. 8. 1866 Turčianske
Teplice, okr. Martin, poch. v Martine). Otec Ján K., ev. farár ( 1752
-1824), matka Zuzana, rod. Prievidzká. Manželka Karolína Zuzana,
rod. Kellnerová ( 1814-66), mul 2 dcéry, z nich Ľudmila ( 1839-63),
manželka Jána Jesenského ( 1825-89) a 3 synov, z nich Karol Ladislav
a Pavol Michal.

Základně školy navštevoval v Brezne, 1817-20 študoval na gymnáziu v
Dobšinej a 1820-22 v Gemeri, od 1822 teológiu na ev. lýceu v Bratislave,
1828 na univerzite v Jene, kde navštevoval aj prednášky z filozofie, estetiky
a histórie. R. 1863 ThDr. h. c. viedenskej univerzity.

Vychovávateľ v rodine J. Prónaia v Romhányi, 1829 u Cékušovcov, potom
prof. ev. lýcea v Kežmarku, 1830 kaplán v Banskej Bystrici, 1830-32 ev.
farár vo Zvolme, 1832-49 v Banskej Bystrici, 1849 krátko na čele Zvolenskej
stolice, od augusta 1849 pracovník redakcie Terminologického slovníku, od
decembra 1849 prof. praktickej teológie univerzity vo Viedni, 1860-63
patentálny superintendent v Banskej Bystrici, od 1863 farár v Martine.

Reprezentant slov. preromantizmu. Jeho prvé básnické pokusy sa viažu
k bratislavským štúdiám: v cykle zneliek klasicistického, ódického
charakteru z 1826 sa odráža vplyv Kollárovej poézie, rovnako a
j v cykle sonetov Hrání fantazie z 1834 (v I. roč. Zory, 1935, vyšli
leri básne Pod okýnkem a Píseň prostonárodnjá). Literárne, redakčne
a osvetovo aktívny po príchode do Banskej Bystrice, najmu okolo
časopisu Hronka, v kt. publikoval básnickú skladbu Běla. V nej čerpal
zo života v meštianskom prostredí, opísal lásku ideálnej dvojice Běly a
Mimova so sentimentálnym ladením biedermeierovského typu. V duchu
svojej estetickej koncepcie zobrazil v ich vzťahu harmonický súlad
pravdy, krásy a mravnosti, bezkonfliktový vzťah ľudí naplnený pokojným
a mostným životom. Dielo však v súvekých literárnych pomeroch
nepôsobilo inšpirujúco, preto v d'alšej tvorbe túto líniu nerozvíjal. V
baladách z 30. rokov 19. stor. ( Vodan, Děvino Jmutí, Lučatinská víla)
spracúval podnety ľud. slovesnosti, domáce námety so zmyslom pre
dynamickosť a dramatickosť pri kreslení tragiky a utrpenia. Po zániku
Hronky sa načas odmlčal, od 40. rokov 19. stor. sa venoval najmu
náboženskej poézii, prijímal aj podnety štúrovskej poézie a napísal texty
s dôležitým spoločenským poslaním (Sláva šľachetným, známa ako
hymnická pieseň Kto za pravdu horí).