V nasledujúcej časti však všetky tieto spolubesedníkove ustálené predstavy, zavedené pojmy a vôbec takmer všetky jeho nekriticky prijaté a zastávané názory spochybnil a pomaly ich vyvracal. Účastník dialógu bol takto nútený svoje názory stále upravovať, premýšľať a hľadať nové východiská. V súvislosti s tým aj Hegel povedal: „Filozofia musí vôbec začínať tým, že otriasa všetkým daným, aby odtiaľ viedla k premýšľaniu!“ Táto Sokratova irónia mala za cieľ relativizovať všetky besedníkove názory a tak ho priviesť k poznaniu, že vlastne nič nevie.
Druhou fázou dialógu bola tzv. konštruktívna fáza, v ktorej Sokrates pomáhal pri akomsi duchovnom pôrode človeka. Sokratova pozícia tu bola taká, že besedník sa od neho v podstate ničomu nenaučí, ale Sokrates mu pomáha k tomu, aby na určité skutočnosti prišiel sám. Aj názor Skrata bol, že on iba druhým pomáha nájsť pravdu, ale sám ju nepozná. Sokrates si takto vlastne vyložil výrok Pythie z delfskej veštiarne, ktorá povedala: „Nikto nieje múdrejší, ako Sokrates.“ Tento výrok si Sokrates vyložil tak, že od ostatných ľudí je múdrejší jedine o to, že si je svojej nevedomosti plne vedomý. Na rozdiel od Xenofana, Platón kladie Sokrata skôr do polohy človeka, ktorý nedospeje k žiadnym výraznejším záverom, ale skôr nám ukáže, ako to s vecou nieje. Ako povedal prof. Kronska: Sokrates zavrhuje všetky doterajšie kritériá- tradíciu, obecnú mienku, empíriu, logické odvodzovanie v prospech jedného jediného kritéria, a to individuálneho vedomého hodnotenia. Na poli etiky bolo základným Soktratovým cieľom čeliť sofistickej relativizácii morálnych hodnôt a snaha zistiť, čo je v mravnom zmysle pre všetkých rovnako závezné a všeobecne platné. Usiloval sa dosiahnutie ARETÉ, čo sa zvykne prekladať ako cnosť, alebo zdatnosť, ale čo malo podľa neho zároveň význam schopnosť, zdatnosť, dokonalosť, jedinečnosť, ale nebolo to celkom vo význame budúcich kresťanských hodnôt. Dosiahnutie zdatnosti (cnosti) je u Sokrata spojené s dosiahnutím blaženosti (EUDAIMONIA). Zdatnosť je u Sokrata skôr niečím ako rozumné úsilie o dobro a nie relatívnym dobrom, ktoré je pre každého iné, ale dobrom absolútnym.
Na rozdiel od Sokrata sofisti pojali zdatnosť v dnešných slovách ako “komerčný úspech“. Zdatný bol ten, kto mal spoločenský úspech, peniaze, moc a slávu.. Teda bežné poňatie zdatnosti u sofistov bolo spájané najmä s mnohými celkom utilitárnými a praktickými záležitosťami, ako získanie prestíže, spoločenského postavenia a majetku. Sokrates ako protiváhu k ich hodnotám kladie svoj výklad zdatnosti, ktorý je zameraný výhradne na sféru duchovných a mravných hodnôt. Prirovnáva ich ku geometrickej rovnosti.