Rovnako ako určité všeobecne závezné a platné geometrické pravidlá platia všade, platia aj Sokratove morálne pravidlá a zásady. Šlo mu predovšetkým o to, čo nazýval starostlivosť o dušu (EPIMELEIA TÉS PSYCHÉS). Čo pod tým Sokrates rozumie vysvetľuje najlepšie v jednej z najlepších častí jeho obrany pred súdom. Sokrates tu vo svojej krásnej reči zdôrazňuje, že na svojich hodnotách bude trvať neustále a nevzdá sa ich ani za cenu smrti. V otázke etiky zastával Sokrates stanovisko krajného "etického intelektualizmu" , čo znamená, že každý, kto vie čo je dobro nemôže inak, ako toto dobro konať. A naopak - zlo konajú ľudia len preto, že nevedia čo je dobré. Sokrates takto zrovnáva vedomie o dobre a konanie dobra. V Sokratovom inak prísne racionalistickom učení je však aj jedna stránka, ktorá je k ostatnému učeniu značne inkonzistentná. Sokrates bol presvedčený, že od malička pôsobil na neho rovnako ako na ostatných ľudí určitý varovný hlas, ktorý ho napomínal ako má konať, čo je dobré a čo nie. Tento vnútorný hlas nazýval DAIMONION. Dnes nieje celkom jasné, čo pod týmto pojmom myslel. Ale na výklad tohto pojmu by sme zrejme museli použiť slovaá ako intuícia,šiesty zmysel, alebo v určitom zmysle slova aj svedomie.
Viacerí Sokratovi pozorovatelia ako napr. Marx , či Eucken sa zhodli na tom, že Sokrates bol niečo ako stelesnenie filozofie. Zrejme ešte dlho bude jeho meno tým prvým, čo naskočí ľudom v mysli pri vyslovení slova filozofia. Jeho debaty na trhovisku či na námestí, jeho pokojný a veľmi sugestívny spôsob argumentácie a jeho pohľad na človeka -to všetko zanechalo v dejinách filozofie hlbokú brázdu, ktorá výrazne ovplyvnila vývoj filozofie a jej smerovanie na dlhé roky dopredu. Dôležitý podľa mňa je však aj Sokratov etický odkaz. Patril medzi tie vzácne osobnosti v ľudských dejinách, ktoré v duchu svojho odkazu ctili pravdu a neváhali za ňu položiť aj život.