intelektuálov, usilujúcich sa vyviesť národ a jeho
kultúru z provincionalizmu a začleniť ho medzi vyspelé európske národy.
Jeho snahy narážali na nepochopenie a vyvolávali odpor v konzervatívnych
vrstvách spoločnosti, avšak získaval podporu na strane spoločenského
pokroku, u davistov a 1'avico-vo orientovaných intelektuálov. V týchto
kruhoch a tendenciách videl najpozitívnejší spoločenský a kult. program
(vysoko hodnotil poéziu Laca Novomeského a dalších davistov).
Vrcholom jeho kritických medzivojnových názorov hola monograficky
poňatá práca Vajanský prozaik, v kt. vehementne, ale materiálovo
dotovane dokazoval, že tento autor nepatrí medzi zvrchovaných umeleckých
tvorcov a že jeho výsadně miesto v slov. literatúre a v nár. povedomí je
nezaslúžené. Takéto kritické hodnotenie Vajanského prozaika je
opodstatnené, ale je vytrhnuté z literárnych a kultúrnospoločenských
súvislostí, čím skreslil jeho profil.

V období 2. svetovej vojny, ked sa voči nemu uplatnili diskriminačné metódy,
stiahol sa z prednej línie boja za kult. a spoločenský pokrok a obrátil
pozornosť na obdobie slov. nár. obrodenia a na predstaviteľov európskej
literatúry, skúmal aj diela A. S. Puškina, M. J. Lermontova, L. N. Tolstého
a N. V. Gogoľa. V esejách o tvorbe A. Sládkoviča, J. KráPa a i. preukázal
schopnosť prenikať k podstatným stránkam umeleckého diela a precízne
formulovať nové poznanie (Profily, 1946). Po oslobodení nadviazal na
angažovanú literárnu publicistiku predvoj-nového obdobia. Zapájal sa do
diskusií a polemík o budúcu tvár slov. social. literatúry, našiel si priestor aj
na koncipovanie esejisticky poňatých prác (Štúrovci, 1948; Nové profily,
1950; Vavríny nevädnúce, 1953), kt. v nových podmienkach pokračoval
v línii spomínaných Profilov. V zmysluplnej skratke tu po novotu predstavil
významných tvorcov slov. a rus. literatúry (Sládkovič, Hviezdoslav, J.
Jesenský, P. Jilemnický, M. J. Lermontov, N. V. Gogoľ, L. N. Tolstoj, J.
Kráľ, Timrava). Početné kritické state, články a referáty venoval aktuálnym
problémom povojnovej slov. prózy. O syntetický obraz sa pokúsil v knihe Od
včerajška k dnešku ( 1959), v kt. na základe podrobného štúdia porovnal
hodnoty súčasnej tvorby s predošlou, zvážil jej klady a zápory a vymedzil
prínos jednotlivých autorov. Kniha osnovaná na polemickom prístupe vyvolala
rozsiahlu diskusiu. Jeho smerovanie k syntetickým prácam vyústilo do troch
monografií (Človek proti skaze, 1963; Rudolf Jašík, 1964; J. C.-Hronský,
1970). V prvej sa predmetom jeho záujmu stalo dielo Karla Čapka, kt.
interpretoval na širokom základe Čapkových názorov na spoločnosť,
kultúru a umenie, na podrobných biografických faktoch a na analýze jeho
umeleckej metódy. Monografia je prínosom k poznaniu nielen Čapka, ale
ce1ej kult.