Alexander Matuška životopis

MATUŠKA, Alexander (pseud. Fedor Tomšič, Matúš Meščerjakov) -
literárny kritik, esejista, národný umelec, nositeľ Radu práce (26. 2. 1910
Vlkanová, okr. Banská Bystrica - 1. 4. 1975 Bratislava, poch. v Banskej
Bystrici). Otec Juraj M., hospodársky správca ( 1881-1937), matka Anna,
rod. Pecníková (1883-1967). Manželka Oľga Sliuková, rod. Danková,
úradníčka, synovia PhDr. Stanislav ( 1956-), Ing. Juraj ( 1960-).

R. 1945-47 pracovník tlačového a neskôr propagačného odboru Povereníctva
informácií, 1947-48 redaktor kult. rubriky v Nár. obrode, 1948-51 lektor franc.
literatúry v nakladateľstve Pravda, 1951-52 pracovm'k Povereníctva školstva,
1953-58 šéfredaktor Slov. pohľadov, 1958-59 ako štipendis-ta Čes. literárneho
fondu pripravoval knihu o K. Čapkovi, 1959-73 vedecký pracovník v Ústave
literatúry SAV, po reorganizácii 1973-75 v Literárnovednom ústave SAV v
Bratislave. Člen KSČ.

V SNP pracoval v tlačovom odbore SNR v Banskej Bystrici, spolupracoval s
povstaleckým vysielačom, pre kt. pripravoval prednáš-ky, účastník
zjednocovacieho zjazdu KSS a Soc.-dem. strany. Svoju pokrokovú
orientáciu prejavoval aj v pedagogickej praxi, ked prostredníctvom
literatúry približoval soc. problematiku z marxistických pozícií.

Publikovať začal poča.s vysokošk. štúdií v Prahe, kde bol členom
spolku Detvan, kom. Iskry a spoluzakladateľom skupiny R-10. Od
1930 publikoval literárnokritické články v čes. časopisoch Přítomnost,
Legionářský týden a v Slov. hlasoch (poloha Národního osvobození),
pretože slov. redakcie mu odmietali príspevky ako negativistické. V 30.
rokoch uverejňoval aj v DAV-e, neskôr v Tvorbe, Živene, Eláne, významné
články publikoval v povstaleckom Novotu slove, po oslobo-dení v Kult.
živote a postupne temer vo všetkých kult.-politických a literárno-vedných
periodikách, zborníkoch a v dennej tlači.

Nevšedný kritický talent, polemik, esejista. Od počiatku chápal literatúru ako
dôležitú funkciu nár. života, v početných článkoch kriticky hodnotil nár.
charakter, uctievanie prázdnych hodnôt, záľubu v minulosti, malú náročnosť
na kvalitu práce a tvorivých výkonov. Nekompromisným postojom,
vyplývajúcim zo sprísnených kritérií na kvalitu života i literatúry a
zdôrazňovaním etiky tvorivej práce, zaradil sa do nevelkého počtu
medzivojnových slov.

intelektuálov, usilujúcich sa vyviesť národ a jeho
kultúru z provincionalizmu a začleniť ho medzi vyspelé európske národy.
Jeho snahy narážali na nepochopenie a vyvolávali odpor v konzervatívnych
vrstvách spoločnosti, avšak získaval podporu na strane spoločenského
pokroku, u davistov a 1'avico-vo orientovaných intelektuálov. V týchto
kruhoch a tendenciách videl najpozitívnejší spoločenský a kult. program
(vysoko hodnotil poéziu Laca Novomeského a dalších davistov).
Vrcholom jeho kritických medzivojnových názorov hola monograficky
poňatá práca Vajanský prozaik, v kt. vehementne, ale materiálovo
dotovane dokazoval, že tento autor nepatrí medzi zvrchovaných umeleckých
tvorcov a že jeho výsadně miesto v slov. literatúre a v nár. povedomí je
nezaslúžené. Takéto kritické hodnotenie Vajanského prozaika je
opodstatnené, ale je vytrhnuté z literárnych a kultúrnospoločenských
súvislostí, čím skreslil jeho profil.

V období 2. svetovej vojny, ked sa voči nemu uplatnili diskriminačné metódy,
stiahol sa z prednej línie boja za kult. a spoločenský pokrok a obrátil
pozornosť na obdobie slov. nár. obrodenia a na predstaviteľov európskej
literatúry, skúmal aj diela A. S. Puškina, M. J. Lermontova, L. N. Tolstého
a N. V. Gogoľa. V esejách o tvorbe A. Sládkoviča, J. KráPa a i. preukázal
schopnosť prenikať k podstatným stránkam umeleckého diela a precízne
formulovať nové poznanie (Profily, 1946). Po oslobodení nadviazal na
angažovanú literárnu publicistiku predvoj-nového obdobia. Zapájal sa do
diskusií a polemík o budúcu tvár slov. social. literatúry, našiel si priestor aj
na koncipovanie esejisticky poňatých prác (Štúrovci, 1948; Nové profily,
1950; Vavríny nevädnúce, 1953), kt. v nových podmienkach pokračoval
v línii spomínaných Profilov. V zmysluplnej skratke tu po novotu predstavil
významných tvorcov slov. a rus. literatúry (Sládkovič, Hviezdoslav, J.
Jesenský, P. Jilemnický, M. J. Lermontov, N. V. Gogoľ, L. N. Tolstoj, J.
Kráľ, Timrava). Početné kritické state, články a referáty venoval aktuálnym
problémom povojnovej slov. prózy. O syntetický obraz sa pokúsil v knihe Od
včerajška k dnešku ( 1959), v kt. na základe podrobného štúdia porovnal
hodnoty súčasnej tvorby s predošlou, zvážil jej klady a zápory a vymedzil
prínos jednotlivých autorov. Kniha osnovaná na polemickom prístupe vyvolala
rozsiahlu diskusiu. Jeho smerovanie k syntetickým prácam vyústilo do troch
monografií (Človek proti skaze, 1963; Rudolf Jašík, 1964; J. C.-Hronský,
1970). V prvej sa predmetom jeho záujmu stalo dielo Karla Čapka, kt.
interpretoval na širokom základe Čapkových názorov na spoločnosť,
kultúru a umenie, na podrobných biografických faktoch a na analýze jeho
umeleckej metódy. Monografia je prínosom k poznaniu nielen Čapka, ale
ce1ej kult.

a spoločenskej situácie medzi dvoma vojnami. V práci o Jašíkovi
na pozadí jeho životného presvedčenia vystihol presne špecifické umelecké a
ideové kvality v tvorbe tohto autora. Kniha je prvou hlbkovou sondou do
osobitého literárneho sveta R. Jašilca. Monografickou prácou o J.
C.-Hronskom rehabilitoval tohto významného medzivojnového autora
a vrátil ho znovu do kontextu slov. literatúry. V edičnej činnosti zredigoval
5 zv. Vybraných spisov Š. Krčméryho, spoluredaktor zborníkov kritík a
spomienok o osobnostiach slov. literatúry (Jesenský, Tajovský, Kukučín,
Timrava, Jégé). Literárnym, esejistickým a kritic-kým dielom sa zaraduje k
zakladateľským osobnostiam modernej slov. literatúry.

Od 1947 v registri slov. umelcov a vedcov.