Bude novým prezidentom opäť populárny republikán Dwight „Ike" Eisenhower, alebo bývalý guvernér za štát Illinois Aldai E. Stevenson z tábor demokratov? Medzi návrhmi na viceprezidenta sa skloňovalo aj meno JFK. Kennedyho návrh na nomináciu dokumentoval fakt, že v strane získal silné postavenie. Zároveň to odrážalo aj verejné tajomstvo, že medovým motúzom boli opäť peniaze jeho otca. Na post amerického muža č. 2 bol v Demokratickej strane nakoniec nominovaný senátor za štát Tennessee Estes Kefauver. V prezidentských voľbách bol však opätovne zvolený Eisenhower. No neúspech senátora Kennedyho neodradil.
Na výstupe na americký politický Olymp vo voľbách 1960 začal JFK pracovať už po neúspešnej kandidatúre v roku 1956. Samozrejme, nie sám, ale s pomocou súrodencov a najmä miliónov dolárov svojho otca. Celý mladý kennedyovský mozgový klan pracoval ako dobre namastený stroj, s priam programovo pripraveným využitím tlače, rozhlasu, televízie i filmu. Jeho pozícia však bola ťažká, najmä na konzervatívnom juhu krajiny. Mnohí lídri v strane mu vyčítali rôzne „nedostatky", pričom najvážnejším bolo jeho katolícke náboženstvo. Jediným dovtedajším rímskym katolíkom, ktorý bol nominovaný väčšinou Demokratickej strany na prezidenta, bol Alfred E. Smith, ktorého však roku 1928 porazil republikán Herbert Hoover. Ďalším vážnym nedostatkom JFK bola jeho mladosť, ako aj rodinné bohatstvo a jeho relatívna neskúsenosť v medzinárodnej politike. Iní demokrati mu zasa vyčítali konzervativizmus a to, že nikdy verejne nevystúpil proti senátorovi Josephovi McCarthymu. Ten bol totiž dlhoročným priateľom klanu Kennedyovcov a JFK bol členov jeho neslávne známeho Výboru pre neamerickú činnosť. Na druhej strane mal aj viacero predností, bol nielen vojnovým hrdinom, ale aj známym publicistom, mal príťažlivý vzhľad, rodinné zázemie v klane Kennedyovcov. Navyše jeho otec patril k tým osobnostiam, ktoré sa síce veľmi verejne neangažujú, no majú značný zákulisný vplyv. Práve tieto okolnosti mu umožnili s veľkým predstihom vytvoriť štáb schopných spolupracovníkov.
JFK pochopil, že kľúčom k prezidentskej kandidatúre je víťazstvo v primárkach. Jeho hlavnými straníckymi rivalmi na nomináciu boli senátor za štát Texas Lyndon B. Johnson, senátor za štát Missouri Stuart Symington, ako aj už spomínaný Aldai E. Stevenson. Na sneme demokratov Kennedy vyhral už v prvom kole tajného hlasovania. Takticky navrhol za kandidáta na viceprezidenta Johnsona, čo delegáti snemu odsúhlasili.
A aká bola situácia v tábore republikánov? Kennedyho protikandidátom bol dovtedajší dvojnásobný viceprezident Richard M. Nixon.