Vo februári 1961 Kennedy odporučil Kongresu, aby rozšíril podpory v nezamestnanosti, vyčlenil prostriedky na pomoc regiónom, ktoré sa ocitli v stave núdze, pomohol farmárom a financoval roziahly program bytovej výstaby. Samozrejme, politika nových hraníc si razila cestu pomaly, okrem iného aj preto, lebo narážala na bariéry vnútorného rozloženia politických síl. V neposlednom rade išlo aj o to, že filozofia tejto politiky ponúkala obyčajnému Američanovi opačné garde: „Nepýtaj sa, čo pre teba môže urobiť tvoja krajina, ale pýtaj sa, čo pre ňu najprv môžeš urobiť ty."
Už v máji schválil Kongres zvýšenie minimálnej hodinovej mzdy z jedného na jeden a štvrť dolára. Začiatkom roka 1962 sa Kennedyho vláda pokúsila o ekonomický obrat. V septembri prijal Kongres zákon o obchodnej expanzii, ktorý dal prezidentovi široké právomoci znížiť dane a clá. Cez zníženie daní došlo k novým investíciám a k rozšíreniu podnikania, zníženie ciel umožnilo zasa voľnejšie a výhodnejšie obchodovanie s európskym spoločným trhom. Tento ozdravovací program mal aj jeden nie nepodstatný vonkajší humanitárny rozmer - tzv. peace corps (mierové zbory), ktoré sa tiež nazývali Kennedy corps. Vznik týchto zborov ohlásil JFK prezidentským nariadením už v marci 1961, neskôr ich schválil aj Kongres. Hlásili sa do nich tisíce Američanov, ktorí odchádzali do rozvojových krajín s cieľom pomôcť pri zvýšení vzdelania a životnej úrovne.
Mimoriadne citlivým vnútorným problémom USA bola vždy otázka ľudských práv. A práve za Kennedyho vlády vypukli snahy čiernych obyvateľov získať rovnocenné postavenie s bielymi. Krajinou sa šírili demonštrácie a protesty, ktoré 28. augusta 1963 vyústili do 200-tisícového zhromaždenia pred Kapitolom za rovnaké práva občanov všetkých rás. Kennedy najprv taktizoval, obával sa, že stratí podporu svojej strany v južných štátoch. Až roku 1962 poslal federálne vojsko, aby zasiahlo proti rasovej segregácii na univerzite v Mississippi a až v júni 1963 žiadal Kongres, aby prijal zákon o slobodnom prístupe do hotelov, reštaurácií či súkromných škôl pre všetkých Američanov. Podpísal ho však až prezident Johnson po atentáte v Dallase.
Aj zahraničnopolitický rozmer „nových hraníc" predstavoval komplex problémov. Celkové smerovanie USA v tejto sfére naznačil JFK už vo svojom inauguračnom prejave. Položil dôraz na mier a pokrok a vyzval k tesnejšej spolupráci USA a spojencov v NATO. Vo svojej podstate sa črty veľmocenskej zahraničnej politiky Kennedyho nelíšili od jeho predchodcov, ale pod vplyvom udalostí dochádzalo k jej modifikáciám. Voči tretiemu svetu, špeciálne voči Afrike a Latinskej Amerike, sa Kennedyho politika od Eisenhowerovej dosť podstatne líšila.