Ján Palárik životopis

PALARIK, Ján (pseud. Beskydov, Bezkydov, Paliarik) - dramatik,
novinár, politik, národný dejatel' (27. 4. 1822 Raková, okr. Čadca - 7.
12. 1870 Majcichov, okr. Trnava). Otec Šimon P., roľník, učiteľ a organista,
matka Anna, rod. Pastorková.

R. 1828-32 navštevoval ľud. školu u svojho otca v Rakovej, od kt. získal
aj základy hudobného vzdelania, 1832-36 študoval na gymnáziu v Žiline,
1836-39 v Kecskeméte, 1839 teológiu na seminári v Ostriho-me, 1839-40
klerik na Emerikáne v Bratislave, 1840-47 pokračoval v teol. štúdiách na
seminári v Trnave, 1847 vysvätený za r. k. kňaza. R. 1847-50 kaplán
v Starom Tekove, 1850-51 v Štiavnických Bániačh, v januári 1851 väznený
v Ostrihome, potom krátko kaplán v Banskej Štiavnici, 1851-62 u Š. Klempu
na nem. fare pri kostole sv. Terézie v Pešti, 1862-70 farár v Majcichove.

Nár. sa uvedomil na trnavskom seminári v kruhu spolužiakov (J. K. Viktorin,
M. Hattala, J. Gotčár, R. Ňári), umelecky naňho zapôsobilo dielo J. Hollého,
filozoficky práce franc. encyklopedistov, najmä Ch. L. Montesquieua a
učenie B. Bolzana, ako aj radikalizmus K. Havlíčka--Borovského. Pre
racionalisticko-liberálne prejavy, najmä horlenie za občianske práva, nár.
a soc. slobodu už počas štúdií perzekvovaný, neskôr 1848-49 pod policajným
dozorom. Ubytoval sa uňho poľ. gen. J. Wysocki, účastník mad. revolúcie,
u kt. obhajoval koncepciu slov. nár. hnutia vedeného Ľ. Štúrom. R. 1849
nadviazal kontakty s A. Radlinským, kt. mu na cis. dvore vo Viedni
pomohol získať licenciu na vydávanie časopisu Cyrill a Method. Obsahom
časopisu pobúril proti sebe cirk. vrchnosť, kt. v snahe umlča.ť ho, dala
ho v januári 1851 predvolať pred cirk. súd do Ostrihomu, vyšetrovanie
proti. nemu viedol J. Scitovský. Hrozilo mu suspendovanie, nakoniec ho
odsúdili na mesačné väzenie a internovanie vo františkánskom kláštore.
Hoci pri pojednávaní obraňoval vlastné pokrokové názory, uverejnili
falošné odvolanie jeho článkov, čím ho skompromitovali pred
neoboznámenou verejnosťou, vyvolali jeho izoláciu, ba i ťažkú
chorobu. Zač. 50. rokov zúčastnil sa boja za Štúrovu spis. slovenčinu,
polemizoval so zástanca-mi češtiny na Slovensku i v Čechách, hl. s F.
Palackým. R. 1854 spoluorganizoval nár. slávnosť pri odhalení pomníka
J. Hollého na Dobrej Vode, výraznejšie začal pracovať v nár. hnutí i v
literárnom živote až po páde Bachovho absolutizmu.

Vytvoril koncepciu
federalis-tického spojenia slovanských národov v Uhorsku, pričom pokladal
za nevyhnutnú reálnu dohodu s Madarmi. Za tieto postoje ho príslušníci
štúrovskej generácie odsudzovali, vyvolávali útoky proti jeho osobe i literárnej
činnosti, predovšetkým ideovému zameraniu veselohier. Napriek rozporom
so štúrovcami sa zúčastnil na memorandovom zhromaždení v Martine, na
kt. v prejave súhlasil s jeho programom, ale vyslovil sa proti požiadavke
tzv. Slov. okolia, kvôli obavám z opätovnej centrálnej neobmedzenej moci
Viedne. R. 1861 sa zúčastnil na založení Pešťbudínskych vedomostí
a neúspešne kandidoval za poslanca do uh. snemu, 1863 spoluzakladateľ
MS, podporovateľ slov. gymnázií v Ban-skej Bystrici a v Kláštore pod
Znievom, 1869 spoluzakladateľ Kníhtla-čiarskej a vydavatel'skej úč.
spol. Minerva, 1870 SSV, 1868 spoluorga-nizátor novej politickej
strany tzv. Novej školy slov., prispieval do jej orgánu Slov. novín
( 1868-69), nedal sa však strhnúť jej jednostrannos-ťou. Ked' sa
skupina mladej buržoázie (J. N. Bobula, J. Pozdech, J. Záretsky) začala
prikláňať k promad. politike, prestal sa verejne angažovať, avšak
nadalej zostal stúpencom partnerskej spolupráce národov a národností
Uhorska.

S jeho politickou, verejnou a literárnou aktivitou úzko súvisí redaktorská práca
a publicistická tvorba. Ako zakladateľ a 1850-51 redaktor pokrokového
časopisu Cyrill a Method spolu so svojimi spolupracovníkmi M.
Chlebákom a J. Holčekom proklamoval na jeho stránkach demokratizáciu
kat. cirkvi a školstva, vystúpil proti svetským majetkom cirkvi, žiadal
ich rozdelenie, požadoval ustanovenie slov. arcibiskupstva, slobodné
voľby biskupov a súčasne viedol časopis v slov. nár. duchu. R. 1852-56
redigoval so Š. Klempom Kat. noviny, v kt. zmiernil formu novinárskeho
prejavu, ale samostatne vydal súbor článkov v brožúre Ohlas pravdy. . .
( 1852) na obhajobu spis. slovenči-ny. R. 1858 zostavil s J. K. Viktorinom
almanach Concordia, kt. sa usiloval o konfesionálnu znášanlivosť, zaktivizovanie
spisovateľov st. i ml. generácie a ich jazykovú jednotu. R. 1859-61 uverejnil v
časopise Priateľ školy a literatúry rad článkov, v kt. privítal dobu ústavnosti,
presadzoval novú orientáciu nár. politiky na mad. liberálov a napádal
viedenský centralizmus. R. 1864 uverejnil v almanachu Lipa rozsiahlu
štúdiu o vzájomnosti slovanskej, v kt. odmietal zdôrazňovanie úlohy
cárskeho Ruska v rámci slovanského sveta. V Slov. novinách ( 1868)
zostal zástancom spolupráce uh. národov, obdobne ako v Máča.jovom
Priateľovi ľudu ( 1861 ), v kt.

vyzýval aj k zakladaniu knižníc a
vzdelávacích spolkov. Uverejňoval aj v Štúrových Nár. novinách,
Hurbanových Slov. pohTadoch, v časopise Sokol, Pešťbudínske
vedomosti. Posudzo-vateľ dramatických prác v súbehoch MS.

Do kontextu slov. literatúry sa zapísal ako dramatik, i ked sa pokúšal
písať verše i prózu. Už poča.s štúdií si obzvlášť obľúbil dramatické
umenie a hoci divadelné hry tvoril až v relatívne st. veku, v dramatickej
tvorbe je jeho hl. prínos, pretože významne ňou zaktivizoval kult.
dianie, najmä divadelné ochotníctvo na Slovensku, súčasne svojou
tvorbou ovplyvnil zmýšľanie ľud. vrstiev proklamáciou nár. rovnoprávnosti
i nacionálnej uznanlivosti. Poznajúc silu a účinnosť dramatického umenia,
po predchádzajúcom štúdiu franc. a nem. dramatiky, volil reálny základ
k svojim hrám, kt. priamo reagoval na spoločenské reálie, aj ked v
nich neabsentovalo romantizujúce vyznanie, čo kompenzoval humorným
nadhľadom. Názory na drámu vyložil v príspevku Dôležitosť
dramatickej národnej literatúry (Sokol, 1860), vlastnú empíriu aplikoval
aj pri recenzovaní prác zasielaných do dramatických konkurzov MS.

Prvú veselohru Inkognito uverejnil v almanachu Concordia (1858) a
nadviazal ňou na tradíciu prác J. Chalupku. V jeho duchu si zvolil aj
tematiku Kocúrkova s galériou malomestkých figúrok, ale zároveň už
predstavovala nový typ dramatického diela ako spoločenskej výpovede,
postihujúcej dané pomery na sklonku bachovskej éry. Namiesto
neriešiteľných rozporov medzi predstaviteľmi rozličných vlastenectiev
načrtol tendencie zbližovania, pričom pracoval s karikatúrou, náhodnými
stretnutiami ako zákonitosťou, kriticizmom. Neľútostne pranieroval
meštianstvo, jeho labilitu a mamonárstvo, využívajúc humornú nadsádzku.
Vysmial sa napodobňovaniu vyšších vrstiev, pachteniu po bohatstve a
odrodilstvu prostredníctvom jednoduchého príbehu, v kt. dal priestor
víťazstvu zdravých ľudských vzťahov a čistým charakterom.
Pobyt v Pešti mu umožnil oboznámiť sa s tamojšími divadelnými hrami,
medzi inými aj s veselohrou Liliomfi E. Szigligetiho, kt. v tom čase patrila
do kmeňového repertoáru peštianskeho Nár. divadla a zakladala sa tiež na
inkognite. Tento dramatický postup vtedy variovala temer celá európska
dramaturgia a spôsob zámeny osôb uplatnil aj v ostatných 2 veselohrách,
z nich hra Drotár ( 1860) je prvou slov. hrou s tematikou veľkomestského
prostredia. Námetovo vychá-dzal z inonár. podnetov, hl. z hry dvojice
franc. autorov P. H. A. Decourcella a A.

Jaimea Hľadá sa vychovávateľ,
ale v naplnení originálnymi postavami i vlastným autorským zámerom, čo
zvýraznila rola hl. protagonistu, nadobudla ráz pôvodnosti. Jej dej sa
odohráva v zámožnej rodine peštianskeho veľkopriemyselníka slov.
pôvodu, do kt. vstúpil poľ. šTachtic, čím chcel vyjadriť myšlienku
prizvania šľachty do nár. života v spojení s finančnou pomocou buržoázie.
Aj ked veselohru postavil viac na túžbe ako na skutočnosti, objavili
sa v nej kladní hrdinovia, napr. postava drotára, kt. sa v cudzom svete
nestratil, našiel v ňom prácu i lásku. R. 1861 člen memorandového vyslanectva k uh. vláde, 1863 člen
výboru MS a jej jednateľ v Trnavskom okr., člen stáleho podporného
výboru patronátneho kat. gymnázia v Kláštore pod Znievom, člen
výboru SSV.