- básnik, historik, etnograf, slavista, univerzitný profesor. Používal viac foriem svojho mena, a to: Safáry, Schaffarik, Pavel Josef Šafařík. Narodil sa 13. 5. 1795 v budove evanjelickej fary v Kobeliarove. Kobeliarovo, kde prežil P. J. Šafárik detstvo a kam sa rád vracal aj v neskoršom období. Leží v juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria. Je približne rovnako vzdialené od Rožňavy, Dobšinej a Jelšavy. Dalo by sa povedať, že sa nachádza v ťažisku pomyselného trojuholníka týchto troch miest.

Šafárikova rodina

Život Šafárikovej rodiny, jeho rodičov, starých rodičov, príbuzných a súrodencov je úzko spätý so Štítnikom a jeho okolím (Obec Štítnik je asi na polceste medzi Jelšavou a Revúcou). Otec Pavol (Pavel) Šafárik (1761 - 1831), sa narodil v Štítniku 26. 1. 1761, tu aj navštevoval latinskú školu. Dva roky chodil do školy v Kunovej Teplici, aby sa naučil po maďarsky. Po ukončení štúdií pôsobil ako učiteľ (preceptor) v okolí Štítnika asi 15 rokov. Pravdepodobne hmotné dôvody viedli Šafárikovho otca k tomu že zanechal učiteľské povolanie a odišiel za farára do Kobeliarova. Krátko na to sa narodil P. J. Šafárik. Jeho najstarší brat Ján mal vtedy už 12 rokov, sestra Mária 10 a ďalší brat Ľudovít Samuel 7 rokov. Matka P. J. Šafárika Katarína, rodená Káresová (1764 - 1812) pochádzala z chudobnej zemianskej rodiny v Hankovej. Mali spolu 5 detí, a to už spomenutých súrodencov P. J., a tiež „prvého" Pavla Jozefa nar. 1791, ktorý ale po roku umrel. Synovi Vojtechovi charakterizoval P. J. Šafárik svoju matku a jeho starú matku ako zbožnú, tichú, stelesnenú dobrotu, mimoriadne usilovnú a dobrú gazdinu. Ak chcela primerane zabezpečiť svoje štyri deti, keďže kobeliarovská fara bola jednou z najchudobnejších v gemeri, šafárikova matka siala preto ľan, priadla, dávala si tkať, starala sa o hospodárstvo, a dokonca aj obchodovala. Aj preto bol v domácnosti vždy dostatok všetkého. Umrela 14. decembra 1812, pomerne mladá, 48-ročná. Šafárikov otec sa polroka po jej smrti oženil druhýkrát (2. júna 1813), proti vôli svojich detí, s vdovou po rožňavsko - bystrianskom farárovi Pavlovi Lovčánimu, Rozáliou, rodenou Drábovou. Z prvého manželstva mala dve deti, dcéru Rozáliu a syna Pavla. S touto ženou, žil až do svojej smrti, do 4. februára 1831.
Pavol Jozef Šafárik mal teda 4 vlastných, z toho jedného, „menovca" ani nepoznal, a 2 nevlastných súrodencov. Detstvo a obdobie raných štúdií

Ako som už spomenul na začiatku, P. J.

Šafárik prežíval detstvo v okolí Kobeliarova. Základy školského vzdelania, ako to zhodne uvádzajú životopisci, získal od otca. Pričom všetci vychádzajú zo zápisov jeho syna Vojtecha. Ten píše v knihe Co vyprávěl P. J. Šafařík...: „Když mu ale v 7 mém roce jen jednou abecedu celou ukázal, tu on sám hravě čísti se naučil, a již pak celý den na peci sedával čítaje. Do 8 ho roku již dvakráte byl celou bibli přečetl, a jedno ze zalíbených jeho zaměstnání bylo, že bratřím a sestře, jakož i lidem domácím kázával." Škola a učiteľ sa tu vôbec nespomína.
V životopisoch P. J. Šafárika sa uvádza, že na jeho národné povedomie vplýval v Kobeliarove jeden z tamojších písmakov menom Novák, ktorý mu požičiaval na čítanie české knihy. S najväčšou pravdepodobnosťou ide o tamojšieho učiteľa, „ludimagistra" Tomáša Nováka. Dôležitejším faktorom ale, ktorý vplýval na Šafárikovo národné povedomie bolo prostredie v ktorom žil. Tvorilo ho slovenský ľud, jeho piesne, rozprávky a povesti o zbojníkoch, spolu s krásou okolnej prírody. O hĺbke a intenzite vplyvu kobeliarovského prostredia na Šafárika, svedčia jeho spomienky na detstvo. Vedel si ich veľmi živo vybaviť i po 50 - 60 rokoch, ako to vidieť v už vyššie spomenutej publikácií Co vyprávěl P. J. Šafařík.. .

V rokoch 1805 - 08 študoval v Rožňave. Niektorí životopisci spomýnajú nižšie gymnázium. Osobne som skôr s týmy, ktorí hovoria o evanjelickej škole, ktorá sa práve v nástupnom roku P. J. Šafárika postupne menila vo „vyššiu" strednú (latinskú) školu. Keďže Šafárik tu študoval len tri ročníky, viacerí životopisci sa prikláňajú k názoru, že nastúpil hneď do druhého ročníka donatistov. Počas rožňavských štúdií býval Šafárik u Ujházyho, kde sa zároveň stravoval, tak ako ďalší študenti i dievčatá, ktoré sa prišli do Rožňavy naučiť nemčinu a šitie. P. J. Šafárik pod vedením a osobným dohľadom svojho profesora, od roku 1806 aj svojho príbuzného, a jeho dcéry vydatej za Ujházyho, úspešne rozšíril svoje vedomosti a vzdelanie. Okrem povinnej latinčiny osvojil si maďarčinu a nemčinu. Na jeseň roku 1808 odišiel P. J. Šafárik na štúdium humaniora do Dobšinej, hoci mohol pokračovať v syntaxi a rétorike. Hlavným dôvodom jeho odchodu bolo opäť pravdepodobne hmotné postavenie rodiny. Štúdium bolo výhodnejšie, pretože tu mohol bývať a aj býval, u sestry Márie, ktorá sa sem presťahovala z Rožňavy. P. J. Šafárik študoval v Dobšinej 2 roky, a to v školských rokoch 1808/1809 a 1809/1810. V štúdiu na dobšinskej škole dosiahol ešte krajšie úspechy než v Rožňave.

V Dobšinej sa ďalej rozvinuli a prehĺbili predpoklady k jeho básnickej, pedagogickej a vedeckej činnosti. Splnil zároveň podmienky potrebné k ďaľšiemu štúdiu, a tak odtiaľ odchádza s výborným vysvedčením, žiadúcimi vedomosťami z literatúry, so znalosťou latinčiny, nemčiny a maďarčiny. Štúdium v Dobšinej, kde sa hovorilo prevažne po nemecky, poskytovalo slovenským chlapcom možnosť aktívne si osvojiť nemeckú reč, prípadne zdokonaliť sa v nej. Z knihy Šafárik na slovensku...: „...do Dobšinej prichádzali chlapci statkárov, dedinskej inteligencie remeselníkov a kupcov i zo vzdialenejších stolíc, aby okrem vedomostí z donáta, gramatiky a syntaxe osvojili si i nemeckú reč. Podobne chodievali chlapci zo slovenských rodín študovať na latinské školy do Gemera, Oždian a Rožňavy, aby si tu osvojili maďarčinu. Ak sa chceli vzdelanci Uhorska uplatniť v praxi, museli nevyhnutne ovládať všetky štyri jazyky krajiny: latinčinu, nemčinu, maďarčinu a slovenčinu." Z tohto hľadiska bolo pre P. J. ozaj šťastím, že študoval aj v Rožňave a aj keď nevyhnutne ale predsa aj v Dobšinej.
Ukončením štúdia v Dobšinej nastáva v živote 15-ročného Šafárika veľká zmena. Vyčerpal možnosti štúdia v regióne, a je preto nepriamo nútený opustiť rodinu a rodisko Kobeliarovo, gemerské prostredie, bohaté na kultúrnu históriu. Tým zároveň stratí bezprostredný kontakt so slovenskou dedinou a jej ľudom, jeho problémami, ale aj s jeho slovesnosťou a folklórom.

Obdobie štúdií v Kežmarku

P. J. Šafárik prišiel do studeného a drsného podnebia Kežmarku na jeseň roku 1810. Z knihy Lipták: Geschichte des...: „Čakalo ho tu päť rokov štúdia, študoval tu však len štyri roky. V dôsledku usilovnosti bol rétorom len jeden rok (1810/1811), po roku prešiel do filozofie a v školskom roku 1812/1813 bol už politikom juristom. V poslednom roku štúdia (1813/1814) absolovoval teológiu, ktorej obsah vyučovania okrem teologických disciplín tvorili prednášky z histórie a encyklopédie, z teoretickej a praktickej fyziky, zo zdravovedy a prirodzeného práva, z práva štátneho a práva národov."
Štúdium v Kežmarku ukončil P. J. Šafárik v lete roku 1814 absolvovaním všetkých troch kurzov:
a) filozofického u J. Genersicha, v ktorom sa preberala logika, metafyzika, čistá a aplikovaná matematika, teoretická a experimentálna fyzika, ekonómia ruralis, latinský štýl, porovnávacia filozofia a história Uhorska; Šafárika vo všetkých predmetoch hodnotili známkou eminens;
b) politicko - juridického pod vedením Š.

Aderjána, kde učebný plán obsahoval predmety: jus naturae, jus privatum civile et criminale, scienciae politicae, ktorý skončil vo všetkých predmetoch ako eminenter;
c) teologického u profesora Daniela Mihálika, kde si výborne osvojil dogmatickú a morálnu teológiu, úvod do kníh sv. Písma (hermeneutiku), gréčtinu a hebrejčinu.

Ako podmienku pre prijatie na nemeckú univerzitu a získanie niektorého zo štipendií pre „uhorských" študentov v Nemecku vykonal kandidátikum z teológie u K. Genersicha s prospechom „eminenter profectus in theolog. praeparatoris".
Štúdium a pobyt v Kežmarku mal pre formovanie osobnosti P.J. Šafárika, ako básnika a neskoršieho vedca európskeho ba svetového formátu veľký význam. Sám o tom napísal vo vlastnom, po nemecky napísanom životopise.
P. J. Šafárik sa v štúdiu vyznačoval mimoriadnou usilovnosťou, vynikal v „mravoch" (v správaní) i v prospechu, za čo ho v jednom i v druhom hodnotili známkou „eminens". Šafárik si dokonale osvojil nemčinu a klasické jazyky. V teologickom kurze sa učil gréčtinu a hebrejčinu. Gréčtina a latiničina mu otvárali brány k antickej a latinskej literatúre. Vedomosti poskytované školou si Šafárik rozširoval a prehlboval sebavzelávaním, v čom mu vytvárala vhodné pomienky bohatá lyceálna knižnica, ale aj diela a časopisy, ktoré si sám kupoval. Štúdium hitórie a vedomosti z nej formovali v Šafárikovi historické vedomie, v ktorom začínala zaujímať dôležité miesto láska k českému a k slovenskému národu, postupne sa rozširujúc na národ srbský a neskôr na všetky slovanské národy. Tu na evanjelickom lýceu v Kežmarku sa spriatelil s J. Blahoslavom, ako aj poľskými, srbskými, ukrajinskými študentmi, čo taktiež ovplyvnilo jeho slovanskú orientáciu a literárnu, najmä básnickú tvorbu. Šafárikova láska k rodnému kraju, vlasti, národu a jazyku našla konrétny výraz v básnicej tvorbe a v zbieraní slovenských ľudových piesní. Výsledkom básnickej tvorby v Kežmarku bola oslavná báseň na Ondreja Máriassyho, patróna lýcea, baróna z Markušoviec a Batizoviec z príležitosti jeho návratu ako kolonela pešiakov z vojny proti Napoleonovi - Ode festival. Do literatúry sa však uviedol básnickou zbierkou Tatranská Múza s lyrou slovanskou (Levoča 1814).
Na odporúčanie riaditeľa, alebo z niektorého z profesorov, Šafárik, ako vynikajúci študent, ktorý bol len rok rétorom, a rok preskočil do filozofie, prijal v roku 1812 miesto súkromného vychovávateľa v rodine Dávida Goldbergera. Práve v tomto období, ako je už spomenuté vyššie, nastali v jeho rodnom Kobeliarove veľké zmeny. Dňa 14. decembra mu umrela matka, ktorú veľmi miloval a otec sa po pol roku oženil druhý krát so spomínanou Rozáliou.

Po ročnom vychovávateľskom pôsobení pokračoval v štúdiu na Univerzite v Jene.

Štúdium na Univerzite v Jene

Pre Jenu sa P. J. Šafárik definitívne rozhodol počas štúdií v Kežmarku, predovšetkým na želanie otca. Hradením študijných nákladov v Jene sa písomným potvrdením zaviazal otec, potešený tým, že aspoň jeden z jeho synou bude kráčať v jeho šľapajách. V Jene býval v jednom dome so Samuelom Ferjenčíkom a Ondrejom Jamriškom, v posledom roku štúdia i s Jánom Benediktim. Žil veľmi skromne, o čom svedčí jeho rozprávanie synovi Vojtechovi. Obdobie po napoleonských vojnách, v ktorom študoval Šafárik v Nemecku, poznamenávala vzrastajúca politická a kultúrna aktivita nemeckej mládeže. Politické ovzdušie na jenskej univerzite sa vyznačovalo slobodnomyseľnosťou a kritičnosťou voči reakčnému a politickému poriadku. Profesori a študenti otvorene a bez obáv vyjadrovali svoje náhľady a formulovali celonemecké požiadavky. P. J. Šafárik sa na podujatiach študentov nezúčastňoval, rešpektujúc Summu akademických zákonov, zakazujúcich účasť v „buršenšaftoch a landsmanšaftoch", ktorú podpísal. V Jene strávil P. J. Šafárik dva roky, skončiac tri semestre. Dňa 16. mája 1816 sa stal členom Societas latina Jenensis. Výsledkom Šafárikovej básnickej činnosti v Jene je sedemnásť básní, napísaných prevažne od októbra 1815 do mája 1816. Vyšli v Hromádkových Prvotinách pěkných umění vo Viedni a získali mu - píše R. Brtáň - zvučné meno v Čechách a na Slovensku. Tri semestre štúdia na univerzite v Jene, znamenali veľký prínos pre P. J. Šafárika v kažnom smere. Predovšetkým prispeli k formovaniu jeho odborného a vedeckého profilu. V Jene si osvojil kritické metódy vedeckého bádania. Tu si získal dôkladnú metodologickú prípravu pre vedeckú činnosť. V Jene si našiel ďaľších priateľov z radov spolužiakov. Z nich Juraj Müller, bývalý vychovávateľ v rodine Kubínyiovcov, poskytol Šafárikovi informácie o tomto východnom mieste, prostredníctvom Samuela Ferjenčíka mohol osobne spoznať J. W. Goetheho a S. Jánom Chalupkom mal spoločné literárno- umelecké záujmy. Z Jeny, s ktorou sa Šafárik lúčil nerád odišiel na začiatku mája 1817 v rukách s vysvedčením vydaným na odchod prorektorom Danzom. Príčiny jeho predčasného odchodu sa vysvetľujú rozdielne: administraatívnych zásahom rakúskej vlády, ktorá nedovolila mladíkom z Uhorska študovať v Nemecku, Šafárikovou obozretnosťou, ale aj finančnou tiesňou. Na ceste do vlasti sa zastavil v Lipsku a v Prahe, kde sa stretol s viacerými českými národovcami (Dobrovským, Jungmannom, Hankom, Presslom, Nejedlým a i.).

Po mesačnom pobyte v Prahe, kde sa zaujímal o miesto vychovávateľa, odišiel cez Viedeň do Bratislavy. V Bratislave, kde pobudol desať dní, sa osobne stretol s Fr. Palackým, s ktorým si písal už predtým.

Obdobie po skončení štúdii

V lete 1817 dostal P. J. Šafárik pozvanie na vychovávateľa do rodiny Gašpara Kubínyiho. P. J. Šafárik ponuku prijal a na miesto nastúpil 20. augusta 1817, vychovávajúc syna Ladislava. K tomuto rozhodnutiu mohlo viesť Šafárika viacero motívov: možnosť vedeckej práce, finančné dôvody spojené so snahou čím skôr si vyrovanť dlžovu u brata Jána, ale aj postavenie Bratislavy a Kubínyiovskej rodiny vo vtedajšom vedeckom, kultúrnom a spoločenskom živote Uhorska. Gašpár Kubínyi a celá jeho rodina si P. J. Šafárika vážila, veľmi dobre finančne honorovala, prejavovala k nemu priateľské ba skoro familiárlne vzťahy. Priateľstvo Pavla Jozefa Šafárika s o tri roky mladším Fr. Palackým našlo výraz i vo vedeckej práci, ktorej výsledkom bolo spoločné literárno - teoretické dielo Počátkové českého básnictví obzvláště prozodie (Prešporok - Praha 1818). Ich spoločným priateľom bol Ján Blahoslav Benedikti, potom sa však odmlčal, potom pribudol Ján Kollár, s ktorým sa Šafárik osobne spoznal na jar 1819. Rok 1819 znamenal rozhodújúci obrat v živote a povolaní P. J. Šafárika. Vychovávateľstvo v Kubínyiovej rodine sa mu chýlilo ku koncu. Neprijal ani predtým ponúkané miesto profesora na evanjelických školách „v severných Uhrách", ale rozhodol sa pre Nový Sad, kde nezjednotená pravoslávna cirkev už skôr vytvorila gymnázium a na jar 1819 vypísala konkurz na miesto riaditeľa a prvého profesora. Na to však Šafárik potreboval doktorát. S pomocou, a odporúčaním Jána Blahoslava Benediktiho ho dostal dňa 5.apríla 1819. Opäť s pričinením Jána B.B., ale aj niektorých známich srbov, výber na miesto riaditeľa nakoniec padol na najmladšieho z prihlásených, na P. J. Šafárika.
Vychovávateľskú činnosť v rodine G. Kubínyiho ukončil teda koncom júna 1819. Šafárikov odchod z Bratislavy chápali vlastenci, predovšetkým ale českí, ako stratu pre národ. Niekoľko týždňov pred odchodom do Nového Sadu pobudol v rodnom Gemeri, Kobeliarove a u starého otca Káresa v Hankovej. Bol to posledný pobyt Šafárika v rodisku, do ktorého sa už v živote nevrátil.

P. J. Šafárik v Novom Sade

Funkciu riaditeľa prevzal P. J. Šafárik slávnostným prejavom, ktorý predniesol v latinčine.

Načrtol v ňom dejiny gymnázia, hovoril o profesoroch a ich vyučovacích povinnostiach, potom vyjadril svoje pedagogické názory na koncepciu školy, zoznámil prítomných s návrhom reforiem, ktoré plánoval uskutočniť. Nový riaditeľ zapôsobil na Srbov veľmi priaznivým dojmom. Okrem P. J. Šafárika všetci profesori boli Srbi. P. J. Šafárik zástával funciu riaditeľa päť rokov. Ako riaditeľ mal ambiciózne plány. Šafárikovou koncepciou bolo vytvoriť gymnázium podľa gréckeho vzoru. Hneď po prebratí funkcie, sa podarilo Šafárikovi presadiť drobnejšie zmeny v učebnom pláne, rozšírením učebných predmetov o kreslenie, resp. rysovanie. Pozitívne bojo prijaté i zbieranie kníh pre budúcu knižnicu. Šafárik mal osobitnú radosť z toho, že do tvoriacej sa knižnice, do jej fondu, pribúdali vzácne staroslovienske literárno - historické pamiatky. V inauguračnej reči uviedol, že na gymnáziu bude on sám vyučovať matematiku (algebru i geometriu), fyziku, logiku, rétoriku, poéziu, štylistyku a bude vykladať klasikov v I. humanitnej triede. Tak sa aj stalo. Prednášal po latinsky, po nemecky a po zosilnení maďarizačných tendencií, keď zasiahli aj novosadské gymnázium, v posledných dvoch - troch rokoch pobytu vyučoval aj maďarčinu ako vyučovací predmet.
Počas prvých dvoch rokov novosadského účinkovania býval Šafárik v dome bohatého mešťana Servického. Roku 1821 požiadal Šafárika synovec srbského patriarchu, aby prevzal výchovnú starostlivosť nad jeho synom. Ako odmenu dostal k dispozícii časť ich domu v Novom Sade, kde býval, a o stravu a byt sa mu starala kuchárka, ktorú mu platili.
Dňa 17. júna 1822 sa P. J. Šafárik oženil s 19 ročnou Júliou Ambróziou. Pochádzala z drobnej slovenskej zemianskej rodiny. Narodila sa vo Veľkej Kikinde (Maďarsko) 19. novembra 1803. Jej otec pochádzal z Paludze (okr. Liptovský Mikuláš) a matka z Jasenovej na Orave. Manželka P. J. Šafárika - ako uvádzajú životopisci - bola inteligentná, neobyčajne sčítaná a temperamentná. Ovládala tri resp. štyri slovanské jazyky: slovenčinu, češtinu, srbštinu a ruštinu. Manželovi veľa pomáhala pri jeho vedeckej práci.
Šafárikova situácia v Novom Sade sa zhoršila po roku 1824, keď rakúska vláda zakázala srbskej pravoslávnej cirkvi zamestnávať evanjelických vzdelancov z Uhorska na gymnáziách a vo svojich službách. Šafárik dostal výnimku, s tým že nebude vykonávať funkciu riaditeľa.
P. J. Šafárikovi sa po zásahu vlády začali hromadiť problémy, narastať hmotné, finančné a iné ťažkosti. Príjem sa mu zmenšil práve vtedy, keď ho najviac potreboval, pretože v rodine pribúdali deti. V Novom Sade sa Šafárikovcom narodilo päť detí: Ľudmila (21. 2. 1824 - 28. 4. 1824), Milena (17. 7. 1825 - 4. 4.

1826), Mladen Svatopluk (17. 1. 1827 - 22. 2. 1828), Vojtech a Božena. Zhoršenie materiálnych a finančných podmienok nútilo Šafárika, aby si sám hľadal profesorské miesto, o čo sa usiloval na Slovensku. Z viacerých dôvod však mnoho dobrých ponúk neprijal.
Počas svojho pobytu v Novom Sade sa Šafárik spolupodieľal na zbieraní, príprave do tlače a vydávaní slovenských ľudových piesní. Vyšli pod názvom Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Sebrané a vydané od P. J. Šafárika, Jána Blahoslava a jiných (V Pešti 1823). Najvýznamnejším vedeckým dielom Šafárika z jeho novosadského obdobia sú Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten (Pešť 1826) - Dejiny slovanských jazykov a literatúr vo všetkých nárečiach. V Novom Sade napísal P. J. Šafárik ešte ďalšie dve práce, ktoré vyšli tlačou, a to: Über die Abkunft der Slawen nach Lorenz Surowiecki (Pešť 1828) a Serbische Lesekörner oder historisch - kritische Beleuchtung der serbischen Mundart, ein Beitrag zur slawischen Sprachkunde (Pešť 1833). Šafárik nazbieral v Novom Sade množstvo literárno - historického, ale aj iného materiálu, ktorý neskôr spracúval v Prahe.
Dňa 22. decembra 1832 dal P. J. Šafárik patronátu gymnázia výpoveď s tým, že tu ostane do konca zimného semestra. Dňa 6. apríla 1833 opustil Nový Sad, ktorý v ďalšom živote už nenavštívil. Po neúspešných snahách o získanie pedagogického a knihovníckeho miesta v Rusku, odchádza na pozvanie a záruku priateľov pôsobiť, cez Pešť a Bratislavu do Prahy. Život P. J. Šafárika v Prahe a posledné roky jeho života

Šafárikova rodina prišla do Prahy 4. mája 1833, takmer po mesiac trvajúcej ceste. Prijdúc do Prahy, P. J. Šafárik koncentroval svoje úsilie predovšetkým na zabezpečenie svojej rodiny a na možnosti pokračovať vo vedeckej práci. Českí vlastenci, mu v obom pomáhali. Zabezpečili mu byt, čo bolo vtedy najpotrebnejšie, pretože čoskoro po príchode pribudli do Šafárikovej rodiny dvojičky Jaroslav a Bohuslav, nar. 24. mája 1833, z ktorých druhý chlapček umrel 31. 8. 1937. Okrem nich sa Šafárikovcom narodili v Prahe ďaľšie štyri deti.
P. J. Šafárik zásluhou Fr. Palackého vypomáhal pri redakčných prácach v Časopise Českého musea, potom po odstúpení Palackého časopis redigoval. V rokoch 1834 - 1835 bol redaktorom časopisu Světozor. V rokoch 1836 - 47 bol cenzorom kníh. Od roku 1841 bol kustódom pražskej Univerzitnej knižnice, a od roku 1848 jej riaditeľ, súčasne bol aj mimoriadnym prof.

slovanskej filológie na univerzite v Prahe.
Popri vedeckej práci, ktorá bola Šafárikovi v Prahe hlavným zmyslom životnej náplne, bol okolnosťami prinútený zaoberať sa niekoľkokrát aj otázkami vzdelania a školstva. Napr. roku 1848 minister A. Bach poveril P. J. Šafárika spolu s K. J. Erbenom členstvom v komisii pre slovanskú právnu terminológiu. Výsledkom činnosti komisie bol slovník Juridisch - politische Terminologie der slawischen Sprachen Oesterreich. Vyšiel vo Viedni roku 1850 so Šafárikovým krátkym predhovorom.
V revolučných rokoch 1848 - 49 sa venoval len svojim vedeckým záujmom. Po vydaní diela Über die Abkunft der Slawen nach Lorenz Surowiecki zbieral historický materiál pre najstaršie obdobie slovanských dejín. Výsledkom jeho úmorného vedeckého bádania okrem drobnejších štúdií sú dve monumentálne práce - základné piliere slovanské - a Slovanský národopis (Praha 1842, druhé vydanie tiež roku 1842, tretie vydanie roku 1843). Po jeho smrti, v rokoch 1862 - 63 bol pripravený III. diel Slovanských starožitností, ktorý vyšiel v Prahe roku 1865.
V posledných piatich rokoch života začal Šafárik chorľavieť a trpieť rozličnými fóbiami, a to aj napriek tomu, že sa zbavil materiálnych a finančných ťažkostí a ubúdali mu aj starosti o rodinu. Najstarší syn Vojtech (1831-1902) po skončení štúdií v Göttingene dostal miesto profesora na obchodnej akadémii vo Viedni, neskôr sa stal význačným chemikom. Mladší Jaroslav (1833-1862) ukončil medicínu na pražskej univerzite a stal sa druhým asistentom profesora Bohdálka, anatóma. Pre slabý plat roku 1858 odišiel od neho do Viedne za praktického vojenského lekára. Po návrate z vojny v Taliansku sa stal vrchným asistentom na c. k. Jozefínskej akadémii vo Viedni. Najmladší syn Vladislav (1841 - ?), ktorý robil rodičom najväčšie problémy, začal študovať právo na pražskej univerzite, ale štúdium nedokončil. Odišiel k vojsku a bojoval v Taliansku pri Magente a Solferine, kde bol i ranený. Čoskoro si získal dôstojnícku hodnosť. Dcéra Božena (1831 - ?) sa vydala za Jozefa Jirečka (1825 - 1888), literárneho historika a českého politika, ktorý bol určitý čas vychovávateľom v Šafárikovej rodine. Ich synom, a teda vnukom P. J. Šafárika, bol Konstantín Jireček, historik, autor štúdie Šafařík mezi Jihoslovany.
Psychické depresie v posledných dvoch rokoch P. J. Šafárika priviedli k tomu, že 23. mája 1860 skočil do Vltavy, čo vzbudilo v širokej verejnosti nesmierny rozruch. Podarilo sa ho však zachrániť. Na začiatku októbra 1860 sa Šafárik definitívne vzdal miesta riaditeľa Univerzitnej knižnice. Cisár František I. jeho žiadosti vyhovel vlastnoručne písaným listom, pričom mu ponechal ako dôchodok plný plat.
P. J.

Šafárik bol na dôchodku len málo. Rýchlo začal chradnúť, strácal zrak a pohyboval sa už len o paličke, ale pritom bol duševne čulý. Umrel 26. júla 1861. Pochovali ho na evanjelickom cintoríne v Prahe - Karlíne a po zrušení tohto cintorína roku 1900 Šafárikove pozostatky previezli na Olšanské cintoríny. Nad jeho hrobom umiestnili pôvodný sarkofág so starosrbským nápisom: „V krasnich mira sego v’spitaľ sa esti et junosti svojeje".
Manželka P. J. Šafárika, Júlia, rodená Ambróziová, žila ešte pätnásť rokov po smrti svojho manžela. Umrela roku 1876 ako 73-ročná.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Pavol Jozef Šafárik životopis