Jemným štýlom, v ktorom je málo dialógov, vyhrotených scén plných napätia a dynamiky, dá sa povedať celkom potichu, rozpráva Alta Vášová obyčajné príbehy ľudí. Vníma ich cez reflexiu nich samotných, a samu seba núti zamyslieť sa nad sebou a trochu viac vnímať seba, ale hlavne ostatných, svet okolo, lebo všetci sme navzájom spätí. Kniha sa skladá zo štyroch častí ( Popínavky, Osudie, More, S Boženou ). V každej časti nájdeme jednu rovnomennú poviedku, ktorá vystihuje ideu kapitoly.

I. P O P Í N K Y

V texte sú časté 3 bodky, nedokončené vety, menné vety bez slovesa, no pritom posúvajú dej a vyjadrujú priebeh, silné asociácie, nezvyčajné prirovnania: pr. čalúnená škatuľka od prsteňa = maternica matky, v ktorej sa vyvíja dieťa alebo presvetlená izba.
Veci vyjadrené len v náznakoch, v 1. osobe ( to pôsobí intímne ). Hovorí o nenarodenom dieťati, ktorého otec zomrel, no všetko je bez bližšieho vysvetlenia okolností, čitateľ nevie nič o minulosti. Sú tu vykreslené dve situácie:
1

1. SITUÁCIA: zachytáva nezavŕšený život a vzťah dieťaťa ( ale predsa je tu spojenie, čo k sebe patrí sa raz stretne),
2. SITUÁCIA: iné dieťatko už dospelé, jej syn je s ňou spojený stále, spoločným utrpením pri pôrode. Vysvetľuje názov popínavky = korienky, ktoré spájajú matku s dieťaťom.
Sama hrdinka ( u Alty Vášovej sú typické ženské hrdinky, matky, pracovne vyťažené, zobrazuje vzťahy s deťmi, osud = všedné radosti, starosti, životné tragédie, najtajnejšie pocity, otázky, odpovede, emócie, osamelosť, utrpenie, LÁSKA !), ktorá je bez mena, hľadá samu seba vo VZŤAHU K SYNOVI ( skoro dospelému ).
Puto pôrodu je v nej, aj keď je syn zamknutý vedľa v izbe, myslí si, že ju už nepotrebuje, ona ho nedokáže opustiť, nepomôcť. Dominuje PSYCHOLOGIZÁCIA POVIEDKY, ALEGÓRIA, OBRAZNOSŤ, PARALELY.
Matka vie, čo syn cíti, chce slobodu, samostatnosť, cíti jeho podráždenosť, ona ale pomáha, zbiera mu rastlinky potrebné k štúdiu = PARALELA = rastú všade okolo nás, v najnehostinnejších podmienkach, netrhá ich s koreňmi, tie musia ostať, inak by zhynuli. Korene sú základ vzťahov k synovi – spájajú ich, preto je s ním spojená, aj keď on sa bráni.
„ Čo môže matka ? Objať, utíšiť...aj takého vysokého, o hlavu. Ponechať ho na seba, a predsa mať záujem. Nechať sa zraňovať...vydržať. “ ( Vášová, 1995, s. 17 ). Úloha, poslanie matky je cítiť bolesť, ale hlavne LÁSKU, aj keď je často zúfala, cíti sa nepotrebná, odstrkovaná – rozmýšľa, či nevytrhnúť popínavku s koreňmi. Nebyť už cudzopasník. Všetci sme ale cudzopasníci, „ nútení“ žiť vo vzťahu, „ nútení“ milovať.

II.