O S U D I E

Ako to u Alty Vášovej býva, názov poviedky vystihuje celú jej podstatu. Osudie, osud každého jedného z nás, osudie, v ktorom sa hrá o naše šťastie a záleží len na osude, či snáď náhode alebo predurčenosti ( ako kto chce), či vyhráme. Typický Vášovej intímny tón. Búrlivé udalosti opisuje prostredníctvom pocitov rozprávača ( v 1. osobe = predavač žrebov ). No na začiatku sa prihovára ona sama hlavnému hrdinovi, ktorým môže byť hockto z nás, hocikto hľadajúci, túžiaci po slobode..., ktorú nám môže ponúknuť napríklad aj taký žreb. Zobrazuje hysterický masaker v centre mesta, pripomínajúci zápalnú obetu „ bôžikovi šťastia“, davy túžiace po šťastí vyberajú ten svoj žreb, od ktorého očakávajú slobodu. Vyberajú ho rôznymi spôsobmi, sú všetky osobné, niekedy až komické, ponižujúce, tak ako spôsoby, ktoré používame vo vlastnom živote na dosiahnutie šťastia. Ochotní urobiť čokoľvek. Využíva symbol ohňa, živel stelesňujúci vášeň, ťažko zastaviteľní, presne ako my opantaní nádejou na lepší život, horíme, zapaľujeme sa, potom zase zhasíname. Opäť sa prejavil Vášovej zmysel pre detail, dopodrobna vykresľuje nemocničnú izbu ( biela = symbol sterility ). Hrdina končí so zavretou päsťou, v ktorej si asi stráži svoje šťastie, no môže znamenať aj pripravenosť na boj oň!

III. M O R E

Opäť symbolický názov, znova zachytené rodinné vzťahy, konkrétne VZŤAHY matky a dospievajúceho syna, hovorí o závislosti týchto 2 bytostí. V tehotenstve je to závislosť vyslovene fyzická, bytostná, po pôrode závislosť materiálna, ale aj citová. Teraz je jej syn dospelý. Matka ( rozprávač v 3. osobe, vševidiaci, vnímajúci a chápajúci aj najtajnejšie pocity) má strach z jeho túžby po nezávislosti, ale vie, že puto vybudované rokmi, nielen obetami, no i každodennými drobnými radosťami a prejavmi lásky ( varí jej kávu ) zostáva. 2

Ani tak sa však nedokáže vyhnúť pocitom osamelosti, nedocenenosti, strachu z oddelenia. Pritom chápe prirodzenosť jeho túžby odísť, ísť vlastnou cestou, je to večný kolobeh prírody, i zvieratá vyhadzujú svoje dieťa z teplého hniezda, keď nastane správny čas. Syn odchádza, cíti jeho nedočkavosť, hravosť, s ktorou vstupuje do vlastného života. A práve z toho má strach. ŽIVOT = to je ako MORE ( viaže sa k spomienke na ich spoločnú dovolenku pri mori). More svojou vodou, prílivom, odlivom, formuje skaly, obrusuje ich, mení, niektoré vyvrhne...môže byť nebezpečné. Radí synovi „nebrať život ako sled možností, z ktorých volíš menšie zlo. Chápať ho ako sled šancí, z ktorých volíš väčšie dobro.“ ( Vášová, 1995, s. 70 ). IV.