1912-14 vyvíjal kult.-osvetovú
prácu v Púchove, účastník porád Českoslovanskej jednoty v Luhačoviciach.

Počas prvej svetovej vojny bol ako nespoľahlivý vystavený neustálej
perzekúcii sprvu na rus., neskôr na tal. fronte, po októbri 1918 organizoval
čs. légie v Juhoslávii, ich spoluveliteľ. Po návrate 1919 zakladateľ a
predseda Hviezdoslavovho čitateľského spolku, starosta Sokola a predseda
Vzdelávacieho zväzu, člen MSS, zakladateľ expozi-túry Slov. banky
v Púchove.

V slov. literárnom kontexte vedúci básnik druhej vlny Slov. moderny, nadviazal
na tvorbu I. Krasku a J. Jesenského, generačný druh I. Galla a A. Klasa
(Votruba), tvorivo rozvinul tradičné hodnoty slov. básnictva; jeho občianska,
soc. a intímna lyrika, novoromantizmom, symbolizmom a impresionizmom
ovplyvnené lyrické cykly i epické básne posunuli další vývoj slov. poézie.
Vyrastal v nár. uvedomelej řodine, neskôr u D. Minicha v Modre a u J.
Jurkoviča v Skalici; kontrast otcovej prísnej a matkinej povoľnej výchovy
formoval jeho uzavretú, romantickú povahu. Už ako stredošk. študent
získal širšie literárne a jazykové vzdelanie, hrával ochotnícke divadlo,
zaujímal sa o hudbu i výtvarné umenie; pôsobili naňho prázdninové
pobyty u S. H. Vajanského v Martine a u Hurbanovcov na Dolnej
zemi (Stará Pazova), čo neostalo bez vplyvu na jeho literárne ambície.
Verše začal písať počas vysokošk. štúdií, prispieval nimi do perodík
Cirk. listy, Dennica, Nár. noviny, Prúdy, Slov. pohľady, Slov. denník,
Zborník slov. mládeže a Živena, jeho dôverníkom, radcom a usmerňovateľom
bol F. Votruba. Umelecky dozrieval veľmi rých1o, 1910 mat už pripravený
knižný debut, no prvé zbierky, reprezentujúce prvé vývinové obdobie jeho
básnickej tvorby ( 1907-18), mu vyšli až 1921 (Ked miznú hmly, Rosou
a tíním). Obsahovali zväčša predvojnovú symbolisticko-impresionistickú lyriku,
naznačili autorove sympatie voči poézii E. Adyho, G. G. N. Byrona, E.
A. Poea, P. O.-Hviezdoslava a I. Krasku a svedčili o receptívnom a
novoromanticky rozpoltenom tvorivom type autora. Najviac v nich bola
zastúpená občianska a soc. lyrika a motívy lásky k žene. Poprevratoyú
tvorbu vydal v zbierkach Cez závoj a Peruťou sudba máva (1927),
kt. vyplňajú druhú fázu tvorivého vývinu ( 1918-27), charakterizovanú
uvoľnením a zobjektív-nením básnického prejavu. V tematickej oblasti
sa vrátil k intímnej lyrike, lásku a ženu oslávil už bez tragických podtónov,
hlbavejšie spracoval aj nár. a príležitostnú občiansku tematiku (napr. dlhšia
epická báseň venovaná M. R. Štefánikovi Náš Ikarus, 1920) a uplatnil v
nej zvýšenú reflexívnosť, súčasne vyjadril i životnú rezignovanosť lyrického
subjektu.