Vladimír Roy životopis

ROY, Vladimír (pseud. Aeneas Phyllon, Aneas Phyllon, Dúžavin,
Havran, Jochanan, Mir...) - básnik, prekladateľ, evanjelický kňaz
( 17. 4. 1885 Adamovské Kochanovce-Kochanovce, okr. Trenčín
- 6. 2. 1936 Starý Smokovec-Nový Smokovec, okr. Poprad, poch.
na Národ-nom cintoríne v Martine). Otec pavel Peter R., matka
Božena, ( 1848-1928)', dcéra Jozefa Miloslava Hurbana. Manželka
Viera, rod. Švehlová ( 1888-1962), syn Ivan Vladimír ( 1922-1987),
dcéra Zorka, učiteľka (1920-), manželka Jána Gustáva Belána. Ujcovia
-Svetozár Hurban Vajanský, Vladimír Hurban (1850-1914), Konštantín
Hurban ( 1858-1924), bratranci Vladimír Konštan-tín Hurban
( 1884-1950), Vladimír Ladislav Hurban ( 1883-1949). Švagriná
Želmíra Duchajová-Švehlová.

R. 1891-95 navštevoval Pud. školu v Modre, 1895-99 študoval
na nižšom gymnáziu v Skalici, 1899-1905 na ev. lýceu v Bratislave,
1905 maturoval, 1905-09 študoval teológiu a filozofiu na bratislavskej
Ev. teol. akadémii a 1910-11 na teol. fak. univerzity v Edinburghu,
po 1919 externý poslucháč filozofie na Filozofickej fak. UK v Bratislave,
1909 vysvätený za kňaza. R. 1909-10 kaplán v Liptovskom Mikuláši,
na Starej Turej a v Budapešti, 1912-14 ev. farár v Púchove, pred prvou
svetovou vojnou navštívil Francúzsko, Holandsko, Nemecko a škandinávske
krajiny, 1914 uskutočnil s manželkou cestu do Talianska. R. 1914-18
príslušník rak.-uh. armády, 1919-25 opäť ev. farár v Púcho-ve, 1925-26
sa profesionálne venoval spisovateľskej a prekladateľskej činnosti.
Pre nedostatok finančných prostriedkov musel znova prijať kňazskú
stanicu, 1927-34 farár v Bukovci, 1. 8. 1934 zo zdravotných dôvodov
predčasne odišiel na dôchodok a presťahoval sa do Martina, 1935-36
sa väčšinou liečil v Tatrách. Od lyceálnych štúdií v Bratislave sa zúčastňoval na verejnom živote:
najskôr referent Nár. práce slov. študentov, ich zástupca na zjazdoch
Slov. nár. strany v Martine, kde sa pravidelne zúčastňoval aj na augustových
slávnostiach, agitátor za slov. kandidátov vo voľbách do uh. snemu v
pezinskom volebnom okr. Počas vysokošk. štúdií pod vplyvom F. Votrubu
ideove inklinoval k hlasistickému hnutiu, 1910-11 s F. Ruppeldtom a M.
Rázusom na pozvanie R. W. Setona-Watsona bol na študijnom pobyte v
Anglicku a v Škótsku (Edinburgh, Glasgow, Londýn) a súčasne prednáškami
šíril poznatky o Slovensku a Slovákoch. R.

1912-14 vyvíjal kult.-osvetovú
prácu v Púchove, účastník porád Českoslovanskej jednoty v Luhačoviciach.

Počas prvej svetovej vojny bol ako nespoľahlivý vystavený neustálej
perzekúcii sprvu na rus., neskôr na tal. fronte, po októbri 1918 organizoval
čs. légie v Juhoslávii, ich spoluveliteľ. Po návrate 1919 zakladateľ a
predseda Hviezdoslavovho čitateľského spolku, starosta Sokola a predseda
Vzdelávacieho zväzu, člen MSS, zakladateľ expozi-túry Slov. banky
v Púchove.

V slov. literárnom kontexte vedúci básnik druhej vlny Slov. moderny, nadviazal
na tvorbu I. Krasku a J. Jesenského, generačný druh I. Galla a A. Klasa
(Votruba), tvorivo rozvinul tradičné hodnoty slov. básnictva; jeho občianska,
soc. a intímna lyrika, novoromantizmom, symbolizmom a impresionizmom
ovplyvnené lyrické cykly i epické básne posunuli další vývoj slov. poézie.
Vyrastal v nár. uvedomelej řodine, neskôr u D. Minicha v Modre a u J.
Jurkoviča v Skalici; kontrast otcovej prísnej a matkinej povoľnej výchovy
formoval jeho uzavretú, romantickú povahu. Už ako stredošk. študent
získal širšie literárne a jazykové vzdelanie, hrával ochotnícke divadlo,
zaujímal sa o hudbu i výtvarné umenie; pôsobili naňho prázdninové
pobyty u S. H. Vajanského v Martine a u Hurbanovcov na Dolnej
zemi (Stará Pazova), čo neostalo bez vplyvu na jeho literárne ambície.
Verše začal písať počas vysokošk. štúdií, prispieval nimi do perodík
Cirk. listy, Dennica, Nár. noviny, Prúdy, Slov. pohľady, Slov. denník,
Zborník slov. mládeže a Živena, jeho dôverníkom, radcom a usmerňovateľom
bol F. Votruba. Umelecky dozrieval veľmi rých1o, 1910 mat už pripravený
knižný debut, no prvé zbierky, reprezentujúce prvé vývinové obdobie jeho
básnickej tvorby ( 1907-18), mu vyšli až 1921 (Ked miznú hmly, Rosou
a tíním). Obsahovali zväčša predvojnovú symbolisticko-impresionistickú lyriku,
naznačili autorove sympatie voči poézii E. Adyho, G. G. N. Byrona, E.
A. Poea, P. O.-Hviezdoslava a I. Krasku a svedčili o receptívnom a
novoromanticky rozpoltenom tvorivom type autora. Najviac v nich bola
zastúpená občianska a soc. lyrika a motívy lásky k žene. Poprevratoyú
tvorbu vydal v zbierkach Cez závoj a Peruťou sudba máva (1927),
kt. vyplňajú druhú fázu tvorivého vývinu ( 1918-27), charakterizovanú
uvoľnením a zobjektív-nením básnického prejavu. V tematickej oblasti
sa vrátil k intímnej lyrike, lásku a ženu oslávil už bez tragických podtónov,
hlbavejšie spracoval aj nár. a príležitostnú občiansku tematiku (napr. dlhšia
epická báseň venovaná M. R. Štefánikovi Náš Ikarus, 1920) a uplatnil v
nej zvýšenú reflexívnosť, súčasne vyjadril i životnú rezignovanosť lyrického
subjektu.

Z formálnej stránky porušil a rytmicky uvoľnil viazaný verš.
Príležitostné básne zhrnul osobitne do zbierky In memoriam ( 1934).
V tretej etape básnického vývinu ( 1927-36) napísal vyše 60 básní, z kt.
zostavil zbierku Zvolnený prameň (rkp., 1933), časť z nej bola publikovaná
až 1963 vo výbere z jeho tvorby Básne. Vyznal sa v nich z lásky k rodnému
kraju a prostému ľudu, zároveň predvídal temné roky fašizmu i blížiacu sa
smrť. Autor tu najvýraznejšie uplatnil tendenciu k voľnému veršu.

Pokúšal sa aj o prózu, no jeho novelistické pokusy ostali v rkp.
(Mójmu mladému životu, Čierna krv, Pri ohni). Písal i politické, estetické a
literárnohist. úvahy a state (o R. Browningovi, P. O.--Hviezdoslavovi, S.
Chalupkovi, A. Jiráskovi, M. R. Štefánikovi) do Nár. novin, Nových časov
a Slov. denníka, niekt. vyšli aj samostatne. Jazykový talent zúročil pri
prekladaní z angl. (F. Barry, G. G. N. Byron, Ch. Dickens, J. Galsworthy,
W. Scott, W. Shakespeare, P. B. Shelley, H. G. Wells, O. Wilde), amer.
(E. A. Poe), franc. (Ch. Baudelaire, A. Dumas st., V. Hugo), nem.
(J. W. Goethe, G. Hauptmann, H. Heine, R. M. Rilke, M. Weitzmerová),
mad. (E. Ady, A. Hornyánszky, M. Jókai) a nórskej literatúry (B. M. Bjtirnson),
pudľa nem. textu O. Schlemma preložil libreto pre operu J. L. Bellu Kováč
Wieland. Jeho básne zhudobnilo viacero skladateľov (V. Figuš-Bystrý,
A. Moyzes).

R. 1909 s I. Markovičom a B. Pavlů spoluzakladateľ a redaktor
revue Prúdy ( 1909-10) a spoluredaktor Zborníka slov. mládeže
( 1909), po vzniku ČSR redigoval Slov. týždenník ( 1919-21 ),
spoluredaktor Trenčianskych novín ( 1919), člen redakčného výboru
Slov. sveta a hl. spolupracovník Nového sveta.