Pavol Jozef Šafárik životopis

ŠAFÁRIK, Pavol Jozef (Safáry, Schaffarik, Pavel Josef Šafařik) - básnik,
historik, etnograf, slavista, univerzitný profesor ( 13. 5. 1795 Kobeliarovo,
okr. Rožňava - 26. 6. 1861 Praha). Otec Pavol Š., učiteľ, ev. kazateľ ( 1761-
1831 ), matka Katarína, rod. Káresová (?-1812), nevlastná matka Rozália,
rod. Drábová, mal 4 vlastných a 2 nevlast-ných súrodencov. Manželka Júlia,
rod. Ambroziová ( 1803-1876), mali 3 dcéry a 8 synov, z nich Vojtech,
Jaroslav, Božena (1831-?), manželka J. Jirečka, editora Šafárikových diel,
matka K. Jirečka, znalca Šafárikovho života a diela.

Základy šk. vzdelania získal od otca, 1805-08 študoval na nižšom gymnáziu
v Rožňave, 1808-10 v Dobšinej, 1810-14 na ev. lýceu v Kežmarku, kde
sa spriatelil s J. Blahoslavom, ako aj s poľ., srb., ukraj. študentmi, čo ovplyvnilo
jeho slovanskú orientáciu a literárnu, najmä básnickú tvorbu. Po ročnom
vychovávateľskom pôsobení v rodine D. Goldbergera v Kežmarku pokračoval
1815-17 v štúdiu na univerzite v Jene, kde sa venoval poznávaniu klasických
jazykov, histórii, jazykovede, filozofii, pedagogike a prírodným vedám
pod usmernením vynikajúcich prof. Po skončení štúdií cestou domov sa
zastavil v Prahe a zoznámil sa s významnými čes. osobnosťami (J. Dobrovský,
J. Jungmann, V. Hanka, J. Nejedlý), zaujímal sa o miesto vychovávateľa
v Čechách, napokon od 1817 vychovávateľ v rodine G. Kubíniho v Bratislave,
kde sa spriatelil s F. Palackým. Od 1819 riaditeľ srb. pravoslávneho gymnázia
v Novom Sade, 1825 z konfesionálnych dôvodov zbavený riaditeľstva,
nadalej účinkoval ako prof. Po neúspeš-ných snahách o získanie pedagogického
a knihovníckeho miesta v Rusku od 1833 na pozvanie a záruku
priateľov pôsobil v Prahe, 1834-35 redaktor časopisu Světozor,
1836-47 cenzor kníh, súčasne 1838-42 redaktor Časopisu Českého musea,
od 1841 kustód pražskej Univerzitnej knižnice, od 1848 jej riaditeľ,
súčasne mimoriadny prof. slovanskej filológie na univerzite v Prahe,
od 1860 na dôchodku.

Vedúca osobnosť, slov. a čes. vedy v období nár. obrodenia, tvorca
vedeckých základov slavistiky, reprezentant demokraticky orientovanej
českoslov. spolupráce a slovanskej vzájomnosti. Svojim dielom hlboko ovplyvnil
mysleme štúrovcov (Ľ. Štúr, B. P. Červenák) v názoroch na poňatie slov. a
slovanských dejín, jazykov a literatúry. V otázkach nár. hnutia a spisovnej reči
mal sprvu pokrokovejšie postoje než J. Kollár, avšak v snahe zachovať
jednotu národa priklonil sa aj on ku koncepcii českoslov. nár.

a jazykovej
jednoty, staval sa proti bernolákovčine i štúrovskej spisovnej slovenčine,
spoluautor spisu Hlasové. . . ( 1846). V období prvej ČSR jeho i
Kollárovo stanovisko zneužila čechoslova-kistická ideológia jednotného
čs. národa. Aktívny účastník Slovanského zjazdu v Prahe 1848, podozrievaný
rak. úradmi z protištátnej činnosti.

Literárnej tvorbe sa začal venovať na kežmarskom lýceu, kde sa pod
vplyvom Jungmannových myšlienok o materinskom jazyku národne uvedomil.
Z rozsiahlejšej básnickej tvorby (popri samostatne vydanej óde na Ondreja
Mariašiho) na konci kežmarských štúdií vydal zbierku básní Tatranská
múza s lyrou slovanskou, venovanú šk. inšpektorovi G. Berzevicimu,
v kt. sa pridřžal pravidiel prízvučnej prozódie. Pod vplyvom spoločenských
pomerov, antickej i súčasnej európskej literatú-ry (najmä poézie F. Schillera)
a ľud. slovesnosti vyjadril v nej svoje umelecké presvedčenie i vieru v
poslanie básnictva (Loučení s Můzou, Zdání Slavomilovo). Podľa neho
poézia už nie je hrou a ozdobou, ale životnou potrebou a odrazom
vnútorných stavov tvorcu. Podnety ľud. tradície a slovesnosti sa najvýraznejšie
prejavili v básňach Slavení slovanských pacholků a Poslední noc, v kt.
aktualizoval jánošíkovskú tematiku, podanú vlastným autorským prístupom.
Jánošíka a jeho druhov vyzdvihuje ako chválu Slovanov, ale súča.sne
sa dištancuje od činov, rozchádzajúcich sa so zásadami rozumu a cnosti.
Odlišne odpodania ľud. slovesnosti stvárnil aj tragický vzťah Jánošíka k
milej (v básni Poslední noc), kt. sa končí ich dobrovoľnou smrťou. Jazyk
básní prezrádza vplyv J. Jungmanna, avšak s viacerými slovakizmami,
polonizmami i novotvarmi. V básnickej a prekladateľskej tvorbe pokračoval
aj v období jenských štúdií, niekoľko básní uverejnil v Hromádkových
Prvotinách pěkných umění ( 1815-16), úryvok prekladu hry gr. dramatika
Aristofana Oblaky vyšiel v Časopise Českého musea ( 1830), samostatne
vydal preklad Schillerovej drámy Mária Stuartová ( 1831 ).

V období jenských štúdií ( 1816 člen Societas latina Ienensis) sa postupne
rozširovali jeho študijné a bádateľské záujmy. Zaujímal sa o súčasnú literárnu
tvorbu a vedu, študoval diela J. G. Herdera, J. G. Fichteho. Pod vplyvom
Herderových diel a inonár. príkladov sa zintenzívnil jeho záujem o ľud.
slovesnosť. V programovom článku Promluvení k Slovanům ( 1817) vyzýval
rodákov k zbieraniu ľud. piesní, kt. poznanie prispieva k upevneniu vzťahu
k materinskému jazyku a nár. uvedomeniu. Sám sa venoval zberateľskej
činnosti a pomýšľal na vydanie čes., slov. a moravských piesní. Spolu
s J. Kollárom, J.

Blahoslavom, M. Hamuljakom a i. zúčastnil sa
na vydaní 2-zv. Písní světských lidu slovenského v Uhřích (1823, 1827),
neskôr prispel do Kollárových Národných spievaniek vlastnými i
cudzími zbierkami ľud. piesní z Gemera.

Popri vedeckej a publikačnej činnosti výrazne sa zapojil aj do kult.
-spoločenskej, pedagogickei, a knihovníckej práce. V Novom Sade ako
riaditeľ a prof. gymnázia časlúžil sa o výchovu a vzdelanie srb. mládeže, o
vybudovanie gymnaziálnej knižnice, podporoval kult. podujatia, zúčastnil
sa na vzniku časopisu Srbski ljetopis ( 1825) i na založení Matice srbskej
(1826). Počas dlhoročného knihovníckeho účinkovania v Prahe sa pričinil
o zlepšenie organizácie knižničnej práce, o obohatenie knižných zbierok
a spracovanie fondov Univerzit-nej knižnice. Trvalú platnosť majú jeho
názory na úlohu knižníc, podľa kt. majú knižnice slúžiť rozvoju vedy,
vzdelaniu a výchove mládeže i občanov v nár. duchu. Jeho bohatá knižnica,
obsahujúca zbierku rukopisov, starých tlačí a vzácnych vydaní k dejinám
slovanských literatúr (jej katalóg vyšiel 1862) je uložená v Knižnici
Národního musea v Prahe.