V roku 1804 vstúpil do platnosti občiansky zákonník Code civil, v ktorom boli potvrdené výdobytky francúzskej revolúcie: rovnosť pred zákonom, sloboda jednotlivca, sloboda vlastníctva, sloboda práce, oddelenie štátu od cirkvi atď. V tom istom roku sa sám korunoval cisárom Francúzska a vytvoril tak novú dedičnú monarchiu. Členov svojej rodiny menoval za správcov dobytých území. V roku 1805 musel Napoleon odložiť svoje plány na útok do Anglicka, pretože jeho loďstvo bolo porazené pri Trafalgare admirálom Nelsonom. Musel tiež čeliť koalícii Rakúska, Ruska a Švédska. Prinútil rakúskeho generála Macka pri Ulme ku kapitulácii. Potom si Napoleon pripísal slávnu drvivú porážku spojeneckej rakúsko– ruskej armády pri Slavkove. Rusi sa rýchlo stiahli, Rakúšania uzatvorili mier, v ktorom uznali Napoleona za kráľa Talianska a vzdali sa rozsiahlych dŕžav v Nemecku. Spojili sa do Rýnskeho spolku, ktorého protektorom se stalo Francúzsko. Titul cisára Svätej ríše rímskej národa nemeckého stratil svoj význam, a tak sa ho jeho vtedajší nositeľ František vzdal a funkcia prestala existovať. Keď Prusko v roku 1806 vstúpilo do vojny proti Francúzsku, jeho vojaci, kedysi tak slávni, boli porazení v bitke pri Jene. Mierové podmienky boli kruté. Napoleon v Berlíne vyhlásil prvé dekréty, ktoré se stali tzv. kontinentálnym systémom. Ďalej se Napoleon pokúsil zasiahnuť Britániu jediným možným prostiedkom- obchodnou blokádou britského tovaru na kontinente.

Krvavý a krutý stret v Eylau ukázal, že ani Napoleon nie je nepremožiteľný, ale porážku vrátil ruskej armáde vo Friedlante v roku 1807. V tom istom roku uzatvorili Napoleon a ruský cár Alexander tilsitský mier a stali se spojencami. V nasledujúcom roku sa Napoleonov starší brat Jozef Bonaparte stal španielským kráľom. Mnohí Španieli však odmietli cudziu dynastiu a ich široký odpor vyústil do krutej guerillovej vojny, ktorá začala byť úspešná odvtedy, čo sa začala britská výprava včele s Arthurom Wellesleym. Cisár Napoleon Bonaparte bol na vrchole svojej moci a slávy a Rakúsko utrpelo zasa raz zdrvujúcu porážku v bitke pri Wagrame v roku 1809. Zdalo sa, že sa zmierilo s tým, že sa stane spojencom Francúzska. Napoleon toto spojenectvo spečatil, keď sa rozviedol so svojou manželkou Jozefínou a vzal si rakúsku princeznú Máriu Luisu, ktorá mu dala tak potrebného mužského dediča.
Vtedy sa však už v Európe objavovali príznaky nespokojnosti. Obrat nastal, keď medzi Napoleonom a ruským cárom Alexandrom došlo k sporu. V roku 1812 vtrhol Napoleon s mnohonárodnou armádou do Ruska. Po krvavej a zdĺhavej bitke pri Borodine prijali Rusi účinnú taktiku vedúcu k víťazstvu.