Feidias životopis

O Feidiovi a jeho živote vieme pomerne málo. Hoci je jedným z najväčších umelcov, akých ľudstvo malo, nie je známe, že by antickí autori napísali jeho životopis; údaje o jeho živote sú roztratené v spisoch všeobecného charakteru. Narodil sa asi krátko po roku 500 pred n.l. v Athénach. Jeho otec bol malý remeselník a volal sa Charmidés. Mladosť prežil v búrlivých rokoch grécko-perzských vojen. Patril ku generácii, ktorá osobne nebojovala proti perzským dobyvateľom, zato však bola vychovávaná v občianskom nadšení, ktoré v nej zanechalo spomienku na tie slávne dni.
Začínal ako maliar v Polygnótovej škole, ku ktorej patril aj jeho brat alebo bratranec Panaios. Feidias obdivoval veľkého maliara a veľa sa od neho naučil. Neskôr využil jeho nápady a inšpiroval sa viacerými postavami z jeho fresiek pri modelovaní svojich reliéfov a voľných sôch, ktoré potom reprodukoval do mramoru. Pretože pochyboval o svojom maliarskom nadaní, odišiel do Argosu do učenia k starému majstrovi bronziarovi Ageladovi, ktorý bol v tom čase, r. 470 pred n.l., na vrchole svojej slávy. K obohateniu jeho ducha prispeli postupy a objavy Polygnótovej iónskej maliarskej školy a dórska prísnosť a rozvážnosť sochárov z Argosu. Feidiove sochy sa bez výnimky stratili; poznáme ich len z popisov a kópií. K reliéfom, na ktorých vytvorení mal Feidias osobnú alebo vodcovskú účasť, bol osud milší; mnohé sa zachovali.
Prvým Feidiovým veľkým dielom bol pomník na oslavu maratónskeho víťazstva nad Peržanmi, ktorý vytvoril pre Delfy asi v rokoch 465-461 pred n.l. a zachovala sa z neho iba časť podstavca. Okolo roku 460 pred n.l. sa konala súťaž o najlepšiu sochu ranenej Amazonky, ktorá mala byť venovaná Artemidinmu chrámu v Efeze. Na súťaži sa stretla skupina veľkých sochárov 5. storočia a v porote hlasovali sami sochári a to tak, že každý síce na prvom mieste uviedol svoje dielo, ale na druhom už dielo iného a celkové poradie sa stanovovalo podľa zaradenia na druhé miesto. Vyhrala socha Polykleitova, druhú cenu získal Feidias, tretiu Kresilas. Všetky tri sochy sa zachovali v rímskych kópiách; Amazonky sú si podobné, čo potvrdzuje, že Gréci sa nebáli opakovať zavedený typ posvätený tradíciou, napriek tomu každá verzia bola osobitnou morálnou bytosťou.

Feidiova Amazonka je ženskejšia, i keď ozbrojená; Polykleitova je podobná Kresilovej, pretože je mužnejšia, opiera sa o stĺp či podstavec.
Ešte pred polovicou storočia vytvoril Feidias súsošie Periklovho otca Xanthippa a básnika Anakreonta, ktorí boli priateľmi. Z kópie jeho sochy Anakreonta z Teu, ktorá sa nachádza v Kodani, je na prvý pohľad zrejmé, že zobrazuje básnika radosti, krásy a pohody. Skoro po polovici storočia, v rokoch 440-430 pred n.l., vznikol monumentálny reliéf zobrazujúci bohyne Démeter a Koré ako podávajú Triptolemovi prvé klasy obilia. Reliéf bol nájdený vo svätyni v Eleusíne a dnes je v Národnom archeologickom múzeu v Aténach.
Feidias sa preslávil troma kolosálnymi sochami bohyne Atény pre Akropolis. Z Kymónovho poverenia vytvoril v rozmedzí rokov 460-450 pred n.l. bronzovú sochu Athény Promachos, "Athény v zbrani", ktorá bola vysoká približne deväť metrov. Bola to najväčšia socha, akú kedy v Aténach odliali. Táto bronzová socha s prilbou, štítom a kopijou, stála pred Parthenónom a bola prvým znakom domova pre vracajúcich sa námorníkov, ktorí zďaleka zazreli pozlátený hrot oštepu, čo držala Aténa v ruke. Sochu previezol cisár Justinián do Konstantinopolu a neskôr sa zničila. Zachovala sa časť jej podstavca, ale nepoznáme ani jednu jej kópiu.
Druhou slávnou sochou bola Athéna Lemnia, ktorú dali zhotoviť Aténčania žijúci na ostrove Lémnos. Feidias ju vyhotovil v rokoch 451-448 pred n.l. Bola tiež z bronzu, v mierne nadživotnej veľkosti, tentoraz bez prilby a stála na podstavci vo voľnom priestranstve aténskej Akropoly. Znalci ju vysoko hodnotili a hovorili o nej ako o Feidiovom vrcholnom diele. Aj tento originál zmizol, zachovala sa však kvalitná kópia hlavy Atény Lémnijskej, ktorá je v Mestskom múzeu v Bologni a ktorá dokonale pristane k soche Atény drážďanského múzea.
Treťou Feidiovou Aténou bola dvanásťmetrová Athéna Parthenos, "Panenská", ktorá bola umiestnená v Parthenone ako hlavná chrámová socha. Bola zo zlata a slonoviny, vyhotovená v chryselefantínovej technike. Zlato malo hmotnosť viac ako 1150 kilogramov a Feidias ho použil na odev bohyne, ktorý sa dal v prípade potreby po častiach oddeliť, takže slúžil ako posledná záloha štátneho pokladu. Podľa všetkých, kto sochu popisovali, musel byť dojem z nej nádherný - kolorovaná slonovina nahých častí tela bohyne kontrastovala so žiarou zlatého rúcha, vyzdobeného ešte ornamentmi zo skla a farebných drahokamov.
Socha bola dokončená roku 438 pred n.l.; zachovali sa z nej iba malé kópie z rímskeho obdobia.
Hlavné Feidiovo dielo, ktoré dodnes najviac obdivujeme, bola sochárska výzdoba Parthenónu. Počas grécko-perzských vojen spustošili Athény Peržania a z Akropoly zostala iba hŕba rozvalín.

Keď sa po Kymónovom vypovedaní do vyhnanstva ujal vlády Perikles, začala sa prestavba Atén. Perikles sústredil do Atén najlepších umelcov z celého Grécka a za hlavného dozorcu nad všetkými stavebnými prácami na Akropoli určil svojho blízkeho priateľa Feidia. Perikles a Feidias pretvorili Atény na najkrajšie grécke mesto; "Feidias bol mužom, ktorý prevtelil Periklovu filozofiu do farieb a mramoru."
Plán Parthenónu navrhol Iktinos a stavbu viedol druhý architekt Kallikratés. So stavbou začali r. 447 pred n.l. Feidias ovplyvnil už samu koncepciu chrámu tak, aby sa stal majstrovským dielom nielen architektúry, ale aj skulptúry. Bol navrhnutý v dórskom slohu a obohatený iónskymi prvkami. Východnú časť rozčlenili dórskym stĺporadím na tri pozdĺžne lode, pričom prostrednú rozšírili, aby v nej vynikla Feidiova kolosálna socha Athény Parthenos. Západná časť mala štyri vnútorné iónske stĺpy a slúžila ako chrámová a štátna pokladnica. Stavbu vytvorili zo snehobieleho pentelského mramoru.
V 6. storočí n.l. chrám premenili na kresťanský, v 15. storočí na mešitu a Turci z neho napokon urobili pracháreň, ktorú v roku 1687, keď Atény obliehali Benátčania, zasiahol granát. Asi najlepšiu predstavu o pôvodnom vzhľade Parthenónu nám dáva jeho model v newyorskom Metropolitnom múzeu. Iónsky vlys a štítové figúry predstavujú vrchol klasického gréckeho umenia.
V roku 432 pred n.l. bol Feidias obžalovaný zo sprenevery zlata a slonoviny, z verejného pohoršenia a bezbožnosti. Bol zbavený obvinenia zo sprenevery, keď zlato na soche bolo prevážené a zistilo sa, že ani so slonovinou nehospodáril zle. Napokon bol odsúdený za bezbožnosť. S pomocou Perikla Feidias utiekol do Élidy, kde dožil svoje dni na posvätnej olympijskej pôde.
K poslednej fáze činnosti starnúceho sochára patrili sochy atlétov a napokon ako zavŕšenie jeho životného diela kultová socha Dia v Olympii, ktorá sa stala jedným zo siedmich divov sveta. Jej podobu poznáme z élidských mincí z počiatku 2. st. n.l.
Socha bola vysoká dvanásť metrov. Diovo rúcho, vlasy a brada boli zo zlata, nepokryté časti tela zo slonoviny, do očí boli vsadené vzácne drahokami. Zeus sedel na tróne s vysokým operadlom, ktorý bol z cédrového dreva vykladaného ebenom a slonovinou. Z jeho tváre žiaril dôstojný pokoj a vznešenosť zvrchovaného vládcu nad ľuďmi a bohmi, vo vlasoch mal veniec olympijského víťaza. Cez ľavé rameno mal prehodený zlatý plášť vysádzaný palmovými a ľaliovými lístočkami. Na dlani Diovej pravej ruky stála dvojmetrová soška Niké, bohyňa víťazstva.

Ľavou rukou sa opieral o vysokú berlu vykladanú drahokamami, na ktorej sedel jeho posvätný orol, symbol moci. Zeus sedel na tróne, ktorého výzdoba oslavovala predovšetkým samého Dia: postranné operadlá zdobili dve sfingy, tri Charitky, bohyne pôvabu a krásy, a tri Hóry, bohyne ročných období. Nohy trónu niesli štyri tancujúce Niké. Ďalšia výzdoba velebila Grécko: boli tu scény z bojov medzi Kentaurmi a Lapithmi, symbol víťazných bojov Grékov a barbarov, a scény s hrdinskými činmi dórskeho Hérakla a athénskeho Thésea, symbol jednoty Grékov. Podnožka trónu bola vyzdobená výjavmi z bojov s Amazonkami, ktoré podľa starých bájí pritiahli k Athénam z Malej Ázie rovnako ako nedávno Peržania, boli však Grékmi porazené a zahnané. A napokon oslavovala výzdoba trónu olympijské hry: osem závodníkov symbolizovalo osem vtedajších súťaží na hrách, ktoré prinášali mier a upevňovali súdržnosť medzi Grékmi. Socha stála v Diovom chráme v Olympii a zaberala celú šírku chrámovej lode. Socha vznikla v roku 433 pred n.l. Každý rok prichádzali tisícky ľudí do svätyne v Olympii zložiť hold Diovi. Stála v chráme po stáročia, ale v rímskych časoch bola svätyňa zanedbaná. Zbožný cisár Theodosius II. dal túto "pohanskú" sochu v roku 394 n.l. pravdepodobne odviezť do Konstanstinopolu, kde ju, zdá sa, v roku 475 nakoniec zničil oheň.
Najväčšiu zásluhu na odkrytí Olympie mal nemecký archeológ Ernst Curtius, ktorý tu začal kopať v polovici 19.storočia. Jeho príklad nasledovali ďalší a v rokoch 1954-1955 odkryli nemeckí archeológovia západne od Altidy, v troskách ranobyzantského chrámu, základy pôvodných zdí; medzi nimi našli rôzne sochárske nástroje. Pôdorys pôvodnej stavby svedčí o tom, že to bola sochárska dielňa; potvrdili to ďalšie nálezy dlát a kladív, úlomky bronzu, železných prútov, odštepkov slonoviny. Keď sa našla čierna konvička z doby okolo roku 430 pred n.l., neváhal vedúci vykopávok E. Kunze vyhlásiť, že našli Feidiov ateliér. Na dolnej strane tejto konvičky bolo vyryté písmom monumentálnych nápisov: Feidiú eimi, teda Patrím Feidiovi.
Feidiov ateliér prezradil techniku, ktorou Feidias tvoril. Najprv dal zrejme vyhotoviť model sochy v skutočnej veľkosti, potom ho dal rozrezať na niekoľko častí a podľa nich zhotovili jeho spolupracovníci matrice. Vzhľadom k rozmerom tieto matrice vyztužili železnými prútmi.

Podobné matrice dal Feidiás zhotoviť aj pre sochu dvojmetrovej bohyne Niké, ktorú držal Zeus v pravici; tieto matrice sa zachovali v takom stave, že sa z nich dá posúdiť nielen podoba bohyne, ale aj jej rúcha: to je prevedené v naprosto rovnakom štýle ako u posledných sôch na štítoch Parthenónu.
Feidiás mal vysoko kvalifikovaných pomocníkov, dvoch z nich poznáme. Kolótea, ktorý mal na starosti technickú stránku práce, a Panaia, mladšieho brata či bratranca, ktorý bol tvorcom maliarskej výzdoby trónu. Mená ostatných vybledli a pre neskoršie generácie zostala Diova socha výtvorom jedného človeka.
Feidiovo dedičstvo
Feidiove sochy pôsobia dojmom, akoby v nich bol život, akoby šlo o živé bytosti. Feidias dosiahol vo svojom umení to isté zobrazenie ľudského vnútra, aké zavŕšil vo vývoji gréckej tragédie Euripidés a vo filozofii Sokratov žiak Platón. Jeho sochy vzbudzovali rovnaké nadšenie v čase svojho vzniku ako dnes. Feidias pre nás navždy zostane tvorcom, o ktorom Rodin povedal: "Kedykoľvek vyslovím Feidiovo meno, mám na mysli celé grécke sochárstvo, ktorého najvyšším výrazom bol Feidiov génius.".