Kpt. Ján Nálepka

Ján Nálepka sa narodil v Smižanoch 20. septembra 1912. Učiteľský ústav zakončil v Spišskej Novej Vsi v roku 1931, potom nastúpil ako učiteľ do školy v Hornej, neskôr v Dolnej Maríkovej. Jeho ďalšie pôsobiská boli na Bielej Vode, v Stupave a Nemeckej Porube. Ako pokrokový učiteľ, sympatizujúci s masarykovským učením, neskoršie s myšlienkami socialistov, usiloval sa zdokonaliť učebné metódy. Pomáhal chudobným, zakladal detské divadelné súbory a krúžky. Takto si získal nielen žiakov, ale aj ich rodičov. V Stupave sa však proti nemu postavili vládni ľudáci, učiteľa povolali v marci 1939 na maďarský a na jeseň na poľský front. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa ako dôstojník v zálohe prihlásil na front, aby mohol prebehnúť na stranu bojovníkov proti fašizmu. V marci 1942 sa stal náčelníkom štábu a zástupcom veliteľa 101. pluku slovenskej Zaisťovacej divízie, kde okolo seba sústredil protifašisticky zmýšľajúcich dôstojníkov a vojakov a vytvoril z nich riadne organizovanú ilegálnu skupinu. Patril k pokoleniu, ktoré sa muselo tvrdo prebíjať cez lož vtedajšej spoločnosti k pravde. Vyšiel z ľudu a po celý svoj, hoci krátky, život mu slúžil. Obdivuhodná logika myslenia, smelosť srdca, horúci cit i chladná rozvaha, to všetko tvorí duchovný profil Nálepku. Učiteľské povolanie ostalo v ňom zakorenené. Repkin bolo jeho krycie meno na fronte, pod ktorým spolupracoval s miestnymi obyvateľmi a partizánmi, cítil sa medzi vojakmi ako učiteľ medzi žiakmi. Vyhnaný do agresívnej vojny:
Nálepku vyhnali pod vlajkou slovenskej vojnovej republiky podriadenej hákovému krížu do bratovražednej vojny. Rozhodol sa použiť zbraň nepriateľa proti nemu. Nálepka, keď fašisti krok za krokom odhaľovali jeho činnosť, prešiel k partizánom, stal sa veliteľom 1. čs. partizánskeho oddielu, padol v boji o bieloruské mesto Ovruč 16. novembra 1943. Spolu s ďalšími štyrmi Slovákmi ho pochovali v miestnom parku. Na pohrebe sa zúčastnili nielen partizáni, ale aj množstvo civilného obyvateľstva oslobodeného mesta, ktorým bolo známe meno Repkin. Neskôr preniesli jeho hrob do Sadgori. Kapitán Repkin v umení:
Osobnosť Nálepku inšpirovala mnohých výtvarných umelcov, slovenských, českých i ukrajinských. Ľudovít Ilečko ako záložný dôstojník počas vojny navštívil jeho rodičov v Smižanoch. Český sochár Otakar Kozák prispel do nálepkovskej galérie monumentálnym pomníkom hrdinu v nadživotnej veľkosti, odhaleným v roku 1954 v Spišskej Novej Vsi. Nálepka si získal aj srdcia hudobných skladateľov.
Slovenský umelec Šimon Jurovský v spolupráci s poetkou Máriou Rázusovou-Martákovou a Zdenkom Nováčkom začal skladať operu o Jánovi Nálepkovi, ktorú však pre chorobu a smrť nedokončil. Milan Novák, vedúci Vojenského umeleckého súboru kpt. Jána Nálepku zložil Dumku o Nálepkovi pre tenor, baryton, mužský zbor a orchester. Slová k nej napísal Milan Ferko. Nálepkov portrét a jeho život zaznamenávajú ukrajinskí a bieloruskí autori vo svojich pamätiach. Spomedzi nich je najvýznamnejšia kniha Alexandra N. Saburova Tajomný kapitán. Prvé knihy o hrdinovi vyšli z pera jeho spolubojovníkov Viliama Šalgoviča a Františka Petra Prišli z východu a Kapitán Repkin odchádza. Treba spomenúť aj báseň Eleny Čepčekovej a knihu memoárov jeho brata Jozefa. Jánove slová matke pri rozlúčke, keď išiel na front, že sa vráti živý, sa naplnili. Vrátil sa živý nielen v spomienkach ľudí, ale aj v prejavoch umeleckých diel. Nálepka môže aj dnes slúžiť ako neobyčajne čestný a odvážny človek, bojujúci za svoj národ proti bezpráviu. Ako úprimný vlastenec by bol určite bojoval proti všetkému zlému, čo sa vyskytlo na ceste našej spoločnosti do dnešných dní. Dal národu to najdrahšie - svoj život, no životom prekonal vlastnú smrť.

Posledný boj:
Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom a vyslaní 101. pluku Zaisťovacej divízie na východný front kapitán Ján Nálepka čoskoro nadviazal kontakty s partizánmi. Jednou z úloh, ktoré si ilegálna skupina pluku vytýčila, bola pomoc miestnemu obyvateľstvu potravinami, liekmi, muníciou a zbraňami pre partizánov, oslobodzovaním transportov, ktorými odsúvali mužov i ženy z Ukrajiny a Bieloruska na nútené práce do zbrojných fabrík v Nemecku. Koncom roka 1942 sa slovenskí vojaci presvedčovali o zverstvách, ktoré nacisti na tamojších občanoch páchali. Pod vplyvom tohto poznania bolo veľa z nich ochotných prejsť na sovietsku stranu. Na prechod väčšej časti pluku bola potrebná podpora delostrelcov, čo mal zaistiť dôstojník Čunderlik. Ten však oznámil tieto plány na veliteľstve divízie, odkiaľ išla správa Nemcom. Začalo sa vyšetrovanie, napokon však pluk preložili do inej oblasti a len niektorých dôstojníkov eskortovali na Slovensko. Plán citadela:
Nálepkovi sa i v nových podmienkach podarilo upevniť jednotu antifašisticky zmýšľajúcich dôstojníkov a vojakov a užšie spolupracovať s partizánskym zväzkom na čele s Alexandrom Nikolajevičom Saburovom. Jeho štáb denne dostával informácie o rozmiestnení nepriateľských posádok, o pripravovaných akciách proti partizánom a civilistom. Na jar 1943 sa spolupráca s partizánmi prehĺbila. Fašistickí dôstojníci a ich agenti začali pátrať po tajomnej osobe, ktorou bol kapitán Repkin.
Saburov preto vydal fingovaný príkaz partizánskym oddielom, aby zmiatol Nemcov: “Za Repkina sa vydáva nejaký dôstojník Nálepka. Je to kariérista a verne slúži Nemcom. Prikazujem ho zadržať, doviesť do štábu alebo na mieste zastreliť!” Napriek tomu veliteľ divízie plk. Pilfousek naliehal na urýchlené uskutočnenie súdneho pojednávania s Nálepkom. Justičné orgány po dlhších prieťahoch navrhli len disciplinárne pokračovanie. No Pilfousek jednoznačne žiadal vojenský súd. Keďže však vládol strach z vojenskej vzbury v prípade uväznenia Nálepku a jeho druhov, chceli ich poslať na Slovensko, aby ich tam súdili ako zradcov. Saburov ich 6. mája listom varoval a radil, aby čo najskôr prešli na sovietsku stranu. V noci zo 14. na 15. mája v smere Jeľsk - Dvižky - Remezy sa Nálepka spolu s ďalšími pripojil k partizánom. Velenie divízie nečakane prijalo bezpečnostné opatrenia, a tak sa nepodarilo prejsť na druhú stranu celému pluku alebo jeho väčšej časti. Na veliteľstve však nastalo zdesenie - udalosť mala morálny a politický vplyv na vojakov. Jednotky sa začali rozkladať napriek príchodu ministra obrany Ferdinanda Čatloša, ktorý im sľuboval návrat do vlasti. Nakoniec situáciu riešili presunom divízie do Talianska. Tým sa skončil bratovražedný boj slovenských vojakov proti Rusom, Ukrajincom a Bielorusom. Pri oslobodzovaní Ovruče:
Po prechode k partizánom dostal Nálepka možnosť odletieť do Moskvy a nastúpiť do Čs. armádneho zboru, no rozhodol sa zostať s partizánmi. Saburov 18. mája vydal rozkaz o vytvorení 1. čs. partizánskeho oddielu, za jeho veliteľa menoval Nálepku. Zároveň prikázal, aby doňho odvelili Slovákov zo všetkých ostatných jednotiek. V polovici mája prešli k partizánom ďalší naši vojaci. Ich úlohou bolo ničiť dopravné prostriedky, mínovať cesty a robiť prepady na nemecké kolóny a posádky. Ovruč bolo silne opevnené mesto, kde Nemci dislokovali okolo osemtisíc vojakov. Jeho oslobodenie malo pre Červenú armádu strategický význam, lebo okupanti sa chystali zničiť dôležité objekty. Šestnásteho novembra 1943 spustila partizánska delostrelecká batéria paľbu na kasárne a železničnú stanicu. Do bojov sa zapojil aj čs. oddiel, ktorý dostal za úlohu zaútočiť na časť obce Ziasky a dobyť most na rieke Norin. Keď to splnili, Nálepka odišiel na štáb. Tam sa dozvedel, že sa Nemci sústreďujú na železničnej stanici. Aj keď mu Saburov odporučil, aby si s oddielom odpočinul, Nálepkovi vojaci na stanicu odišli. Tam začali po príchode nemeckého práporu boj proti veľkej presile. Nálepku zasiahla osudová paľba z guľometu - 16 rán, ako i črepina z míny.
Ešte zavelil: “Bite vrahov!” a vzápätí zraneniu podľahol. Účasť na dobytí Ovruče bola posledným bojom 1. čs. partizánskeho oddielu. Jeho príslušníci sa rozhodli pokračovať v zápase za oslobodenie vlasti už v zostave Svobodovej armády. Za odvahu a hrdinstvo pri plnení bojových úloh a za zvláštne zásluhy o rozvoj partizánskeho hnutia udelilo Prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR Jánovi Nálepkovi ako jedinému Slovákovi titul Hrdina ZSSR.