Pri pokuse preplaviť sa do Kalábrie, bola takmer polovica Muratovho loďstva zajatá a vojsko nechcelo pokračovať. Murat chcel už tento pokus úplne vzdať, keď si znovu zmyslel vyburcovať povstanie na pevnine. Pri neúspešnej snahe nájsť si prívržencov na trhu v Pizzo bol zajatý.

Vypočúval ho generál Nunziate, veliaci dôstojník v Kalábrii. 13.10. 1815 bol postavený pred vojenský súd a obvinený zo snahy vyvolať povstanie a bol uznaný zodpovedným za smrť vojvodu Enghienskeho. Bol uznaný vinným a odsúdený na smrť zastrelením. Staronový kráľ Neapola dal telegraficky rozkaz na vykonanie tohto rozsudku. Pred smrťou napísal rozlúčkový list Caroline a deťom, sa vyspovedal a je pochovaný v spoločnom hrobe v Pizzo.

Po smrti Murata vznikla a pôsobila v Neapole i medzi neapolskou emigráciou Muratova strana a z Joachima Murata sa stal mýtus – prvý „taliansky kráľ“, ktorý sa snažil zjednotiť rozdrobené Taliansko. Jeho celoživotný priateľ Agar, knieža z Mosbourgu, mu napísal tento epitaf : „Joachim – Napoleon Murat narodený v La Bastide – Fortuniere, v departemente Lot 25.marca 1767 zomrel v Pizzo, 13.10.1815 - Maršál francúzskeho cisárstva - Knieža a Veľkoadmirál Francúzska - Veľkovojvoda z Bergu - Kráľ neapolský – Jeho vojenská sláva zostane večnou v Itálii a Egypte, jeho meno Murat v Rakúsku, v Prusku, v Poľsku jeho titul veľkovojvodu z Bergu - v Rusku a Sasku jeho titul kráľa neapolského – Vedel víťaziť, vedel vládnuť, vedel zomrieť.“.