V závere ruského ťaženia (koniec decembra 1812) vyslal Murat do Viedne zvedov, aby zistili možnosti pripojenia sa k protinapoleonskej koalícii. Cez knieža Cariatiho sa snažil spojiť tajne a neoficiálne s Metternichom. Metternich odmietol rokovať s Cariatim, pokiaľ nebude oficiálne menovaný neapolským veľvyslancom vo Viedni. Cez ministra polície, vojvodu z Campochiara, nadviazal Murat spojenie s Anglickom. Lord William Bentinck pôsobiaci na Sicílii poveril plukovníka Coffina zahájením neoficiálnych rokovaní s Campochiarom (7.5.1813). Podmienkou bolo vydanie ostrova Gaeta Angličanom a oficiálne pridanie sa na stranu koalície. Po porážke Napoleona malo Neapolsko dočasne zostať v rukách Murata, kým pre neho nenájdu voľný trón. Rátalo s reštavrovaním Bourbonovcov. Murat sa nemienil vzdať Gaety ani neapolskej koruny, ale ak mu Angličania garantujú neapolský trón, je ochotný pochodovať so spojencami. Napoleon žiadal odvolanie Cariatiho z Viedne, ale Murat súhlasil len s koordináciou Cariatiho s francúzskym veľvyslancom. Metternich vyjednal u Angličanov Neapol Muratovi a Bourbonovcom nájdu náhradný trón.
26.7.1813 povolal Napoleon Murata do Drážďan. V tom čase boli na ceste listy z Viedne do Neapola o zaručení neapolskej koruny Muratovi. No dorazili neskoro a Murat odišiel za Napoleonom do Nemecka (2.8.1813).
Počas ťaženia v 1813 bol Murat vo francúzskej armáde ako veliteľ jazdectva, jeho konanie bolo rozporuplné. Ponechal Cariatiho ako neapolského veľvyslanca vo Viedni a Carolina sa snažila neposlať proti rakúskej armáde na severe Talianska nevyslať žiadneho neapolského vojaka. Na bojisku sa však Murat správal ako francúzsky vojak bojujúci za cisára. Zúčastnil sa na bitkách pri Drážďanoch, i pri Lipsku.
Pri ústupe od Lipska vítali obyvatelia Murata ako možného zjednotiteľa Itálie. Preto posiela Napoleonovi istý druh ultimáta, v ktorom žiada velenie nad celým Talianskom. V Miláne jednal s vodcami talianskych vlastencov a cestou do Neapola aj s Elisou vo Florencii a generálom Miollisom v Ríme. Carolina pripravila v Neapole zatiaľ všetko potrebné na podpísanie dohody s Rakúskom. Nasledujúce obdobie sa snažil Murat udržať svoju neutralitu.
V tom čase jeho vojská pochodovali už na sever Talianska, kde ich s nadšením vítali talianski vlastenci.
11.januára 1814 bola podpísaná neapolská zmluva s Rakúskom. Murat sa zaviazal poskytnúť spojencom svoje vojská a neuzavrieť s Francúzskom mier bez súhlasu Rakúska. Rakúsko zase zaručilo sa za ponechanie neapolskej koruny Muratovi a sľúbilo mu, že ak vytiahne do boja, bude veliť aj rakúskym jednotkám. V tajných dodatkoch boli záväzky, že Murat sa vzdá nárokov na Sicíliu a dostane stredné Taliansko, Bourbonovci si nebudú nárokovať na Neapol. Proti zmluve vystúpil Bentinck, ale bol z Anglicka umlčaný. Talianski vlastenci dúfali, že sa Murat stane vodcom boja za nezávislosť Talianska.
Postupom do stredného Talianska Neapol dočasne získal nové územia. obsadila Benevento a Ponte Corvo, vyhlásila embargo na francúzske loďstvo a vykázala francúzskych dôstojníkov z krajiny. Počas celého ťaženia sa Murat nevedel celkom rozhodnúť, na koho strane má stáť. Výsledkom bola nespokojnosť Rakúska, že brzdil vojenské akcie a neplnil sľuby a sklamanie Talianov, že nezjednotil krajinu. Ani sám so sebou nebol spokojný.
Vzťah ku Francúzsku a Napoleonovi
K Muratovi ako neapolskému kráľovi sa Napoleon správal ako ku „francúzskemu guvernérovi v Neapole“, čo sa Muratovi vôbec nepáčilo.
Napoleon sa problémov v Taliansku nemusel obávať. Od čias Josepha v Neapole vládla totiž medzi Talianskym a Neapolským kráľovstvom nevraživosť. Dôvodom číslo jedna bolo, že miestodržiteľ Talianskeho kráľovstva bol z rodiny, ktorá Bonapartovcom neprirástla k srdcu – bol to jednoducho Eugen de Beauharnais. Dôvodom číslo dva boli nároky neapolského kráľa rozšíriť svoju ríši aj na sever. Tieto dve kráľovstvá viedli medzi sebou boj o úradníkov a umelcov, čo napomohlo duchovnému zjednocovaniu Talianska.
