Joachim Murat: Životopis

„Bol 168 cm vysoký, s čiernymi vlasmi a tmavými očami.“

Joachim Murat bol obľúbeným neapolským panovníkom i keď bol domýšľavý, sebecký, ctižiadostivý, konal z náhleho popudu, no bol i láskavý, súcitný, mal rád svoju manželku a svoje deti, dotoval chudobných i svoju rodinu v La Bastide. Prameň z roku 1832 píšeš, že „Murat bol vítaný v Neapole s veľkým jasotom. Jeho osobné vlastnosti – otvorenosť, voľnosť, šťastie, sila, láskavosť, štedrosť, statočnosť, galantnosť, krása - si získali srdcia mnohých. Oživil staré heroické časy a zhromaždil rytierov okolo okrúhleho stola.“

Život Joachima Murata pred nástupom na neapolský trón
Joachim Murat, ktorého oficiálne meno znelo Joachim Murat – Jordy, sa narodil 25. marca 1767 ako syn hostinského Pierra Murata a Jeanne Loubiéres v gaskonskej dedinke La Bastide. Bol najmladším z dvanástich detí. Podobne ako väčšina mladších synov z podobných rodín sa mal stať kňazom. Vďaka priazni zámožných statkárov Talleyrandovcov mohol začať ako desaťročný študovať na lýceu v Carhose, kde sa pripravoval na vstup do kňazského seminára. Do arcibiskupského seminára v Toulouse síce nastúpil, ale 23.marca 1789 sa pridal k regimentu poľovníkov zo Champagne. Bol dieťaťom svojej doby, a tak ako veľa ambicióznych, mladých a šikovných ľudí rýchlo postupoval po rebríčku vojenských hodností. V rokoch 1792 – 1793 vykonával skôr úradnícke alebo vyslanecké funkcie. Prvého skutočného boja sa Murat zúčastnil až v januári 1794. Počas povstania ľudu v Paríži v 1795 sa zúčastnil bojov na strane direktória pod vedením Napoleona Bonaparte. V tom čase bol Murat plukovníkom a aj vďaka Napoleonovi bol vo februári 1796 povýšený na veliteľa brigády a stal sa pobočníkom Napoleona.

V prvom Napoleonovom ťažení do Talianska (1796 – 1797) patril Murat do Napoleonovho štábu. Práve v tomto ťažení Joachim Murat po prvý raz vstúpil do Talianska. Schopnosti, ktoré preukázal v tomto ťažení mu vyniesli 10.mája 1796 hodnosť brigádneho generála. V tom čase mal Murat 28 rokov.

S Napoleonom sa zúčastnil aj na dobrodružnom ťažení do Sýrie a Egypta v roku 1798. Vo veku 32 rokov získal hodnosť divízneho generála (19.10.1798).

Prvým krôčikom k veľkej kariére bol i pre Murata brumaire 1798. Práve on 19.brumaira vyburcoval vojakov, aby sa pridali na stranu Napoleona a rozpustil zákonodarné zhromaždenie v Saint Cloud so zbraňou v ruke. 30.brumaira 1798 (21.11.1798) bol menovaný vrchným veliteľom Konzulátnej gardy.

V tom čase sa uchádzal o ruku mladej Caroliny Bonaparte. V roku 1800 po druhý raz po Napoleonov boku pokoruje Taliansko a 13.februára 1802 bol menovaný na veliteľa „pozorovacej armády juhu“ a začiatkom augusta sa stal veliteľom Talianskej armády so sídlom v Miláne, kde pôsobil v rokoch 1801 – 1803.

Január 1804 priniesol Muratovi ďalší postup. Stal sa vojenským guvernérom Paríža, veliteľom prvej armádnej divízie a Národnej gardy. Práve cez tieto funkcie sa stal jedným z hlavných účinkujúcich v afére vojvodu Enghienskeho, z ktorého smrti ho v 1815 obvinený a odsúdený. Počas Napoleonovej korunovácie na cisára niesol Murat z hodnosti svojej funkcie korunu cisárovnej Josephine. Následne po korunovácii a vďaka slzavej scéne jeho manželky pred Napoleonom získal Murat hodnosť maršála, stal sa členom rádu Čestnej légie a Veľkého orla, získal čestný titul veľkoadmirála Francúzska a obaja sa stali „cisárskymi výsosťami“ a francúzskym princom a princeznou.

V 1805 sa Murat opäť aktívne zapojil do bojov proti protinapoleonskej koalícii. V auguste 1805 bol menovaný na „generálporučíka cisára veliaceho v jeho neprítomnosti“. Odmenou za účasť na tomto ťažení mu bolo veľkovojvodstvo Berg a Cléves, na ktorého čelo bol dosadený 15.marca 1806. Vo februári 1808 dostal rozkaz odísť na misiu do Španielska, kde zotrval len niekoľko mesiacov, aby v máji tohto roku sa rozhodol medzi Neapolom a Portugalskom, ktoré mu Napoleon ponúkol.

Neapolsko pred nástupom Murata na trón
Bourbonovci v Neapole
Na väčšine talianskeho územia sa v 18.storočí prejavoval stagnácia až úpadok. Tou najzaostalejšou časťou Talianska bol práve juh – čiže Neapolsko. V Neapolsku žilo najchudobnejšie a najzaostalejšie obyvateľstvo v celej západnej Európe, s podobným postavením ako nevoľníci v Rusku. Napriek tejto charakteristike sa v 18.storočí uskutočnili i tu rôzne reformy. Aj Neapol reagoval na nové myšlienky a trendy vo svete – osvietenstvo, Veľká francúzska revolúcia a jej idey. Reformné myšlienky boli však často len módou v šľachtických kruhoch. Reformy nemali celkovo hlbší dosah. V 18.storočí a na začiatku 19.storočia vládla v Neapolsku dynastia Bourbonovcov. V 1759 španielsky infant Karol abdikoval v prospech svojho syna Ferdinanda. Tento sa stal kráľom Ferdinandom IV pre Neapol a Ferdinandom III na Sicílii. Vládol tu v rokoch 1759 – 1806 a po Viedenskom kongrese v 1815 bol opäť reštavrovaný. Ferdinand pokračoval v politike svojho otca, no veľký vplyv na vládu mala jeho manželka, kráľovná Mária Karolína, dcéra Márie Terézie. Kráľovniným obľúbencom bol John Acton, ktorý „ťahal opraty vlády“. Neapolsko bolo kráľovstvom s príbuzenskými vzťahmi prepojené na Francúzsko (sestrou kráľovnej bola Mária Antoinetta) a Rakúsko (cez Máriu Teréziu bola neapolská kráľovná tetou rakúskeho cisára Františka I).

Neapolsko sa do 1806 neustále zúčastňovalo na koaličných vojnách. Do prvej koaličnej vojny (1792 – 1797) vstúpil Neapol na strane Veľkej Británie. V 1798 Ferdinand podpísal dohodu s francúzskym direktóriom, no povzbudený úspechom Nelsona pri Abukire a pod tlakom Márie Karolíny odsadil pápežské územia Ponte Corvo a Benevento i samotné pápežské štáty. Práve týmito akciami sa Neapol zapojil do druhej koaličnej vojny (1799 – 1801) opäť na protifrancúzskej strane. Francúzsko ako odvetu v 1799 obsadilo Rím aj Neapol a Ferdinand musel ujsť na Sicíliu pod ochranu Anglicka. V 26.januára 1799 vyhlásili neapolskí radikáli so súhlasom Francúzska Parthenopskú republiku. V júni 1799 sa už podarilo kráľovským neapolským a anglickým jednotkám obsadiť celý juh Talianska. Mária Karolína v 1805 deklarovala neutralitu Neapola, ale čoskoro sa pridala na stanu protifrancúzskej koalície.

Práve tieto zrady a nestálosť pripravili Bourbonovcov o neapolský trón. Po porážke koalície pri Slávkove a podpísaní mieru v Bratislave, Napoleon zosadil z trónu aj Bourbonovcov v Neapole. Ako dôvody uvádzal, že bourbonská dynastia nemá „ani vernosť, ani česť, ani zdravý rozum“. V deklarácii o konci bourbonskej dynastie použil asi tieto slová : „…zvrhol som z trónu kriminálničku (kráľovnú Máriu Karolínu), ktorá tak nehanebne porušovala všetko, čo muži považujú a dodržiavajú ako posvätné“. Bourbonovci bojovali proti francúzskej nadvláde v Neapole rôznymi prostriedkami. Okrem podpory lúpežníctva v pevninskom Neapolsku to bolo aj zavedenie ústavy v 1812 lordom Bentinckom na Sicílii. Ústava bola vypracovaná podľa anglického vzoru a povolená kráľom Ferdinandom. Tento krok vzbudil v ľuďoch nádej, že niečo podobné by sa mohlo stať aj po reštavrovaní Bourbonovcov v celom Kráľovstve oboch Sicílií, preto sa časť obyvateľstva postavila na jeho stranu a pomohla sa mu vrátiť na trón. No skutočnosť bola iná. Ferdinand po návrate na trón nedovolil žiadnu ústavu a krátka autonómia Sicílie skončila v roku 1816, keď Bourbonovci zrušili ústavu z 1812 a pripojili ostrov ku svojmu kráľovstvu.
Neapol za vlády Josepha Bonaparte
Nástupom Josepha Bonaparte (1806) na neapolský trón začalo na juhu Talianska decénium francúzskej nadvlády nad neapolskou pevninou. Podobne ako v piemontsko-sardínskom kráľovstve i tu si pôvodná dynastia udržala len ostrovnú časť svojho kráľovstva za pomoci anglického loďstva, čiže v tomto prípade predovšetkým ostrov Sicíliu.

Joseph Bonaparte, najstarší brat francúzskeho cisára Napoleona, mal byť podobne ako Murat kňazom.

Začal sa pripravovať v kňazskom autunskom seminári. No po smrti otca sa musel starať o rodinu, a tak odišiel na advokátske štúdiá do Pisy. Svoje vzdelanie uplatnil neskôr vo svojej kariére. Joseph ako kráľ Neapola i neskôr ako španielsky kráľ nebol suverénnym panovníkom. So suverenitou mal problém aj Murat v Bergu i Neapole. Chýbala im vojenská zvrchovanosť, právo na vlastnú zahraničnú politiku. Pri velení vojsku podliehali priamo Napoleonovi a v diplomatických záležitostiach ich zastupovalo Francúzsko. V prípade smrti niektorého z nich následníka trónu potvrdzuje cisár. Mali možnosť zostaviť si vlastnú vládu, mať vlastnú správu, jurisdikciu, policajnú moc i colnú a daňovú zvrchovanosť. Z medzinárodného hľadiska mali postavenie hlavy štátu, ktorému zodpovedalo oslovenie „mon cousin“. Reformy, ktoré sa snažil presadiť, v tejto oblasti ťažšie vchádzali do života ako na severe Talianska. Dôvodom bola už spomínaná zaostalosť a chudoba tohoto regiónu spôsobená porobou, zadĺženosťou a nemožnosťou sa vymaniť z tejto situácia, no zároveň tu panovali povery, svojvôľa, podplácanie a krvná pomsta. Slobodní roľníci prakticky neexistovali, lebo dve tretiny pôdy obhospodarovalo 3000 šľachticov a 8000 klerikov.

Mnoho viníc ležalo ľadom a námorný obchod tiež zaostával. Pri nástupe Josepha na trón štátny dlh činil 130 miliónov frankov, čo bolo sedemkrát viac ako vo Francúzsku. Prednosti, ktoré pomohli Josephovi pri presadzovaní reforiem boli diplomatické skúsenosti a právnické vzdelanie, znalosť tunajšieho jazyka a talianske meno, naklonenosť cirkvi, podpora vedy a umenia a snaha sledovať štátne ciele. Podarilo sa mu presadiť viacero reforiem : zrušil feudálne vrchnostenské súdnictvo barónov a zaviedol napoleonský právny systém, pozemkové knihy a kataster; umožnil zmenu šľachtických majetkov na sedliacke dvorce, alebo predať ich mešťanom; zrušil všetky súkromné užívacie práva na cesty a vodné toky; zaviedol očkovanie detí a sčítanie ľudu; na zníženie nezamestnanosti zaviedol verejné zákazky (využívané hlavne pri výstavba ciest ); presadil zjednodušený daňový systém; snažil sa bojovať proti lúpežníkom; zrušil kláštory, ktoré sa nevedeli sami uživiť, pričom mnísi z nich prešli do služieb príslušných biskupstiev alebo dostali rentu. Bol prvým talianskym panovníkom, ktorý osobne precestoval celú svoju zem. Jeho vláda v Neapole trvala do mája 1808, kedy prišiel Josephovi list od Napoleona približne v tomto znení : „ Španielsky kráľ mi odstúpil korunu. Pre túto korunu som ustanovil Vás. Tento list dostanete 19.mája.

Dvadsiateho odcestujete z Neapola a 1.júna budete u mňa v Bayonne, na francúzsko-španielskej hranici. Potom budete korunovaný na španielskeho kráľa a predstavený španielskym grandom.“ Joseph nebol nadšený z tohoto rozkazu, lebo v Neapole si získal široké vrstvy a vládol tu úspešne. Vláda Joachima Murata v Neapole (1808 – 1815)

Nástup Murata na neapolský trón
Vrátime sa k Muratovi, ktorého sme zanechali pri povolaní Napoleonom do Španielska. Bez akýchkoľvek presnejších informácií o účele tejto misie postupoval na Madrid, ktorý obsadil 23.3.1808. V máji 1808 zlikvidoval v Madride povstanie „Dos de mayos“. Práve tu ho zastihla Napoleonova ponuka z 2.mája 1808 asi v tomto znení : „Chcem, aby v Madride vládol neapolský kráľ. Vám darujem kráľovstvo neapolské či portugalské. Ihneď mi odpovedzte, čo si o tom myslíte, lebo všetko musí byť dojednané behom jedného dňa…. Naviac Vám prezradím, že kráľovstvo neapolské je omnoho lepšie ako Portugalsko, lebo k nemu bude pripojená Sicília a potom budete mať šesť miliónov poddaných.“ Murat bol síce sklamaný touto malou ponukou, ktorá bola smiešna pre víťaza a hrdinu májových dní, no oproti Bergu bola táto ponuka pokrokom. Preto prijíma neapolskú korunu.

Veľkovojvodstvo Berg po Muratovom odchode pripadlo Napoleonovi, ale Murat si presadil, že určité čiastky, ktoré poskytoval svojim priateľom a príbuzným sa budú naďalej vyplácať. Musel sa vzdať palácov a domov vo Francúzsku, rovnako aj Carolina. Prijal nové meno a je známy ako neapolský kráľ Gioachimo Napoleon. V listine ustanovujúcej ho za kráľa je titulovaný „Joachim - Napoleon, z milosti Božej a ustanovenia štátu kráľ Oboch Sicílií, veľkoadmirál cisárstva“.

1.augusta 1808 vyhlásila Rada neapolských štátov Murata za V tom čase bol však Murat ešte v Paríži. Do Neapola vkročil až 6.9.1808. 7.9.1808 sa konala prvá schôdzka nového neapolského kráľa so svojimi ministrami, ktorá sa zaoberala situáciou v kráľovstve.
Vnútorná politika
Murat bol nezávislejší od Paríža ako Joseph – v jeho vláde bolo menej francúzskych ministrov a členov rady, protestoval proti Napoleonovej kontinentálnej blokáde. I napriek tomu, že feudálny systém bol v Neapolsku zlikvidovaný, pozemková aristokracia bola stále schopná udržať si ekonomickú zvrchovanosť v kraji.

Hoci Joseph zahájil reformu vo finančníctve, štátna pokladňa bola pri nástupe Murata prázdna. Na dokončenie verejných prác, začatých za vlády Josepha, nebolo dosť peňazí.
Preto musel Murat siahnuť do vlastných finančných zdrojov, pokiaľ sa do Neapola nedostavil jeho priateľ a finančný poradca Agar, aby dal financie do poriadku. Francúzske ministerstvo financií žiadalo od Neapola zaplatenie francúzskych vojsk a nedoplatkov prenesených z čias Josepha.

Nový neapolský kráľ vydal hneď na začiatku svojej vlády viacero dekrétov na získanie si sympatií obyvateľstva. Zrušil zákony vydané kvôli kontinentálnej blokáde - zrušil zákony obmedzujúce rybolov, čím získal hlavne prímorské obyvateľstvo. Ukončil vojenské súdy i stav obliehania v Kalábrii. Vyhlásil amnestiu pre všetkých armádnych zbehov. Vyzval politických vyhnancov na návrat do vlasti, ak zložia prísahu vernosti kráľovi. Ich majetok zhabaný za Josepha mal im byť vrátený. Udelil milosť mnohým odsúdeným na smrť za vzburu a oslobodil väzňov odsúdených za menšie prečiny.

Niektorých ministrov zdedil po Josephovi – Salicetti v policajnom rezorte a minister zahraničia San Gallo, iných dosadil zo svojich skúsených priateľov – Agar ministrom financií a mnoho ministrov bolo z Neapola.

Murat ako vojak prejavoval samozrejme veľký záujem o armádu. Po nástupe na neapolský trón však zistil, že Joseph si zobral so sebou do Španielska najlepšie regimenty aj kráľovskú gardu, ktorá sa skladala z Francúzov. Okrem toho mu zostali detašované francúzske jednotky, za ktoré musel Napoleonovi platiť. Jeho námorníctvo pozostávalo z jednej fregaty –Cerera, jednej korvety (ozbrojená jachta), a niekoľkých delových člnov. Neapolským vojakom zvýšil proviant a oznámil vyplatenie nedoplatkov a prideľovanie pravidelného žoldu podľa spravodlivejšej platobnej stupnice. Vytvoril neapolskú kráľovskú gardu a niekoľko nových regimentov. Vrchným veliteľom armády sa stal markíz de Perignon, ako výkonných dôstojníkov ponechal francúzskych generálov .
Podobne ako v iných krajinách pod patronátom Napoleona, bol i v Neapole zavedený Code Napoleon.

V období vlády Murata mal Neapol čiastočne nezávislé postavenie. Opieral sa o umiernených jakobínov, no nepodarilo sa mu presadiť základné zásahy do feudálnej ekonomiky. V tomto období vypuklo mnoho ľudových povstaní zameraných proti francúzskemu daňovému systému. Ich ideovými pôvodcami boli karbonári, ale ani oni nevedeli podať alternatívne riešenie. Karbonári spočiatku spolupracovali s Muratom, ale čoskoro boli prenasledovaní, a tak sa pridali na stranu Bourbonovcov, ktorí v 1812 zaviedli na Sicílii ústavu. Murat sa prikláňal skôr k slobodomurárom.

Problémom v Neapole bolo už od nástupu Josepha na neapolský trón lúpežníctvo.
Tieto bandy boli organizované aj samotnými Bourbonovcami zo Sicílie – podporované kráľovnou Máriou Karolínou i kardinálom Ruffom. Po neúspešnej anglicko – sicílskej akcii v roku 1809, sa povstalci pripojený ku Sicílčanom roztrieštili a stali sa z nich taktiež lúpežníci pôsobiaci v Kalábrii, Basilicate a priľahlých oblastiach. Preto generál Manhés dostal od Murata neobmedzenú plnú moc na potlačenie lúpežníctva. Cesta od Reggia po Neapol bola posiata ľudskými hlavami a údmi. Ale tento obraz sa opakoval aj na Sicílii. Manhés sa mal vysporiadať s lupičmi prostredníctvom vojenských súdov. Zorganizoval rýchle jednotky na sledovanie banditov a používal rovnaké prostriedky ako oni. Pri cestách sa teda objavili šibenice, ktoré mali byť výstrahou.

Murat v Neapole dostal prívlastok „taliansky kráľ“. Tento „titul“ je oprávnený, lebo rovnako ako Joseph, tak aj Carolina a Murat sa snažili so svojimi poddanými komunikovať v ich rodnom jazyku – teda v taliančine. Pre Josepha a Carolinu bola taliančina rodným jazykom, no Murat sa ju naučil až po príchode do tohto kráľovstva (rovnako sa učil ako veľkovojvoda Murat nemčinu). Podobne ako Joseph absolvoval i Murat cesty po svojom kráľovstve, no skôr s vojenským zameraním. Počas týchto akcií vykonával vojenské prehliadky a inšpekcie, ale ostal mu aj čas na predstavenie prominentných občanov a ich vypočutie.

Od roku 1811 sa Murat častejšie prikláňa na proitalskú stranu. Nechcel síce slobodnú a spojenú Itáliu ako taliansky liberáli, no nechcel byť vazalom Napoleona. Preto uvažoval o protifrancúzskom spojenectve, za ktoré požadoval uznanie seba za hlavu nového Talianska. Rozširoval počet svojich vojakov (ktorí sa neskôr stali základom národnej gardy Talianska) a nadväzoval kontakty s tajnými liberálnymi organizáciami, ktoré sa snažili o národnú jednotu. V 1809 sa stal Murat veľmajstrom francúzskej slobodomurárskej lóže v Neapole. Cez svojho policajného veliteľa nadviazal kontakt aj s karbonármi.

Počas Muratovej neprítomnosti v Neapole v 1812 – 1813 sa stala regentkou Carolina. No dôležitejšie záležitosti musela posielať na prerokovávanie do Ruska za Muratom. V tomto období sa začínajú prejavovať menšie nezhody i medzi kráľovským párom. Po návrate z Ruska Neapolčania vítali svojho kráľa stále s jasotom.
V období po porážke Napoleona pri Lipsku žiadali karbonári od Murata schválenie ústavy. Túto možnosť odmietol, a tak poklesla jeho podpora verejnosťou. Práve tento akt mu mohol zabezpečiť neapolský trón a jeho vládu by podporovali široké masy.

Keď sa rozhodol prijať ústavu, bolo pre neho neskoro.

Po reštavrácii Bourbonovcov boli mnohé reformy prevedené za francúzskej nadvlády nad Neapolom (hlavne administratívne a súdne) zachované.

Zahraničná politika
Prvým výbojom Murata bol pokus o vylodenie na Capri, kde sa za panovania Josepha usídlili Bourbonovci. Murat vydal rozkaz na nalodenie 2.10.1808. Na obchodovanie v prístave bolo vydané embargo. 16.10.1808 sa anglicko – sicílska posádka kvôli nedostatku potravín vzdala.

V rámci novej vojny s Rakúskom v roku 1809 Napoleon nepovolal Murata do jeho niekdajšej pozície, ale zveril mu obranu Itália a poveril ho obsadením Ríma. Murat bol touto malou úlohou sklamaný a do Ríma vyslal jednu divíziu. Počas príprav anexie Pápežských štátov sa dozvedel o možnom útoku Angličanov na Neapol, preto plánovanú akciu zastavil. Napadnutie Kalábrie a niektorých menších ostrovov Sicílčanmi bolo nevydarené. Obrana Neapola sa stala národnou, v ktorej bojovali spolu všetky spoločenské vrstvy.

V novembri 1809 sa požiadavky Francúzska na neapolské dávky znížili a Napoleon povolil Muratovi zorganizovať francúzsko – neapolskú výpravu na Sicíliu. Od februára 1810 Murat dopĺňa svoje jednotky o francúzskych dezertérov, ktorým ponúkol zvláštnu odmenu a rýchly postup. Na svadbe Napoleona s Máriou Lujzou (20.3.1810) sa Napoleon s Muratom vážne pohádali kvôli tomuto regrutovaniu. Napoleon žiadal ich okamžitý návrat, lebo vyšle do Neapola svojho francúzskeho generála na prevzatie velenia a Murat bude musieť platiť za všetky francúzske jednotky. Pod týmito hrozbami Murat ustúpil. V tomto období sa bývalá neapolská kráľovná spojila cez Máriu Lujzu s Napoleonom, aby jednala o možnom prerušení spojenectva s Anglickom. Začiatkom mája anglické loďstvo potopilo Neapolu jednu brigu a zvyšok lodí poškodilo. Preto Murat osobne organizuje vojsko na juhu Talianska.

Anglické lode neustále skúmali pobrežie. Napoleon chcel takto odlákať posily pre Wellingtona, ktorý bojoval na Pyrenejskom polostrove. Napoleon cez plukovníka Leclerca chcel donútiť Murata, aby nepodnikol výpad na more. Obával možnej straty Neapola alebo celého Talianska. V tomto období zadržal jeden z neapolských zvedov list kráľovnej Márie Karolíny cisárovnej Márie Lujze. Toto dopomohlo Muratovi, aby za výdatnej pomoci svojej manželky Caroliny, dostal od Napoleona povolenie na začatie výpravy na Sicíliu. Až 17.9.1810 vydal rozkaz na začatie akcie nasledujúcej noci. Časť výpravy sa vylodila pri Messine, ale nebezpečenstvo Angličanov nedovolilo vyplávať aj ostatným. Preto sa ráno časť vylodených vrátila späť do Neapola. Na Sicílii zostal len korzický regiment, ktorý sa musel behom dňa vzdať.
Murat tento nezdar komentoval pred Napoleonom ako úspešné dokázanie toho, že sa úžinou dá preplávať, teda túto výpravu presúva na ďalší rok. Aj neapolskí vojaci boli povolaní do Veľkej armády, ktorá sa snažila dobiť Rusko. Carolina sa stala správkyňou Neapola. K cisárovi sa pripojil v Gdaňsku, kde získal od neho povolenie na návrat neapolských vojsk zo Španielska a zároveň sa francúzska armáda mala stiahnuť z Neapola.

V závere ruského ťaženia (koniec decembra 1812) vyslal Murat do Viedne zvedov, aby zistili možnosti pripojenia sa k protinapoleonskej koalícii. Cez knieža Cariatiho sa snažil spojiť tajne a neoficiálne s Metternichom. Metternich odmietol rokovať s Cariatim, pokiaľ nebude oficiálne menovaný neapolským veľvyslancom vo Viedni. Cez ministra polície, vojvodu z Campochiara, nadviazal Murat spojenie s Anglickom. Lord William Bentinck pôsobiaci na Sicílii poveril plukovníka Coffina zahájením neoficiálnych rokovaní s Campochiarom (7.5.1813). Podmienkou bolo vydanie ostrova Gaeta Angličanom a oficiálne pridanie sa na stranu koalície. Po porážke Napoleona malo Neapolsko dočasne zostať v rukách Murata, kým pre neho nenájdu voľný trón. Rátalo s reštavrovaním Bourbonovcov. Murat sa nemienil vzdať Gaety ani neapolskej koruny, ale ak mu Angličania garantujú neapolský trón, je ochotný pochodovať so spojencami. Napoleon žiadal odvolanie Cariatiho z Viedne, ale Murat súhlasil len s koordináciou Cariatiho s francúzskym veľvyslancom. Metternich vyjednal u Angličanov Neapol Muratovi a Bourbonovcom nájdu náhradný trón.

26.7.1813 povolal Napoleon Murata do Drážďan. V tom čase boli na ceste listy z Viedne do Neapola o zaručení neapolskej koruny Muratovi. No dorazili neskoro a Murat odišiel za Napoleonom do Nemecka (2.8.1813).

Počas ťaženia v 1813 bol Murat vo francúzskej armáde ako veliteľ jazdectva, jeho konanie bolo rozporuplné. Ponechal Cariatiho ako neapolského veľvyslanca vo Viedni a Carolina sa snažila neposlať proti rakúskej armáde na severe Talianska nevyslať žiadneho neapolského vojaka. Na bojisku sa však Murat správal ako francúzsky vojak bojujúci za cisára. Zúčastnil sa na bitkách pri Drážďanoch, i pri Lipsku.

Pri ústupe od Lipska vítali obyvatelia Murata ako možného zjednotiteľa Itálie. Preto posiela Napoleonovi istý druh ultimáta, v ktorom žiada velenie nad celým Talianskom. V Miláne jednal s vodcami talianskych vlastencov a cestou do Neapola aj s Elisou vo Florencii a generálom Miollisom v Ríme. Carolina pripravila v Neapole zatiaľ všetko potrebné na podpísanie dohody s Rakúskom. Nasledujúce obdobie sa snažil Murat udržať svoju neutralitu.

V tom čase jeho vojská pochodovali už na sever Talianska, kde ich s nadšením vítali talianski vlastenci.

11.januára 1814 bola podpísaná neapolská zmluva s Rakúskom. Murat sa zaviazal poskytnúť spojencom svoje vojská a neuzavrieť s Francúzskom mier bez súhlasu Rakúska. Rakúsko zase zaručilo sa za ponechanie neapolskej koruny Muratovi a sľúbilo mu, že ak vytiahne do boja, bude veliť aj rakúskym jednotkám. V tajných dodatkoch boli záväzky, že Murat sa vzdá nárokov na Sicíliu a dostane stredné Taliansko, Bourbonovci si nebudú nárokovať na Neapol. Proti zmluve vystúpil Bentinck, ale bol z Anglicka umlčaný. Talianski vlastenci dúfali, že sa Murat stane vodcom boja za nezávislosť Talianska.

Postupom do stredného Talianska Neapol dočasne získal nové územia. obsadila Benevento a Ponte Corvo, vyhlásila embargo na francúzske loďstvo a vykázala francúzskych dôstojníkov z krajiny. Počas celého ťaženia sa Murat nevedel celkom rozhodnúť, na koho strane má stáť. Výsledkom bola nespokojnosť Rakúska, že brzdil vojenské akcie a neplnil sľuby a sklamanie Talianov, že nezjednotil krajinu. Ani sám so sebou nebol spokojný.

Vzťah ku Francúzsku a Napoleonovi
K Muratovi ako neapolskému kráľovi sa Napoleon správal ako ku „francúzskemu guvernérovi v Neapole“, čo sa Muratovi vôbec nepáčilo.

Napoleon sa problémov v Taliansku nemusel obávať. Od čias Josepha v Neapole vládla totiž medzi Talianskym a Neapolským kráľovstvom nevraživosť. Dôvodom číslo jedna bolo, že miestodržiteľ Talianskeho kráľovstva bol z rodiny, ktorá Bonapartovcom neprirástla k srdcu – bol to jednoducho Eugen de Beauharnais. Dôvodom číslo dva boli nároky neapolského kráľa rozšíriť svoju ríši aj na sever. Tieto dve kráľovstvá viedli medzi sebou boj o úradníkov a umelcov, čo napomohlo duchovnému zjednocovaniu Talianska.
Pri informovaní Napoleona o úspechoch neapolskej posádky na Capri sa Napoleon nahneval, lebo Murat mu svoj úspech oznámil depešou ako zahraničný panovník. Napoleon mu odkázal, že sa má správať ako francúzsky generál veliaci na juhu Talianska a zároveň skritizoval aj dekréty vydané Muratom a žiadal ich zrušenie.

Napoleon zasahoval priamo do vnútorných záležitostí Neapola. Nariadil konfiškáciu majetkov tým Španielom žijúcim v Neapole, ktorí sa nechceli podriadiť vláde Josepha v Španielsku, žiadal odvod týchto konfiškácií do Francúzska. Chcel v Neapole zaviesť Code Napoleon v plnom znení, ale Neapolčania protestovali proti rozvodu.

Napriek tlmočeniu týchto protestov Muratom Napoleon neustále trval na svojom a zakázal všetkým Francúzom vstúpiť do služieb Murata bez jeho povolenia.

Do Neapola vyslal Napoleon na kontrolu neapolského dvora tzv. Čierny kabinet (francúzski policajní zástupcovia). Kontrolou pošty napríklad zistil, že významní politici pokladali Murata za najlepšieho kandidáta na francúzsky trón, ak Napoleon zomrie bez dediča.

Na konci roka 1809 sa začal Napoleon zaoberať rozvodom s Josephine a novým sobášom. Zvolal do Paríža rodinnú radu, na ktorú pricestovali aj Murat a Carolina. Rada zasadala 28.1.1810 v Tuilerie a diskutovala o kandidátkach. Murat preferoval ruskú kandidátku kvôli politickým výhodám a spomenul aj fakt, že manželstvo s Rakúšankou pripomenie Máriu Antoinettu. Bol si vedomý ohrozenia Neapola týmto spojenectvom s Rakúskom. No keď ruský cár pod nátlakom svojho dvora odmietol svadobného spojenie Francúzska a Ruska, Murat nemal žiadnu inú kandidátku. Carolina zase súhlasila s Napoleonom a pod vplyvom Metternicha (ktorý ako veľvyslanec v Paríži bol jedným z jej milencov) s rakúskou kandidátkou. Napoleon poveril Carolinu, aby išla privítať Máriu Lujzu a mala pripraviť všetko potrebné pre novú francúzsku cisárovnú. Sama Mária Lujza sa vyjadrila o neapolskom kráľovskom páre veľmi pozitívne.

Spory medzi Muratom a Napoleonom sa vyostrili pri plánovanej výprave na Sicíliu. Napoleon dal síce Muratovi nejaké francúzske vojsko pod podmienkou, že mu budú veliť skúsení dôstojníci. Z Neapola odvolal francúzskeho veľvyslanca, lebo mu vraj nebola preukazovaná patričná úcta a zároveň podotkol, že predsa Neapol nie je cudzou zemou. Po nezdare tejto výpravy v 1810 sa spor medzi Napoleonom a Muratom ešte rozšíril, lebo Napoleon nariadil svojim vojskám, aby zostali pri Reggiu a ohrozovali Sicíliu. No Murat ich odviedol z tohoto miesta s odôvodnením, že nedokáže ich uživiť na jednom mieste.
Po úteku Luoisa Bonaparte z Holandska a následnom obsadení jeho kráľovstva Francúzskom, začal sa Murat obávať, že na rade je on. Kvôli neustálej Napoleonovej kritike sa Murat častejšie zaoberal myšlienkou nezávislosti neapolského kráľovstva. Napoleon sa sťažoval na slabosť neapolských vojsk v Španielsku, na tajný dovoz anglického tovaru do Neapola. Murat toto samozrejme poprel, no práve na jednej americkej lodi s nákladom zo západnej Indie umožnil Murat Napoleonovmu bratovi Lucienovi útek do Ameriky. V 1811 kolovali zvesti o možnom zosadení Murata, ale aj o rokovaniach Murata s významnými osobnosťami, pri ktorých sa Murat zmieňoval o svojej možnej samostatnosti.
Napoleon nedovolil Muratovi mať vlastné veľvyslanectvo v Petrohrade a vo Viedni, Murat viedol súkromnú a tajnú korešpondenciu s oboma panovníkmi.

V 1811 vydal Murat rozkaz, že všetci Francúzi v jeho službách sa majú stať neapolskými občanmi. Napoleon mu odpovedal, že Neapol je súčasťou cisárstva, a tak si Francúzi môžu kľudne ponechať svoje občianstvo. Odvolal Murata z velenia nad francúzskym vojskom v južnom Taliansku a dosadil tam generála Greniera.

V apríli 1812 mal Murat vyjasniť Napoleonovi celú situáciu osobne. No po varovaní priateľmi, že po jeho odchode z Neapola by francúzske jednotky mohli obsadiť Neapol radšej pod zámienkou ohrozenia Kalábrie zostal v Neapole.

Počas ruského ťaženia sa mal Murat nezhody s generálom Davoutom. Pri Smolensku prosili viacerí velitelia Napoleona, aby ďalej do Ruska nepostupovali. Murat sa vraj pritom hodil pred Napoleonom na kolená. 5.12.1812 zveril Napoleon vrchné velenie nad zvyškom Veľkej armády Muratovi. No v beznádejnej situácii 17.1.1813 Murat predal velenie nad armádou Eugenovi a zo zdravotných dôvodov odišiel do Neapola. Napoleon sa za toto správanie veľmi nahneval a označil Murata za dezertéra. Nesúhlas s jeho odchodom prejavila aj Carolina.

Nezhody s Napoleonom na konci leta a na jeseň 1813 donútili Murata odvolať Cariatiho z Viedne. Ten sa pripojil na rakúsku a ruskú stranu na bojisku. Pri ústupe z Lipska Murat Napoleona sprevádzal po Erfurt, kde ho pod zámienkou zlých správ z Neapola opustil. Chcel sa opäť pridať ku spojencom.

Kráľovský pár – Carolina Bonaparte a Joachim Murat
Carolina a Murat sa po prvý raz stretli počas Napoleonovho prvého ťaženia do Talianska v roku 1797 v Montebello. Pytačky u Bonapartovcov absolvoval Murat dva týždne pred brumairom, keď bola Carolina na prázdninách v Paríži. Napoleon spočiatku váhal kvôli Muratovej povahe a nízkemu pôvodu. Napríklad proti vojenským predpisom sa i na bojisku obliekal do veľmi výrazných uniforiem a chodil ovešaný šperkami. Za túto svoju záľubu si vyslúžil od Napoleona prezývku – „Franconi armády“ (podľa kúzelníka a riaditeľa cirkusu). Jeho zvláštne jednanie vystihuje aj hlásenie pre Napoleona z 1800 : „Manželka generála O´Reillyho je na našom stanovišti. Chovám sa k nej so všetkou zdvorilosťou, ako sa ku krásnemu pohlaviu sluší, hoci je veľmi škaredá.“ No Carolina si chcela vybrať sama a Murat mal podporu aj u cisárovnej Josephiny. Občiansky svadobný obrad sa konal v Monte Fontaine 20.januára 1800. Svedkom Murata bol budúci švédsky kráľ J. B. Bernadotte.

Carolina Bonaparte –Maria Annunziata Buonaparte sa narodila ako posledná z Napoleonových sestier roku 1782. Vraj bola intrigánka, ľstivá a „prešibaná“, ale aj jedna z najctižiadostivejších Bonapartovcov.
Bola šarmantná, nízkej postavy. Iba ona z rodiny zradila Napoleona. Ale opäť iba Carolina z Napoleonových sestier svoje nároky na vyššie postavenie rozšírila o rovnaké postavenie pre svojho manžela. Francúzi by povedali „egoisme á deux“. Svoje nároky si u Napoleona presadila hnevom a slzavými scénami, po ktorých nasledoval postup po rebríčku v kariére oboch manželov. Treba pripomenúť, že len Murata si zo svojich švagrov Napoleon skutočne vážil. Talleyrand sa o Caroline vyjadril týmto komplimentom : „Cromwellova hlava na ramenách krásnej ženy“.

Už počas ich spoločnej vlády v Bergu si Carolina a Murat rozdelili funkcie a sféry v politike štátu. Tento model neskôr aplikovali aj v Neapole. Carolina dostala do svojich rúk politické a administratívne riadenie štátu z dôvodu, že jej manžel ako francúzsky generál musel byť k dispozícii Napoleonovi ako vojak. Murat sa realizoval skôr v kultúrnej sfére – podporoval činohru, operu, staviteľstvo.

Napoleon považoval Carolinu, svoju najmilšiu sestru, za veľmi schopnú a inteligentnú. Carolina bola niekedy skôr na strane Napoleona ako na strane svojho manžela. Neapol bol pre oboch postupom v ich kariére a zároveň ich cieľom. Predovšetkým Carolina nadväzuje kontakt s Rakúskom a Veľkou Britániou. Manželia sa vždy zhodli a radi plnili „Napoleonove príkazy“, pri dodržiavaní ceremoniálu a pompéznosti. Carolina a Murat milovali lesk vo svojom hlavnom meste.

Tento pár na počiatku spájala láska, no neskôr sa hlavne kvôli vzájomnej žiarlivosti stali skôr „obchodnými partnermi“. Murat mal pocit kvôli pocitu útlaku sa rozhodol pre italský charakter štátu – vytvoril si dvor z Talianov, čím si získal sympatie ľudu. Carolina pokladala francúzsky prvok v Neapole za potrebný.

V posledných mesiacoch ich vlády v Neapole sa Carolina snažila presvedčiť Rakúsko, že oni sú správnymi panovníkmi pre Taliansko. Počas bitky pri Lipsku sa Carolina odvrátila od Napoleona vnútorne aj navonok a strhla so sebou aj svojho.

V rokoch 1814 – 1815 sa neapolské kráľovstvo stalo útočiskom pre viacerých Bonapartovcov a to : madame Letitiu, Jeroma s jeho manželkou Katarínou, Paoliny a strýka Fescha.

Po Muratovej smrti sa Carolina vydala za niekdajšieho cisárskeho maršála Macdonalda a zomrela vo Florencii vo veku 57 rokov (1839) na rakovinu.
Carolina a Murat po sebe zanechali štyri deti – dvoch synov a dve dcéry

Obdobie po Napoleonovom prvom páde
Výsledkom konšpirácie Caroliny s Metternichom boli dve tajné zmluvy – prvá s Rakúskom, a druhá s Anglickom, podľa ktorej sa mali otvoriť neapolské prístavy britskej flotile.

V roku 1814 sa snažil Murat získať podporu Európy. Od pápeža sa snažil vymôcť svoju korunováciu za neapolského kráľa výmenou za Anconu a priznaním pápežských feudálnych práv nad Neapolom, ktoré pápež neprijal. 11.januára 1814 bola podpísaná zmluva s Rakúskom, podľa ktorej za prísľub udržania neapolského trónu poskytne spojencom 30 000 vojakov. Vďaka Františkovi I mu Viedenský kongres odsúhlasil nároky na Neapol – nedostal však žiadne územie a musel odovzdať Anconu. Bourbonovci rozpútali politický terorizmus v Kalábrii. Vo februári 1814 Murat v prejave ku svojej armáde proklamoval odpadnutie od Napoleona a „spojenie zbraní sa spojencami“, pretože cisár Napoleon „chce len vojnu“, spojenci však chcú „kľud v Európe a obnoviť tróny“. Po tomto vyhlásení sa vydal na pochod na sever Talianska. Dostal sa až do Toskánska. Z Neapola a Toskánska vytvoriť jednotnú ríšu. Elisa sa pri vstupe neapolských vojsk obvinila Murata, že ju chce olúpiť.

Po úteku Napoleona z Elby spočiatku Murat ubezpečoval spojencov o svojej lojalite, ale po prvých Napoleonových úspechoch sa pokúsil dobiť celú Itáliu. 15.3.1815 vyhlásil vojnu Rakúsku a prehlásil sa za osloboditeľa Talianska. Vyzval taliansky ľud, aby sa zhromaždil pod práporom zjednotenia a nezávislosti. Týmto skutkom chcel pomôcť aj Napoleonovi. Spočiatku postupoval, no v máji začal rokovať s Rakúskom o prímerí, no bol odmietnutý. 19.5.1815 posledný raz videl Murat svoje hlavné mesto. Cestou do Gaety sa rozhodol bojovať s Angličanmi až do konca. Carolina zostávala v Neapole. Pri prechode na ostrov Gaetu Murat len zázrakom unikol anglickému zajatiu.

Potom Murat smeroval do Francúzska, kde sa snažil spojiť s Napoleonom. Carolina s týmto jeho krokom nesúhlasila a Napoleon ho odmietol – bol deň bitky pri Waterloo. Keďže nenašiel milosť ani u reštavrovaných Bourbonovcov, musel sa ukrývať vo Francúzsku. Podarilo sa mu dostať na Korziku. Tu si získal podporu ľudu i pre svoju poslednú veľkú akciu – vylodenie v Kalábrii.

V septembri 1815 verboval do svojej armády, s ktorou obsadil Ajaccio. Tu vydal prehlásenie k neapolskému ľudu a ustanovil novú Liberálnu ústavu. V tomto období bola Carolina aj s deťmi v Terste a používala titul kňažná z Lipony (Lipona – anagram Napoli /Neapol ). Prehlasovala pripojenie sa k svojmu manželovi. Rovnaký titul, možnosť vybrania si sídla niekde v rakúskej časti Habsburskej monarchie (kde bude žiť ako súkromná osoba) ponúkol František I aj Muratovi. No Murat ponuku neprijal.
Pri pokuse preplaviť sa do Kalábrie, bola takmer polovica Muratovho loďstva zajatá a vojsko nechcelo pokračovať. Murat chcel už tento pokus úplne vzdať, keď si znovu zmyslel vyburcovať povstanie na pevnine. Pri neúspešnej snahe nájsť si prívržencov na trhu v Pizzo bol zajatý.

Vypočúval ho generál Nunziate, veliaci dôstojník v Kalábrii. 13.10. 1815 bol postavený pred vojenský súd a obvinený zo snahy vyvolať povstanie a bol uznaný zodpovedným za smrť vojvodu Enghienskeho. Bol uznaný vinným a odsúdený na smrť zastrelením. Staronový kráľ Neapola dal telegraficky rozkaz na vykonanie tohto rozsudku. Pred smrťou napísal rozlúčkový list Caroline a deťom, sa vyspovedal a je pochovaný v spoločnom hrobe v Pizzo.

Po smrti Murata vznikla a pôsobila v Neapole i medzi neapolskou emigráciou Muratova strana a z Joachima Murata sa stal mýtus – prvý „taliansky kráľ“, ktorý sa snažil zjednotiť rozdrobené Taliansko. Jeho celoživotný priateľ Agar, knieža z Mosbourgu, mu napísal tento epitaf : „Joachim – Napoleon Murat narodený v La Bastide – Fortuniere, v departemente Lot 25.marca 1767 zomrel v Pizzo, 13.10.1815 - Maršál francúzskeho cisárstva - Knieža a Veľkoadmirál Francúzska - Veľkovojvoda z Bergu - Kráľ neapolský – Jeho vojenská sláva zostane večnou v Itálii a Egypte, jeho meno Murat v Rakúsku, v Prusku, v Poľsku jeho titul veľkovojvodu z Bergu - v Rusku a Sasku jeho titul kráľa neapolského – Vedel víťaziť, vedel vládnuť, vedel zomrieť.“.