Josef Fouché (minister francúzskej tajnej polície Napoleona Boanparta) (1759, Nantes - 1820, Terst)

Narodil sa roku 1759 v Nantes v rodine námorníka. Od prírody trpel slabosťou, mal z toho komplexy, preto nikdy nezačal vykonávať remeslo svojich predkov. Aby z neho niečo bolo, jeho osudom sa stala cirkev. Ona ho vychovala, a jej celých desať rokov pomáhal s výchovou iných.
Jozef Fouché absolvoval cirkevné štúdiá bez problémov, a jeho znalosti boli natoľko dobré, že sa stal učiteľom na cirkevnej škole v Arrase. Naučil sa pretvárke, tejto uňho tak povestnej maske. V tom bola jeho najväčšia sila, jeho prednosť, jeho výhoda.
Rok 1789, rok revolúcie v Paríži, nezaskočil Fouchého nepripraveného. Už dlhšie v ňom dozrievala myšlienka vrhnúť sa do politiky, po tom čo sa zoznámil so začínajúcim advokátom Maximiliánom Robespierom. Pochopil, že revolučné vrenie je obrovskou šancou dostať sa nahor.
Jeho priateľstvo s Robespierom išlo až tak ďaleko, že sa stal nápadníkom jeho sestry Charlotty, ale nakoniec z toho nič nebolo. A od vtedy bola medzi nimi veľká rivalita.
V Paríži došlo nakoniec k povstaniu, k "útoku" na Bastilu. Revolučné hnutie postupne zachvátilo ďalšie kraje a mestá. Nakoniec bol kráľ, internovaný aj s rodinou, v parížskom Temple.
Do nového národného parlamentu - Konventu, bol roku 1792, ako poslanec za mesto Nantes, zvolený aj Jozef Fouché. Fouché spávne po príjazde rozpoznal, že girondisti majú väčšinu a pridal sa k nim. Vôbec, jeho celoživotným umením bolo, vždy zostať na strane tých, ktorý mali mocenskú prevahu, ale zároveň dopredu odhadovať beh udalostí.
Chlieb sa lámal pri hlasovaní o poprave kráľa Ľudovíta XVI. Hlasovania 15. januára 1793 sa Fouché zúčastniť musel. Nebolo mu to príjemné. On, ktorý rád, zostával v pozadí, vyčkávajúc vývoj udalostí, bol nútený povedať svoje ano či nie. Zasadanie Konventu sa preťahovalo. Robespiere nakoniec presadil návrh, že každý musí jasne pred všetkými vysloviť svoj verdikt. Vonku sa zatiaľ začali zhromažďovať ozbrojené davy. Girondisti dostali strach. Fouché videl, že kráľ, je stratení, a preto jeho výrok znel - smrť. Od tejto chvíle je navždy označovaný za jednoho z královrahov.
Následný Robespierov jakobínsky prevrat v Konvente a vytvorenie tzv.

Výboru pre verjné blaho, ktorý sa v okamihu mení na nástroj radikálneho teroru proti domnelým i skutočným nepriateľom republiky, vyniesol vďaka priateľstvu, Fouchého prudko hore.
Vráti sa ako zástupca parlamentu s neobmedzenou mocou späť do Nantes. Tu vydáva vlastní manifest, ktorý je ejdným z najrevolučnejších dokumentov. Brojí proti hromadeniu bohatstva. Všetky nadbytky má prevzať štát pre potrebu obrany republiky pred zahraničnou intervenciou. Mobilizuje nových vojakov, vyberá od občanov zlato a striebro, zabavuje potraviny, kone, vozy a všetko posiela Konventu do Paríža. Organizuje vojnovú výrobu, ruší celibát, zavádz občiansky krst, ničí kostolné výzdoby a vystupuje ako fanatický ateista proti cirkvi. Fouché jedná tak, aby sa v Paríži, kde bez prestávky sviští gilotína, zapáčil jakobínom. Za príkladnú službu, dostane za úlohu potlačiť povstanie proti teroru v Lyone, spočiatku váha, ale nakoniec poslušne plní rozkazy, a koná aj nad plán.
V Paríži sa medzitým Robespiere predral k totálnej moci tým, že zinscenoval procesy proti svojim bývalým druhom. Toto sa však už prestáva ľuďom páčiť. Fouché toto vycítil včas. Vo februári 1794 zastavuje vraždenie v Lyone a vyčkáva. Vie, že sa Robespiere bude musieť v Paríži za svoje čini zodpovedať. Tak sa i stalo a umiera, rovnako ako popravoval. Nemalú zásluhu na tom má práve Fouché. Po tom, čo sa mu Robespiere vyhrážal, Jozef intrigami a vyjednávaním docieli svoju voľbu za predsedu Klubu jakobínov - inštitúcie ktorej podlieha aj výbor pre verejné blaho. I keď Robespiere docielil jeho odvolanie, Fouché proti nemu konšpiruje - po prvý krát sa cíti vo svojom živli. Konečne môže skutočne organizovať a spriadať plány na vlastnú záchranu, ktorú navonok prezentuje ako záchranu ostatných. Nakoniec Fouché získa na svoju stranu väčšinu Konventu a kľučkami presadí Robespierovu popravu.
Keď sa jeho hlava skotúľa do koša, zdvihne sa vlna nadšenia - tyran je mŕtvy. Všetci ľudia vedia, že Fpuché bol démonom jakobínskeho pádu. Napriek tomu, je naňho za predchádzajúce čini vydaný zatikač. Fouché uteká. Tri roky žije v ústraní a v biede. Celý ten čas sa snaží, o to aby sa zabudlo na jeho jakobínsku minulosť.

Po páde jakobínov sa vlády namiesto Konventu ujíma päťčlenná vláda zbohatlíkov a odpadlíkov revolúcie, tzv. Direktórium. Parížu vládne smotánka zatiaľčo vojna zo zahraničím pokračuje.
Moc Direktória sa opiera o armádu a bankárov. Na vojne sa dajú zarobiť obrovské peniaze. Hlava vlády Barras sa stane milionárom. Obohacuje sa na úkor vojakov a Fouché mu robí agenta. Pretože je majstrom konšpirácie, zo žoldu ktorý dostáva, si sám platí udavačov z radov chudákov. Pomaly ale isto sa opäť derie nahor. V roku 1799 sa dočká - stane sa ministrom polície.

Od začiatku si počína ako ryba vo vode. Dostal novú šancu, ktorú už nepustí. Nový minister má svojich ľudí všade: medzi royalistami, jakobínmi aj členmi parlamentu. Sleduje aj samotného Barrasa. Jeho sieť sa rozprestiera po celej krajine. Dá vybudovať svetelný telegraf, takže je to on, kto má v rukách ako prvý dôležité správy.
Pre Parížanov je jeho vymenovanie šokom, stále si naňho pamätajú ako na Lyonského kata. Ale Fouché medzitým pochopil, že otvorený teror viac škodí než pomáha. A preto pristúpi k teroru inému, skrytému, ale rovnako učinnému. Zhromažďuje a využíva kompromitujúce materiály. Čoskoro sa z neho stane "obľúbenec" všetkých vrstiev.
Vie o všetkom, aj o tom, že Barras je ochotný na návrat k monarchii. Vie tiež, o ambíciách Napoleona Bonaparte, človeku ktorí krvavo potlačil vzburu spodiny v Paríži, a ktorý dosiahol víťazstvá s Rakúskom. Pod jeho vedením sa Francúzsko pretalo len brániť.
Napoleon sa stáva dobyvateľom Európy. Odchádza do Egypta, ale počas jeho neprítomnosti sa vo Francúzsku obracajú kabáty. Fouché ale vie všetko o Napoleonových plánoch, pretože medzi jeho agentami je aj Napoleonova žena, Jozefína. Spozná v ňom muža činu, človeka ktorý dá veci do poriadku. Hovorí preňho i to že je tiež medzi vojakmi veľmi obľúbený. Napoleon sa náhle bez súhlasu Direktória vracia z Egypta, to sa rovná dezercii. Ale oslavy jeho návratu ľudom všetko zmenia, ľud však ešte netuší, že Napoleon prišiel spraviť prevrat.
Fouché však o všetkom vie, stretne sa s Napoleonom a naznačí mu, že pokiaľ by všetko vyzradil, Napoleon by neušiel poprave. Ale sám sa mu ponúkne ako verný služobník s tým, že vie, že ho odmena neminie. Direktórium krmí nezmyslami, až v novembri 1799 Parlament - tzv. Rada päťsto, zhodí Barrasa a Direktórium, a zvolí novú trojčlennú vládu na čele s Bonapartom. O mesiac je tu nová ústava podľa ktorej je Bonaparte menovaný za prvého konzula na 10 rokov. Foché samozrejme stojí v pozadí všetkého, nechá však Napoleona zlíznuť smotanu a sám sa stáva človekom číslo 2. V roku 1800 prídu do Paríža správy o Generálovej porážke, začne sa uvažovať o jeho nástupcovi, Fouché však vyčkáva - mlčí. V zápätí prichádza správa o senzačnom obrate. Ľudia sú zdesený, vedia že Foché vie kto počas krátkej krízi zradil. Vo svojich funkciách zostanú len verný.
Fouché vedel všetko aj o kauzách v rodine cisára. Sám Napoleon sa ho začal tak trochu obávať. Kto teda veľa vie, stáva sa po čase nepohodlným. Fouché to samozrejme vycítil.

Krajina bola v roku 1810 vyčerpaná, Napoleon bol však na vrchole. Pripravoval novú vojnu proti Rusku. Jediným súperom Francúzska bolo Anglicko - ale len na mori. Fouché túžil po mieri, vedel o problémoch doma, atoež vedel, že by to mohlo viesť k pádu cisára. Tajne za jeho chrbtom spriada mier. Je však prezradený. Obvinia ho z velezrady. Prvý krát, Fouché nič netušil. Po odhalení jeho "zrady", ho Napoleon verejne obvinil. Členovia najvyššieho poradného zboru, sú však zdržanlivý, hájia to ako služobnú horlivosť. Fouché sa vyhol smrti, ale bol zbavený titulov i funkcií a vyzvaný na odchod. Peniaze mu však ostali. Fouché začal cestovať po Európe. Napoleon ho nechal sledovať, obáva sa, že by mohol orbiť problémy, vie predsa toho veľmi veľa. Nakoniec sa ale Fouché vráti domov, a Napoleon sa ukľudní.
Napoleon sa vydal do Ruska, Fouché však vie, že pravdepodobne stroskotá a "zlomí si väzy".V roku 1813 sa porazený Napoleon neočakávane vracia do Paríža. Armádu nechal napospas osudu. Tísice vojakov padli, zmrzli - armáda je zničená. Po porážke pri Lipsku je nakoniec bonaparte internovaný na Elbu. Napriek tomu, že sa postavil proti Napoleonovi, nebol o Fouchého už záujem v novom zriadení.
Napoleon, ael roku 1815 z Elby uniká. Fouché ponúkne pomoc Ľudovítovi XVIII. Ten sa chytá stebielka a Fouchému uverí. Uverí mu aj Napoleon, keď ho Fouché privíta v Paríži, a okamžite ho menuje na starý post. Napoleon vie, že Fouché hrá na dve strany, ale dokázať mu to nemôže, a navyše ho potrebuje.
Po Waterloo sa všetka moc preniesla na Fouchého. Donúti Napoleona k abdikácii, od kráľa si vymôže miesto vo vláde za to, že pripravý návrat Bourbonovcov. Lenže v novej vláde ho každý poznal, a tak ho na nátlak kráľ po čase odvolal. Sám si pamätal, na to že Fouché poslal na smrť jeho brata. Proti Fouchému sa zdvihla vlna pretriasania jeho minulosti. Pred smrťou ho zachráni len to že má ešte dosť "známych", na ktorých vie svoje. Vyženú ho len z Francúzska.
Ponížený, sa usádza v Drážďanoch a potom v Prahe. Pražania ho však nechcú a preto mu Mettrnich dovolí usadiť sa len v Linci. Roku 1819 sa chorý Fouché presťahoval do Terstu. Svet naneho zabudol. Má problémy s dýchyním, opúchajú mu nohy. Jeho mladá druhá manželka z vplyvných kruhov mu nasadzuje parohy. On bývalí postrach Európy, umiera roku 1820, opustený, bez toho, že by si naňho ktokoľvek spomenul. Jeho osud je výstražním zanmením všetkým, ktorý vsádzajú na osobnú nenahraditeľnosť a výnimočnosť. To čo Fouché nezvládol je umenie odísť.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Josef Fouché: životopis