ŽIVOTOPIS

Jonáš Záborský sa narodil 3.2. 1812 v Záborí. Pochádza z rodiny drobného zemana. Nižšie gymnázium vychodil v Necpaloch a v Gemeri, národne sa uvedomil na lýceu v Kežmarku (1829-32). Po absolvovaní ev. teologickej akadémie na prešovskom kolégiu pôsobil ako kaplán v Pozdišovciach. V r. 1839-40 študoval na Univerzite v Halle, potom bol kaplánom u M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši, ale už koncom r. 1840 prijal miesto ev. kňaza v Rankovciach. Čoskoro sa dostal do majetkových a administratívnych sporov s občanmi a cirkevnou vrchnosťou. Po požiari fary a kostola, zmietaný ideovou a existenčnou krízou, prestúpil r.1842 do kat. cirkvi. Ale ani tu nedosiahol, v čo dúfal. Namiesto sľúbenej profesúry na teológii dostal miesto nemeckého kaplána v Košiciach. Dávnejšie napätie medzi Záborským a štúrovskou skupinou, ktoré sa vyhranilo najmä po jeho odmietnutí spisovného jazyka, sa vyostrilo v revolúcii 1848-49. Odsudzoval postup uhorských revolucionárov i orientáciu Slovákov na Viedeň. Po väznení a vyšetrovaní revolučným uhorským Vlastibranným výborom a krátkej profesúre na košickej právnickej akadémii prijal na naliehanie D. Licharda a A. Radlinského funkciu redaktora vládnych viedenských Slovenských novín. Po konfliktoch s Bachovou cenzúrou opustil Viedeň a v marci 1853 sa stal kat. farárom v Župčanoch. Po šiestich rokoch prijal spisovnú slovenčinu a opäť sa venoval literárnej práci. V značnej izolácii od verejného života a v ustavičných konfliktoch s okolím písal básne, prózu, satiry, traktáty, cykly divadelných hier a rozsiahle historické práce.
Jeho irónia, ctižiadostivosť a neskrotný temperament sa ani v tejto životnej etape podstatne nezmenili. Okrem troch zošitov dramatických prác vydal tlačou iba poviedku Dva dni v Chujave (1873) a niekoľko ďalších prác uverejnil v časopisoch a almanachoch. Posledné roky prežil osihotený v zatrpknutosti a s vedomím strateného života. Zomrel 23. 1. 1876 v Župčanoch.























-1-
ZÁBORSKÝ AKO ČLOVEK

Záborského možno označiť za „zatrpknutého samotára“, „groteskno-pochmúrneho kritika“, „racionalistické monštrum v romantickom obkľúčení“, za „národného a literárneho hriešnika“, „kronikára bláznovstiev veku“, či jednoducho za „literárneho najdúcha“.
Záborský mal na ostatných tvorcov svojský názor: Hurbana korunoval za „slovenského Lžidimitrija“, Kalinčiaka poctil ironickým titulom „diktátor v beletristike“, o Sládkovičovi hovoril iba ako o „do seba zaľúbenom maznáčikovi“.